Namiesto menštruačných potrieb používajú zrolovaný toaletný papier, vatu, špongie alebo handry. Menštruačná chudoba je šokujúca realita aj v európskych krajinách vrátane Slovenska. Podľa prieskumu z mája tohto roka, realizovaného jedným z najväčších obchodných reťazcov, na Slovensku sa s menštruačnou chudobou aspoň raz v živote stretlo až 44 % osôb a 16 % ju aktuálne zažíva.

Keďže prieskum bol realizovaný len na osobách starších než 18 rokov, vôbec nezahŕňal množstvo dospievajúcich, ktorí patria práve medzi najohrozenejšie skupiny. Výsledné číslo teda môže byť oveľa vyššie. Rómske dievča z Moldavy nad Bodvou, matka samoživiteľka z Bratislavy, učiteľka v strednom veku na základnej škole v Pezinku...

Na prvý pohľad celkom odlišné ženy s rôznymi osudmi, každá z nich však môže potenciálne patriť k osobám, ktoré majú s menštruačnou chudobou skúsenosti. Napriek prevládajúcemu názoru ňou totiž netrpia len marginalizované skupiny obyvateľstva a ľudia bez domova.

Rozhodni sa: vložky alebo jedlo

Menštruačná chudoba sa často týka matiek samoživiteliek, ktoré sa dostanú do situácie, keď sa musia rozhodnúť: zaplatiť deťom školské pomôcky, kúpiť jedlo alebo sebe vložky, ktoré navyše v dnešnej dobe vonkoncom nie sú lacná záležitosť. „Takáto situácia nezasiahne len menštruujúcu ženu, ktorá stojí pred ponižujúcou voľbou, ale v princípe aj ostatných členov a členky domácnosti – vrátane tých, ktorí nemenštruujú a ani nebudú,“ upozorňuje Linda Moróczová z projektu Dôstojná menštruácia. Menštruačnou chudobou sú ohrozené i obete násilia a ľudia v ťažkých životných situáciách. Keď napríklad žena v noci uteká od násilného partnera, často nahádže do tašky len pár vecí, peňaženku, doklady, pár kusov oblečenia pre seba či deti. Ťažko si predstaviť, že v takej chvíli myslí na to, aby si zabalila aj menštruačné potreby.

Zrejme by to bolo to posledné, čo by jej napadlo. „Vložky, tampóny a ďalšie prostriedky na zachytenie menštruačnej tekutiny pritom patria k základným hygienickým potrebám, rovnako ako mydlo či tečúca voda. Zdôrazňujeme, že sú to menštruačné potreby, a nie pomôcky, pretože zo slova ‚potreba‘ cítiť, že to osoba potrebuje a je to jej základné ľudské právo. Menštruácia je biologický proces, ktorý si nevyberáme, a na zachytávanie menštruačnej tekutiny potrebujeme niečo používať. Menštruačné potreby sú esenciálne na elimináciu infekcií a dôstojné prežitie menštruácie. A napriek tomu sú stále vnímané ako čosi navyše, a nie ako nevyhnutnosť,“ hovorí Natália Blahová.

Menštruácia nie je problém

Domnievať sa, že menštruačná chudoba je len o tom, že si niekto nemôže dovoliť kúpiť vložky, je nebezpečné zjednodušovanie pomerne zložitej témy, ktorá sa týka až znepokojujúco veľkej časti obyvateľstva a zasahuje do rôznych oblastí života. „Je to stav, keď má osoba obmedzený prístup k čomukoľvek, čo by jej pomohlo prežiť menštruáciu v bezpečí, dôstojnosti a zdraví. Nejde však len o nedostatok financií na menštruačné potreby, ale aj o obmedzený prístup k čistej tečúcej vode či nedostatok informácií o tom, čo sa s telom deje počas menštruácie,“ vysvetľuje Natália Blahová, ktorá spolu s Lindou Moróczovou založila projekt Dôstojná menštruácia pred štyrmi rokmi. Ich pôvodným zámerom bolo zorganizovať zbierku na priamu materiálnu pomoc vo forme menštruačných potrieb.

V priebehu rokov a po viacerých zbierkach však zistili, že na Slovensku zúfalo chýba aj osveta. Rozhodli sa preto bojovať proti stigme, ktorú menštruácia so sebou stále nesie. „K menštruácii sa pristupuje ako k problému, pritom je dôkazom, že v tele z biologického hľadiska všetko funguje tak, ako má. Bohužiaľ, stále je zobrazovaná ako niečo špinavé, páchnuce a ponižujúce. Alebo ako niečo, čo treba ignorovať a tváriť sa, že to vlastne neexistuje. Verejnú mienku upevňujú aj reklamy výrobcov menštruačných potrieb, ktoré neraz zobrazujú menštruujúce osoby s úsmevom na perách, ako tancujú či športujú a tvária sa, že sa nič nedeje. A, na­opak, zobrazovanie menštruačnej tekutiny je v médiách či na sociálnych sieťach tabu. Nemôžeme sa potom čudovať, ak napríklad také štrnásťročné dievča bude mať na základe takýchto nerealistických predstáv pri príchode prvej menštruácie poriadne tvrdý stret s realitou. Je dôležité hovoriť, že je úplne v poriadku, ak sa menštruujúca osoba necíti dobre, nepodáva výkon, je náladová a chce len ležať v posteli s termoforom na bruchu. Naša spoločnosť však aj v otázke menštruácie tlačí na výkon a hovorí: Popieraj svoj cyklus, tvár sa, že si v pohode a že ti nič nie je,“ hovoria zakladateľky Dôstojnej menštruácie.

