Ako ste sa dostali od plastickej chirurgie k mikrochirurgii?
Aj keď vo svete už ten odbor začínal pred viac ako polstoročím, v Prahe sa mikrochirurgia oficiálne rozvíja až od roku 1983, keď sa pri príležitosti výročia Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie otvorila nová klinika plastickej chirurgie na Vinohradoch, kde už bolo mikrochirurgické vybavenie. Ja som sa k nej dostal vďaka odporúčaniu profesora Fáru v Transplantačnom laboratóriu Akadémie vied v rámci transplantačného výskumu, ktorý skúmal gén zodpovedný za to, či sa transplantovaná oblička prihojí alebo nie. Ešte pomocou hodinárskych pinziet a lupových okuliarov, neskôr prastarého mikroskopu, som sa učil transplantovať obličky laboratórnym potkanom.
Predložili mi geneticky definované zviera, ja som mu zakaždým odstránil obe obličky, od ďalšieho potkana som si vzal inú a tú preniesol do toho prvého. A ten buď žil mesiace aj roky, alebo čoskoro uhynul. Podľa toho sa vtedy, keď boli transplantácie obličiek ešte v plienkach, zisťovalo, ktorý gén na ktorom chromozóme je zodpovedný za odmietnutie transplantátu. Odoperoval som ich asi osemsto. Súčasne som sa v laboratóriu kliniky popálenín, ktoré spadalo pod plastickú chirurgiu, učil transplantovať kožu.
Vráťme sa ešte na záver k mikrochirurgii. Kde sú na svete technologicky najďalej?
Taiwan, Japonsko, možno Čína. Ale som presvedčený, že naša plastická chirurgia sa stále drží na svetovej úrovni a nemá sa za čo hanbiť. Posun možno príde v spájaní ešte menších štruktúr, ako sú napríklad lymfatické cievy. Možno sa posunie aj technika a nebude sa po starom prišívať, ale spájať napríklad tkanivovými lepidlami alebo prídu na rad nejaké múdre mašinky, ktoré našu mravčiu prácu nahradia.
Pomôže v tom umelá inteligencia?
Pod ňou si predstavujem len to, že dokáže vytvoriť niečo, čo ešte neexistuje. Nedávno som bol na návšteve u kamaráta psychiatra, profesora Cyrila Höschla, a ten mi pustil svoju prednášku, na ktorej hovoril plynule po francúzsky, nemecky, japonsky a čínsky... A povedal mi: „To je umelá inteligencia, a predstav si, že tú prednášku som ja nikdy nepredniesol.“ Vysvetlil mi, že za ním prišiel jeho syn a povedal, aby mu niečo povedal. „Dnes je vonku pekne, povedal som, a to mu stačilo,“ opisoval mi. Jeho syn z tejto vety urobil prednášku profesora Höschla, na ktorej nespoznáte, že nehovorí on a že hovorí niečo, čo v živote nehovoril. A potom niečomu verte.