Chýbajúci kľúč
Aj vo mne v poslednom čase rástol pocit, že vari najskloňovanejšia diagnóza súčasnosti, o ktorej sa masovo vydávajú knihy, blogy i podcasty, sa môže v nejakom ohľade týkať aj mňa. A keď som si robila prieskum vo svojom širšom okolí, s prekvapením som zistila, že zďaleka nie som jediná. Má to tak veľa ľudí, celý život sa cítili iní, nikdy nevedeli pomenovať v čom a prečo, a odrazu majú pocit, že našli chýbajúci kľúč do zámky. Domnievajú sa, že ADHD by mohla byť odpoveďou na ich celoživotné sebapochybnosti.
A vysvetlením, prečo nedokážu udržiavať blízke priateľstvá a niekedy sa i mesiac neozvú svojim najbližším. Alebo prečo majú nutkanie skákať druhým do reči, nedokážu oddychovať, udržiavať doma prijateľný poriadok a dokážu robiť aj štyri veci naraz. Alebo sa s nadšením vrhajú do nových projektov i úloh, no majú problém ich dokončiť, pretože ich rýchlo omrzia. S rovnakou rýchlosťou začínajú i ukončujú vzťahy, rýchlo zabúdajú a ešte rýchlejšie robia rozhodnutia. ADHD by mohla byť aj dôvodom, prečo nás všetko rozplače bez ohľadu na to, v ktorej fáze ovulačného cyklu sa nachádzame.
A prečo sa nám v skriniach hromadí nikdy nenosené oblečenie, nikdy neotvorená fľaša výživových doplnkov či krém na tvár, ktoré si často v akomsi nutkaní kúpime a vzápätí na ne zabudneme. A naopak, prečo nás niečo dokáže pohltiť až tak, že sa celý deň zabudneme osprchovať, najesť či vyzdvihnúť dieťa zo škôlky…
Odkiaľ sa vzala?
Porucha pozornosti s hyperaktivitou je komplexná porucha, ktorej príčiny nie sú doposiaľ jednoznačne objasnené. Predpokladá sa, že sú spojené s genetickými faktormi a rozdielmi vo fungovaní mozgu. „Rozdiel je vo fungovaní prefrontálneho kortexu, ktorý je časťou evolučne najmladšej časti mozgu, tzv. neokortexu, a nachádza sa v prednom mozgovom laloku. Funguje ako regulátor správania a rozmýšľania, teda ako akási ‚brzda‘, aby sme na všetko nereagovali impulzívne. Vďaka neokortexu dokážeme ísť sústredene za svojím cieľom, odfiltrovať rušivé podnety a nenechať sa nimi odviesť od cieľa. U ľudí s ADHD je táto funkcia narušená, a to sa potom prenáša do ich správania a emocionálneho prežívania. Je u nich veľmi výrazná aj emocionálna labilita, ktorá je spojená práve s neokortexom,“ vysvetľuje psychológ Radovan Kyrinovič. Podľa najnovších odborných názorov ADHD nemožno považovať za poruchu, pretože ide len o inak fungujúci mozog, neurodivergenciu. Inými slovami, ľudia s ADHD na svet reagujú inak než väčšina populácie.
Niektorí odborníci, napríklad známy kanadský lekár Gábor Maté, sa zase domnievajú, že ADHD môže byť sčasti dôsledkom nejakej prežitej traumy v ranom detstve. Nemálo ľudí, naopak, považuje ADHD za produkt dnešnej doby, keď sme každodenne nadmerne atakovaní množstvom podnetov, zavalení záplavou informácií z médií a zo sociálnych sietí a náš mozog ich nestíha spracúvať a filtrovať. Čiže za normálny stav mozgu človeka 21. storočia, ktorého biológia sa nestihla prispôsobiť explozívnemu pokroku. A existuje aj ďalší extrém: ľudia, ktorí pomaly každý drobný prejav nepozornosti, výbuchu hnevu, hyperaktivity či prokrastinácie pripisujú ADHD.
