Mali by sme hovoriť o mikrochirurgii, ale máte takých zaujímavých predkov, že mi nedá neopýtať sa na rodičov vašej mamy.
To je červená knižnica. Moja druhá babička s dedkom žili v Semiloch a boli to veľmi chudobní ľudia. Starý otec, po ktorom som najskôr zdedil zručnosť, pracoval ako strojník vo fabrike a babička sedela na vrátnici, kde zároveň aj obaja bývali. Ich domček susedil s obrovskou záhradou pána továrnika Bednářa, ktorému všetky miestne textilky patrili. A ten mal rovnako starú dcéru, ako bola moja mamička.
A tie dievčatká sa rozprávali cez plot, a pretože pán továrnik bol ľudomil, pozval to chudobné dievčatko k nim, aby dcérka mala kamarátku. Dopadlo to tak, že moja mamička strávila vlastne celé detstvo s továrnikovou dcérou, ktorá mala francúzsku vychovávateľku a u nich doma sa jedlo na striebre. Cez deň žila prakticky s nimi a večer išla spať k rodičom na vrátnicu.
A tam si vašu mamičku otecko vyhliadol?
Otec bol pražský frajer. Nadšený motocyklový pretekár, ktorý sa, keď sa v čase okupácie nepretekalo, aspoň preháňal na jarmokoch na motocykli v glóbuse. Ešte za komunistov sa týmto atrakciám hovorilo Jazdy smrti. Asi po ňom som býval tak trochu dobrodruh. Otec cez prázdniny navštevoval svoju tetu v Semiloch a tam sa do mamičky zahľadel. Mám dokonca filmový záznam, ako postojačky na sedle ide na motorke okolo tej vrátnice a mamička mu máva z okna.
Dievčatá už mali 19 rokov, jedna bola blondínka a druhá – moja mamička – brunetka, a stále chodili rovnako oblečené. Semilskí chlapci do otca štuchali, nech si nabalí tú blondínku, že je to továrnikova dcéra. Lenže on zbalil tú chudobnú, a keď na to prišiel, bolo neskoro, pretože už bol strašne zamilovaný. Starý otec mu dcéru dať nechcel, ale nakoniec ho otec zdolal a v roku 1942 sa zobrali. Všetky pražské noviny písali o tom, ako malo chudobné dievča z Podkrkonošia svadbu v Chráme svätého Víta a jej vyvoleným sa stal všetkým známy motocyklový pretekár Svatík Svoboda z Prahy...
Naspäť k medicíne. Prečo ste sa rozhodli pre plastickú chirurgiu?
Pred päťdesiatimi piatimi rokmi som sa ako medik náhodou dostal na stáž na plastickú chirurgiu, kde sme sa na kusoch molitanu a rúškach učili základy šitia, viazania uzlíkov, ako sa drží ihelec (nástroj držiaci šiciu ihlu, pozn. red.) a tak ďalej. Vtedy za mnou prišla renomovaná docentka Jaroslava Hrivnáková a povedala: „Pán kolega, vy ste celkom šikovný, nechceli by ste so mnou slúžiť ako pomocná vedecká sila?“ Bola strašne prísna a veľmi náročná, ale ja som súhlasil. Oznámila mi čas, keď mám vždy prísť na jej službu. „A keď raz neprídete, už nikdy nechoďte,“ zavelila.
Takže napríklad keď sme cez prázdniny s kamarátmi splavovali vodu, ja som ich vo štvrtok vo Vyššom Brode opustil, išiel stopom do Prahy, odslúžil s ňou službu, a na druhý deň som chlapcov doháňal v Českých Budějoviciach. Neprichádzalo do úvahy, aby som na službe nebol. Trvalo to tri roky a po promócii mi po dohode s profesorom Miroslavom Fárom, jedným z popredných svetových plastických chirurgov, ponúkla miesto na klinike. Po klasickej chirurgickej atestácii som musel prejsť päťročnou prípravou v odbore plastickej chirurgie.