Váš otec bol inžinier. Aj vy máte k technike blízko. Prečo zvíťazila medicína?
Ja som na ňu vôbec nechcel ísť. Otec učil matiku a fyziku a bol riaditeľom strednej školy, kým ho zo školy v roku 1948 komunisti nevyhodili. Až do roku 1968 potom jazdil s parným valcom. Keď ho potom takzvane rehabilitovali, učiť už nechcel, pretože mu v odbore utieklo dvadsať rokov. Urobili ho teda námestníkom riaditeľa, kým ho v januári 1969 zase vyhodili a šiel opäť na parný valec. Chvíľu bol aj zatvorený za to, že pomáhal niekomu utiecť za hranice...
Nechceli ste, ale na medicínu ste šli...
Maturoval som na jar 1968 a už bolo jasné, že som – asi skôr po mamičke – blbý na matiku. Preplával som s trojkami, občas z nej schytal na vysvedčení aj štvorku. „S týmto nemôžem ísť na techniku,“ hovoril som otcovi. „Že by som šiel na právo?“ To sa rozčúlil, že by som mal študovať komunistické právo.
Navrhol som prírodovedu, ale nebolo mu jasné, čo by zo mňa bolo. „Budeš hádam vypchávať vtáky v múzeu?“ pýtal sa. Utrúsil som, že teda skúsim medicínu. Hneď po maturite na jar 1968 ma na ňu vzali a nechali vyštudovať. Na rozdiel od mojej sestry, staršej o päť rokov, ktorá má doteraz doma schovaný papier, kde sa píše, že „výchova v rodine nezaručuje socialistického človeka a žiadne štúdium sa neodporúča“. Napriek tomu potom začas vyštudovala a bola roky vedúcou v univerzitnej knižnici.
Po mame nie ste na matiku. Čím bola mama?
Za komunistov nastúpila ako predavačka, ale predtým počas prvej republiky a počas vojny bola v domácnosti, pretože otec bol bohatý. On patril medzi zlatú pražskú mládež, pretože jeho otec Karel Svoboda bol vrchný hospodársky správca hlavného mesta Prahy. Niečo ako dnes ekonomický námestník primátora. Navyše bol náčelníkom vršovického Sokola a jeden z veliteľov protinemeckého všesokolského zletu v roku 1938, ktorý sa konal tesne pred mobilizáciou. Dodnes ho máme v obývačke na stene vyobrazeného v životnej veľkosti v sokolskom kroji.
Dedo Nemcov rád nemal, a tak dával z čistého vlastenectva svojim deťom zo zásady výlučne staročeské mená. Preto sa aj ja tak neobvykle volám. Už môj otec bol Svatopluk, mal bratov Božetěcha a Dalibora a sestru Dobromilu. Lenže prišli Nemci a sokolov zobrali. Dedo sa koncentráku nedožil, zomrel krátko po výsluchu na gestape.