Je ľahké a zradné skĺznuť k zjednodušovaniu a škatuľkovaniu, no faktom zostáva, že ADHD je diagnóza, je reálna a každoročne rastie počet ľudí, ktorým bola diagnostikovaná. A to nielen medzi deťmi, ale aj dospelými. Podľa magazínu The Economist v rokoch 2020 až 2022 narástol až o 60 % počet novo diagnostikovaných pacientov s ADHD v 26 000 amerických klinikách a nemocniciach. A počet predpisov na lieky na ADHD, ktoré vydala Národná zdravotnícka služba vo Veľkej Británii, sa v rozpätí rokov 2018 a 2023 zdvojnásobil.
Dievčatá ju vedia lepšie maskovať
Nečudo, že na Slovensku ešte stále mnohí ľudia považujú ADHD za vymyslenú chorobu, prípadne za diagnózu, ktorá sa týka výlučne neposlušných, nezvládnuteľných detí. Pred pár desaťročiami sme totiž o nej na Slovensku nechyrovali a mnohí ľudia s ADHD sa brodia životom bez stanovenia diagnózy. U chlapcov bola diagnostika jednoduchšia, keďže hyperaktivitu si nemožno nevšimnúť. U dievčat sa, naopak, porucha často prehliadala, pretože podľa magazínu The Economist majú lepšiu schopnosť maskovať príznaky. V medzinárodnej klasifikácii chorôb sa ADHD stále uvádza ako detská porucha správania, no podľa najnovších výskumov príznaky ADHD, ktoré sa u ľudí prejavili v detstve, u 60 % z nich pretrvajú do dospelosti. „U mnohých ľudí prejde ADHD nepovšimnuté do dospelosti vďaka kompenzačným mechanizmom. Najlepší kompenzátor problémov s ADHD i Aspergerovým syndrómom je vysoké IQ. Vďaka nemu dokážete mnohé veci uhrať,“ hovorí zo skúsenosti psychológ Radovan Kyrinovič.
Dospelí skôr nepozorní než hyperaktívni
Angelika Kreháková v rámci svojej rigoróznej práce na Pedagogickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre robí skríning príznakov ADHD u dospelých a zozbierala už niekoľko tisíc dobrovoľných dotazníkov dospelých ľudí z rôznych kútov krajiny, v rôznom veku a z rozličného spoločenského prostredia. „Na základe doterajších výsledkov skríningu sa jasne ukazuje, že prejavy ADHD sú prítomné v každom veku a človek z nich ‚nevyrastie‘, hoci sa ich môže naučiť kompenzovať alebo zvládať. Práve ADHD v dospelosti potvrdzuje, že diagnóza je reálna. V rámci skríningu sa zatiaľ ukazuje, že dospelí sú väčšmi nepozorní než hyperaktívni. Hyperaktivita vekom ustupuje do úzadia. Zamýšľam sa nad tým, že to môže byť preto, že dospelý človek v živote zastáva množstvo rozličných rolí – je rodič, zamestnanec, stará sa o domácnosť, rieši hypotéku –, na ktoré míňa množstvo energie. Už jej nemá toľko nazvyš ako v detstve. Deti naproti tomu nemajú takmer žiadne povinnosti ani zodpovednosť za niekoho iného, ostáva im teda veľa energie, ktorú môžu transformovať do aktivity. Samozrejme, sú aj hyperaktívni dospelí, no vo svojom výskume sa pomerne často stretávam s tým, že hyperaktivita sa transformuje do impulzivity, ktorá je ďalším príznakom. Ľudia majú tendencie nadmerne druhým skákať do reči, impulzívne sa rozhodujú, impulzívne konajú, napríklad sú schopní nakupovať o polnoci, lebo si zmyslia, že potrebujú trebárs teleskop.“
Chuť na extrémy
Problém s pozornosťou prináša aj problém žiť v prítomnosti. „Človek s ADHD neustále niekam odbieha v myšlienkach či v pohyboch, akoby realita tu a teraz bola pre neho príliš nudná. Pracovná úloha ich ľahko omrzí, ľahko sa rozptýlia. Niečo začnú a nedokončia, lebo sa im to zunuje. Neustále potrebujú nové podnety a potrebujú ich vo väčšej intenzite než bežní ľudia,“ opisuje výsledky svojho pozorovania i svoje skúsenosti Angelika Kreháková. Práve preto sa mnohí ľudia s ADHD venujú napríklad extrémnym športom či aktivitám. Kvôli problémom so sebareguláciou sú náchylnejší veci preháňať a uviaznuť v rôznych formách závislosti, a to nielen od drog, nikotínu či alkoholu. Ale napríklad aj od nutkavého nakupovania či prejedania.
