„Celý život som bojovala s pocitmi nedostatočnosti. Trápila som sa, prečo nemám priateľov a nezapadám medzi ostatných. Mávala som výčitky svedomia, ak som nechtiac bez rozmyslu vyhŕkla niečo nevhodné a druhému ublížila. Ľudia si odjakživa mysleli, že robím a hovorím veci naschvál, pripadala som im drzá, nevychovaná, ťažko zvládnuteľná, neposedná… tak ako tisíce iných detí, nálepkovaných ako problémové a neposlušné. Naozaj som sa snažila druhým vyhovieť, zavďačiť, poslúchať, no moja impulzivita bola silnejšia ako ja a často som sa nevedela ovládnuť,“ začína svoje rozprávanie dvadsaťsedemročná Angelika Kreháková, pre ktorú sa jej diagnóza stala aj predmetom vysokoškolského výskumu.
„Za socializmu a aj roky po jeho páde niečo také ako ADHD prakticky neexistovalo. Nieto, aby sa táto porucha diagnostikovala. Až niekedy na prelome milénia sa o tom začalo viac hovoriť a všetci tí, ktorí sa narodili predtým, ostali nediagnostikovaní.“ Keďže Angelika nepoznala príčinu toho, prečo to má „inak“ než jej okolie, stredoškolské roky boli najkritickejším obdobím jej života. „Upadala som do depresie a vážne som sa zamýšľala nad tým, či má môj život zmysel. Milovala som sa učiť, dostávala som samé jednotky a hltala som kvantá kníh, no neznášala som chodiť do školy. Kedykoľvek som mohla, chodila som poza školu. Prežívala som chvíle, keď som sa dotkla absolútneho dna – a jedným z prejavov môjho rozpoloženia bolo, že som sa ostrihala celkom nakrátko – na chlapca. Nie však preto, že by som chcela byť štýlová, ale ako dôsledok myšlienky, že už mi na ničom nezáleží, vlastne ani neviem, kto som,“ priznáva mladá žena a pohladí si dlhé husté vlasy, na ktorých si odjakživa zakladá. „Cítila som, že som iná ako ostatní, vytŕčam z davu, neviem sa zaradiť. Nevedela som, kto som, pochybovala som o tom, že som dostatočne dobrá taká, aká som. Nerozumela som tomu, prečo sa mi deje to, čo sa mi deje.“ V takomto zmätku Angelika žila, až kým začala študovať odbor vzdelávania dospelých. „Keď sme sa učili o komunikácii s ľuďmi s autizmom a ďalšími poruchami, prvýkrát som sa dozvedela, že existuje niečo také ako ADHD v dospelosti. Vykazovala som všetky príznaky. Bol to pre mňa obrovský AHA moment.“ Neskoršia diagnostika Angelike potvrdila, že to, čo celý život vnímala ako svoje zlyhanie a nedostatočnosť, sú v skutočnosti príznaky diagnózy.
„Spadlo mi z pliec obrovské bremeno. Bola to úľava, vykúpenie. Celý život som si pripadala ako mimozemšťan, na jednej strane som dokázala za večer prelúskať tristostranovú knihu a na druhej strane som dokázala na verejnosti vyšteknúť totálnu somarinu a ešte sa aj za večer trikrát pošmyknúť. Diagnóza bola pre mňa akýmsi odrazovým mostíkom. Moje problémy odrazu mali pomenovanie, boli uchopiteľné, dostali určité kontúry a štruktúru. Mohla som si povedať: Toto sa mi deje a takto s tým idem pracovať.“
Porucha sebaregulácie
Názov porucha pozornosti s hyperaktivitou, v angličtine Attention Deficit and Hyperactivity Disorder (ADHD), je vlastne trochu zavádzajúci. Nie je totiž len o poruche pozornosti a hyperaktivite, je to trochu zložitejšie. „Priliehavejší názov by mohol znieť porucha sebaregulácie. Prejavuje sa širokým spektrom rozmanitých príznakov, veľmi zjednodušene zaškatuľkovaným do troch hlavných kategórií: problém s impulzivitou, problém s pozornosťou a problém s hyperaktivitou. Človek s ADHD má ťažkosti ovládať svoje pohyby, myšlienky, asociácie, pohnútky, správanie, konanie, a to, ako vôľovo a nevôľovo reaguje. Často nedokáže prekonať svoje nutkania, ľahko sa rozruší i rozptýli. Zároveň sa dokáže nechať absolútne pohltiť niečím, čo ho v danej chvíli zaujme, a stráca pojem o čase a priestore,“ vysvetľuje psychológ Radovan Kyrinovič, ktorý sa venuje ADHD vo svojej praxi.
Je výnimočný tým, že sám má diagnostikovanú ADHD a jeho diagnóza je jeho každodenným pracovným chlebíčkom. Vďaka tomu, že s ADHD sám žije, lepšie dokáže pochopiť jemné odtiene v príznakoch tejto poruchy, ktoré sú u každého iné. A rovnako dokáže svojim pacientom odporučiť finty na zlepšenie kvality života, ktoré má sám odskúšané. Natáča videá, píše blogy a mnohým ľuďom s ADHD dodáva nádej, že v tom nie sú sami a konečne sú pochopení.
Lebo práve to je najčastejší problém ľudí s touto poruchou – že sú nepochopení. V detstve dostanú nálepku neposlušných, nevychovaných a v dospelosti ich okolie považuje za nespoľahlivých, neschopných, lenivých a notoricky nezvládajúcich vlastný život.