V hádkach, ako ich poznáme, je totiž háčik. My sa hádať nevieme. Vieme mať dvojzmyselné poznámky, ktoré zabolia, vieme uraziť tak, že zneužijeme dôvernú informáciu, vieme nadávať, používať vulgarizmy, vieme vyťahovať „pravek“ a vyčítať aj tie veci a situácie, za ktoré naša polovička objektívne nemôže. Keď počujeme kritiku na našu osobu, ideme okamžite do útoku, snažíme sa nájsť niečo, čím „prebijeme“ argumenty protistrany, aj keď to s témou vôbec nesúvisí. A potom dokážeme dni aj týždne urazene a trucovito mlčať, držať takzvanú tichú domácnosť, aby sme MU ukázali, ako veľmi nám ublížil a že ho vlastne nepotrebujeme. Nech sa priplazí na kolenách. Ale na viackrát. Odpustené mu na prvýkrát určite nebude.
Nuž, celé zle
Po celom svete sa psychológovia a osobní kouči venujú umeniu hádok a hoci má každý z nich inú metodiku, cieľ je jasný. Vypustiť paru, ako keď odvzdušňujete radiátor, uľaviť si, keď vás niečo tlačí, dať druhému najavo, že niečo nie je v poriadku. Ale spôsobom plným lásky, úcty a rešpektu.
Trochu sa to bije, však? Ale nie je to nemožné. Stačí dodržiavať pár zlatých pravidiel a váš vzťah prejde aj cez konflikty bezbolestne. Hladko. (No pravda je taká, že tento článok je o pároch, ktoré nie sú tesne pred rozchodom, neprežívajú „vojnu Roseovcov“ a vo vzťahu sa obaja cítia spokojne a šťastne.) A ešte by ste mali vedieť, že o vymyslených konfliktoch, založených na nesklopenej záchodovej doske alebo ponožkách pohodených na koberci, tu tiež písať nebudem. Poznáte ešte nejakú ženu, ktorá vo vzťahu rieši takéto kraviny?
1. Naozaj vás vytočil ON?
Desivé štatistické čísla hovoria o tom, že až 92 % partnerských hádok vzniká kvôli podráždeniu z externého prostredia. Teda, že si tú nasr.tosť prinesieme domov z roboty alebo zo stretnutia s kamoškami, z návštevy rodičov. Niečo nás popudí, naštve, na mieste pôvodu sa tvárime, že je všetko o. k. a odventilujeme to až doma. S tým, že si to odnesie nevinná bytosť, rozumej náš partner. To sú tie zbytočné a hlúpe výčitky typu:
– To JA musím večne ten riad dávať do umývačky.
– A keby si niekedy nečakal na večeru, ale niečo urobil, asi by ti ruky odpadli.
– To JA musím myslieť na to, aby sa ten šek zaplatil.
– Ty si snáď závislý od toho televízora (počítača, mobilu, tabletu...).
Niekedy to prejde do vydieračiek typu:
– Keby si sa ma tak spýtal, že aký som mala deň, to by bolo.
– Možno by mi aj dobre padlo, keby som prišla domov a nemusela nič robiť – ako TY.
A podobne. V princípe chlapík nič neurobil, správa sa normálne ako vždy, ale odskáče si váš zlý deň. Čím pokojnejšie to znáša, tým viac vy tlačíte na pílu. Lebo potrebujete kričať, nadávať, vyčítať. Keď sa potom chytí a nedajboh pomenuje situáciu správnym menom – teda, že si na ňom vybíjame zlosť – máme, čo sme chceli a oheň sa už nedá zahasiť.
2. Naozaj musíme ZNOVU riešiť to, čo už je za nami?
Robíme to často, prečasto. Robili to naše mamy, budú to asi robiť aj naše dcéry. Keď prestávame byť silné v argumentoch, namiesto toho, aby sme uznali pravdu druhej strane, teda mužovi, s ktorým žijeme, siahneme po inej kauze nášho vzťahu. Najlepšie po tej, kde sme ťahali za dlhší koniec a kde urobil náš drahý naozaj chybu. Je jedno, či to bolo pred mesiacom alebo pred piatimi rokmi. Chceme predsa vyhrať, chceme mu zatvoriť ústa, nechceme si priznať, že TERAZ môže mať pravdu on a my by sme to museli uznať. Nahlas. A pritom to vôbec nie je náročné. Potlačiť ego, povedať – áno, sorry, máš pravdu, toto je moja chyba, prehnala som to, videla som to zo zlého uhla. Mám kamošku, ktorú manžel podviedol rok po svadbe. Ešte nemali ani vyvolané fotky zo svadobnej cesty a on sa nechal zlákať koketnou kolegyňou vo firme. Bola búrka. Slzy, krik, výčitky. On sa spamätal a bojoval o ňu ako lev. Odpustila. Dodnes sú spolu. Majú krásne dvojčatá a od toho septembrového dňa, keď sa definitívne rozhodla, že na jeho prešľap zabudne, ho už nikdy nevytiahla. Ani keď mu vyčerpaná z detí vyčítala aj to, že chodí do práce, ani keď to prehnal na žúre a do obeda na druhý deň spal namiesto niečoho užitočnejšieho. Ak sa s ním dnes háda, tak len pre veci, ktoré sú aktuálne. Inak by ich manželstvo asi nabralo rýchly koniec.
3. Naozaj sa musíme uraziť, oduť a trucovito neodpovedať?
Aj to je taká naša zbraň, plná slepých nábojov. Keď sa dostaneme do slepej uličky a nevieme, ako von, namiesto toho, aby sme sa zasmiali a uznali, že pravda nie je na našej strane, povieme najotrávenejším hlasom, aký dokážeme zo seba dostať – Ježiš, dobre, už ma to nebaví, máš pravdu, spokojný? A celým svojím výrazom tváre a pohybmi tela dávame najavo, že sme to povedali len preto, aby už bol pokoj. Nekonštruktívne a neefektívne. Problém sa nevyriešil, len sa nastolil nový. Tichá domácnosť, neodpovedanie na otázky, maximálne nejaká hnusná uštipačná poznámka. Moja sestra raz vydržala nerozprávať sa s mužom od 24. augusta, keď zabudol v hotelovej izbe v Grécku jej kozmetickú taštičku, až do polovice novembra. To sa už s ním baviť musela, lebo po márnych pokusoch o zblíženie sa presťahoval ku kamošovi. Ona sa zľakla a bola prosiť. Uspela. Ale takmer prišla o manželstvo kvôli mejkapu a očným tieňom zo Sephory.
4. Naozaj to musí trvať hodiny?
Teraz myslím tú hádku. Nie, nemusí. Stačí si sadnúť, sústrediť sa, baviť sa o tom, čo je predmetom konfliktu, nemať problém povedať – toto ma fakt napálilo, toto, prosím, už nerob, počúvať druhú stranu a hľadať riešenie. Možno popustiť zo svojich nárokov. (Lebo ak je predmetom konfliktu fakt, že po futbale s kamošmi si s nimi dá v krčme jedno pivo, nebude to celkom o tom, že robí chybu. Ale skôr o tom, že vy si to predstavujete inak, hoci on nerobí nič proti vám ani vášmu vzťahu.) Popritom nemať strach uistiť sa o svojej láske a nakoniec sa pomilovať. Fakt sa to dá. Skúste to a váš život bude oveľa, oveľa lepší.