Alebo sú, naopak, posadnutí cvičením, zdravou stravou alebo nejakou záľubou. Ľudia s ADHD pôsobia často ako energickí ľudia „s vrtuľou v zadku“, ktorí musia stále niečo robiť, nevedia sedieť so založenými rukami. Sedavé zamestnanie ich však potichu zabíja, rovnako nekonečné porady. A naopak, dokážu byť mimoriadne aktívni, tvoriví a vidieť veci z úplne inej perspektívy než „bežní smrteľníci“, ak majú vytvorené vhodné podmienky.
Kto ju má a kto nie?
„Každý človek má občas príznaky ADHD,“ tvrdí Anders Hansen, populárny švédsky autor bestsellerov Dobehni svoj mozog či Dobrá správa o ADHD. Každý z nás predsa niekedy stráca veci, zabúda, je nešikovný, úzkostný, nepozorný, nevie dokončiť nejakú úlohu, neobsedí… Ako teda odlíšiť človeka so skutočnou diagnózou ADHD od človeka, ktorý ňou napriek symptómom netrpí? “Je to podobný rozdiel ako medzi smútkom a depresiou. Všetci niekedy bývame plačliví, trápia nás pocity viny, cítime sa unavení, lebo prežívame náročné obdobie. Tieto príznaky sa však dajú považovať za depresiu vtedy, ak trvajú viac ako dva mesiace bez prestávky. Ak sa tento stav ani intenzita príznakov nemenia a človek reaguje neprimerane na banálne situácie, napríklad ho rozplače, ak zle zaleje kvet alebo odošle nesprávnu zásielku, môžeme hovoriť o depresii. To isté platí o ADHD. Veľa ľudí je nepozorných a zábudlivých, ak sú unavení a nevyspatí. Rovnako môžu prežívať obdobie, keď o sebe pochybujú, podceňujú sa, pociťujú úzkosť. No väčšinou to príde a odíde,“ vysvetľuje psychológ Radovan Kyrinovič.
Ďalšia dôležitá vec je genetika. ADHD je dedičná. Ak máte ADHD v rodine, najmä ak ju má vaša mama alebo súrodenec a vykazujete príznaky, je veľká šanca, že ADHD trpíte tiež. Mnohí ľudia s ADHD však paradoxne niektoré príznaky zdanlivo nemajú, respektívne správajú sa presne opačne, pretože si počas života vytvorili účinné kompenzačné mechanizmy. Napríklad sú perfekcionisti a majú silnú potrebu kontroly, seba i druhých. „Taký človek si podvedome uvedomuje, že má problém s dochvíľnosťou, a ak to ‚pustí‘, bude chronicky meškať. A tak radšej všade chodí o hodinu skôr. Ak vie, že má problém dodržiavať harmonogram, musí mať všetko do detailov nalinkované a akákoľvek zmena ho rozhodí. A potom má úzkosti a je permanentne v napätí a strese,“ hovorí Kyrinovič.
Hraničná podoba
Nielen že príznaky sú u každého iné, ale u každého človeka s ADHD môžu mať inú intenzitu. Niekto je impulzívnejší, no menej hyperaktívny, ďalší má najväčší problém s nepozornosťou a hyperaktivita sa u neho neprejavuje vôbec.
Intenzita príznakov môže byť u niekoho na diagnostickom spektre len jemne zvýšená, u iného mať až extrémnu podobu. „Ak si človek myslí, že ADHD je vyumelkovaná choroba, pretože človek trpiaci ADHD môže pôsobiť celkom ‚normálne‘, nech sa posadí oproti človeku, ktorému na diagnostickej stupnici vyšlo skóre desať z desiatich. Vtedy uvidí jej skutočnú tvár,“ tvrdí Angelika Kreháková a dodáva: „Keď som počas štúdia praxovala v psychologickej ambulancii, videla som pacientov s príznakmi ADHD v takej intenzite, že nebolo pochýb, že takéto príznaky skutočne nemá každý druhý človek. V dôsledku ADHD mali zdravotné, psychické, sociálne a finančné problémy, a napriek akejkoľvek snahe nedokázali zvládať svoj život. ADHD im zasahovala do všetkých sfér života, holdovali hazardu, boli drogovo závislí… Zažila som pacienta, ktorý nedokázal stlmiť prejavy ADHD inak než užívaním amfetamínu. Stal sa od neho drogovo závislý a počas terapeutického sedenia sa ustavične mykal, trhal si vlasy a jedol ich… Bol to extrémny prípad a samozrejme, že v takomto stave má človek aj množstvo ďalších pridružených psychických problémov a porúch. Primárna diagnóza však bola ADHD a tá spôsobovala problémy, na ktoré sa nabaľovali ďalšie diagnózy.“ Pri ADHD u ľudí funguje aj špecifická dynamika vzťahov. „U svojich klientov si všímam – a mám to tak aj ja – že dokážem zabudnúť, že niekto blízky existuje. A to doslova. Napríklad najlepšieho kamaráta nevidím tri týždne a o pol roka zistím, že som mu ani raz nenapísal, ako sa má,“ hovorí psychológ Kyrinovič. Dodáva, že u nejedného svojho klienta – a rovnako u seba – badá aj akúsi tvrdohlavosť až zaťatosť, potrebu autonómie. „Ľudia s ADHD potrebujú robiť veci po svojom tak, ako ich vidia. V ich prípade to nie je to osobnostná črta, súvisí to s fungovaním ich mozgu,“ hovorí.
Nie sme obete diagnózy
„Ak máte pochybnosti, či sa ADHD týka aj vás alebo vášho dieťaťa, neodkladajte diagnostiku. Po pozitívnom výsledku odporúčam odložiť pocit hanby a obrátiť sa na odbornú pomoc. ADHD sa vyliečiť nedá, žijeme s ňou celý život. Dajú sa však mierniť jej príznaky, a to dokáže život výrazne zmeniť k lepšiemu,“ vysvetľuje Radovan Kyrinovič. „Svojim klientom ponúkam rôzne nástroje podľa toho, čo je ich cieľom. Vysvetlím im, ako funguje ich mozog, a pomôžem im naučiť sa vytvárať nové, konštruktívnejšie návyky. Návyky majú svoju silu práve preto, že sú návykmi a ťahajú človeka späť. Sú to automatické reakcie, no ak s nimi vieme pracovať, je možné ich vymeniť za také, ktoré budú kvalitu života zvyšovať, a nie znižovať. Najdôležitejšie je však to, či to človek naozaj chce. Musí si priznať, že jeho mozog má určité obmedzenia, a rozhodnúť sa s nimi pracovať. To je odrazový mostík.“ Existuje aj medikamentózna liečba ADHD, teda špeciálne lieky, ktoré tlmia hyperaktivitu a zvyšujú schopnosť sústrediť sa.
No bez toho, aby človek na sebe pracoval, bude akýkoľvek liek na čokoľvek fungovať len sčasti. ADHD je celoživotná porucha, nie je to horúčka či zlomenina, krátkodobé riešenia a skratky na ňu nefungujú. „Najviac, čo môže pre seba človek s ADHD spraviť, je prijať samého seba. To je prvý krok. Ak človek nespozná sám seba a neprijme sa taký, aký je, nikdy sa nepohne ďalej. Je to podobné ako s alkoholizmom. Pokým alkoholik neprizná, že má problém, nikdy piť alkohol neprestane. Poznať svoju diagnózu je podľa mňa dôležité. Sami seba ľahšie prijmeme, ak vieme, že to nie je naše zlyhanie a že napríklad naša impulzivita nemá nič do činenia s tým, kto sme,“ myslí si Angelika Kreháková. Dodáva, že odkedy jej diagnostikovali ADHD a začala s ňou pracovať, intenzívnejšie vníma jej pozitívne stránky a využíva ich. „Som tvorivá, vďaka množstvu energie študujem popri malom dieťati na tretej vysokej škole. Neviem oddychovať, takže toho stíham veľa. Prestala som sa trápiť s vecami, ktoré mi nejdú. Napríklad s gramatikou. Pri dlhšom texte píšem zdvojené písmená, preklepy, čiarky tam, kde byť nemajú… Kedysi som sa za to kritizovala: Môžem sa za seba hanbiť, jednotkárka a urobí 44 chýb na jednej strane! Dnes si zaplatím jazykového korektora, ktorý mi gramatické chyby opraví, a radšej sa venujem vyšperkovaniu obsahu. A žijem si šťastný a spokojný život,“ smeje sa Angelika.
Svoje „prekliatie“ dnes vníma ako dar. „Z pocitov beznádeje som dospela k presvedčeniu, že môj život má zmysel, a to vďaka ADHD. Je pre mňa darom, ktorý mi umožňuje vidieť svet z inej perspektívy. ADHD môže byť výzvou, ale aj cenným spojencom v osobnom raste,“ uzatvára.
5 užitočných rád pre život s ADHD
1. Rátajte do desať
Ak máte nutkanie impulzívne na niečo reagovať, v duchu narátajte do desať, kým zareagujete. Alebo dotyčnému povedzte: Počkaj, musím si svoju odpoveď premyslieť, aby znela rozumne. Počkajte desať sekúnd a potom odpovedzte. Netreba reagovať na všetko. Ak počujete názor, ktorý s vami neladí, nechajte to tak. Názor toho druhého nemá s vami nič spoločné.
2. Skroťte hyperaktivitu
Na hyperaktivitu platí jedine aktivita.:-) Pre nás ľudí je prirodzené hýbať sa a hyperaktivita možno pramení aj z toho, že my, moderní ľudia, takmer ustavične sedíme. Každého baví niečo iné, nemusíte hneď behať maratóny, dobrý je aj tanec či joga. Objavte svoju vášeň.
3. Nepozornosť a zábudlivosť
Pomôžte si zápisníkmi, nástenkami, pripomienkovačmi, budíkmi, farebnými lepiacimi papierikmi. Fantázii sa medze nekladú.
4. Zlyhať je v poriadku
Naučte sa nehovoriť si, že niečo nedokážete, len preto, lebo máte diagnózu. A čo je najdôležitejšie: Nič to, ak zlyháme. Ľuďom s poruchou pozornosti a hyperaktivity sa pomerne často stáva, že zlyhajú najmä v dôležitých veciach. V dôsledku stresu, trémy a tlaku je vyššia šanca, že sa nebudú vedieť regulovať. Treba sa stotožniť s faktom, že zlyhania prídu a sú v poriadku. Poučíme sa, a ak nie, prídu znova. Nikto nám predsa nikdy nepovedal, že odkedy sa narodíme, všetko musí iba klapať. To sme si povedali sami.
5. Vytvorte si záchrannú sieť
Človek často žije taký kvalitný život, aké kvalitné má sociálne vzťahy. A ľudia s ADHD majú neraz problémy nadväzovať a udržiavať dlhodobé kvalitné vzťahy. Ideálne je nájsť si tolerantného partnera. Je veľmi ťažké byť s niekým, komu vaša osobnosť prekáža. Ak si nájdete partnera, ktorému prejavy ADHD prekážajú, čaká vás život s výčitkami, svojimi či iných.
Je dôležité obklopovať sa chápavými, vnímavými ľuďmi, ktorí nás majú radi a naše prejavy im neprekážajú, respektíve dokážu ich uniesť. Odborníci odporúčajú škrtnúť zo života ľudí, s ktorými sa necítite sami sebou.
Potrebujete okruh ľudí, ktorým sa môžete vyplakať zo svojho zlyhania. Sú to ľudia, ktorí sú vašou záchrannou sieťou, pretože potrebujete mať niekoho, kto vás podrží a povie vám: To nič, nabudúce to urobíš inak. Alebo vás vezme na zmrzlinu, aby ste na to nemysleli.