Nestrkaj nos tam, kam nemáš

Asi každá z nás potvrdí, že to, ako prežijeme prvú men­štruáciu, dokáže ovplyvniť náš postoj k nej a k svojmu telu po zvyšok nášho života. Preto je pomerne alarmujúci fakt, že mnohí dospievajúci ľudia nevedia, čo sa s nimi počas menštruácie deje, nikto im nevysvetlil podstatu menštruačného cyklu či používanie menštruačných potrieb.

Ich prvý kontakt s menštruačným krvácaním je dokonca nezriedka traumatizujúci. Napríklad niekedy pristihli mamu na toalete vymieňať si zakrvavenú vložku, no nedostalo sa im primeraného vysvetlenia toho, čoho boli svedkami. Ostali zahanbene stáť za zaplesnutými dverami s pocitom, že strkali nos do niečoho, do čoho ich nič nie je. Ani nehovoriac o tom, že majú o mamu strach, pretože nepoznajú dôvod jej krvácania.

S príchodom ich vlastnej menštruácie sa k strachu pridáva hanba, poníženie a neistota. „Je dôležité, aby sa dospievajúci o menštruácii a o všetkom, čo zahŕňa, dozvedeli oveľa skôr a vekovo primeraným slovníkom, než ju spoznajú na vlastnej koži. Keď pätnásťročné dievčatá v prvom ročníku na strednej škole prvýkrát počujú o menštruácii od výrobcu vložiek, ktorý im do školy príde rozdať vzorky svojich produktov, na osvetu je zvyčajne už neskoro. Vek nástupu prvej menštruácie sa v dnešnej dobe znižuje. Aj dieťa vo veku deväť rokov už môže menštruovať,“ hovorí Linda Moróczová. Ak informácie nemajú, nevedia, čo sa s nimi deje, čo majú robiť, a neraz sa o tom ani nemajú s kým poradiť. „Nemajú odvahu osloviť niektorého dospelého doma či v škole. A potom prichádza k situáciám, že namiesto menštruačných potrieb na zachytenie men­štruačnej tekutiny používajú nedôstojné náhrady, ako je zrolovaný toaletný papier, kusy handier či špongie.“

Menštruujem? Nejdem do školy

Spomínam si, ako niektoré moje spolužiačky na strednej škole nechceli počas menštruácie chodiť do školy alebo necvičili na hodine telesnej výchovy z obavy, že pretečú a spolužiaci sa im budú posmievať. Alebo sa báli, že im nevystačia vložky na celé vyučovanie. Menštruácia bola niečo trápne, čo sme sa stoj čo stoj snažili skrývať.

„Vynechávanie školy kvôli menštruácii je vážny signál, že niečo nie je v poriadku a urgentne to treba riešiť. Školu vnímame ako miesto, kam žiaci a žiačky musia chodiť, a mala by byť potenciálne bezpečným priestorom, kde možno menštruačnú chudobu podchytiť už v jej úvode.

V školách sa dá zabezpečiť prístup k čistej tečúcej vode, toalete či k vložkám – či už od učiteľstva alebo napríklad z menštruačných skriniek,“ hovoria Natália s Lindou, ktoré v rámci projektu Dôstojná menštruácia inštalujú do škôl a komunitných centier po celom Slovensku takzvané Menštruač­né skrinky s vložkami. „Aktuálne máme nainštalovaných 9 takýchto skriniek a tento rok pribudne ďalších 15. Snažíme sa ich umiestňovať na viditeľných a dostupných miestach, aby sme ešte väčšmi neprehlbovali stigmu tým, že by sa menštruujúce osoby báli z nich potreby vziať. Prítomnosťou Menštruačných skriniek im pomáhame prežiť menštruáciu dôstojne a odstraňujeme mnohé prekážky, napríklad poníženie z toho, že si osoba musí od niekoho vložky pýtať. Zo zapojených škôl dostávame veľmi pekné ohlasy. Z jednej školy nám napríklad hlásili, že pani upratovačky prestali v smetných košoch nachádzať krvavé handry, toaletný papier a iné náhrady. V piatok bývajú skrinky prázdnejšie, žiačky si berú zásoby vložiek aj na víkend, rozdávajú ich ďalej svojej rodine či komunite. Je to pre nás dobrý signál.“ Natália dodáva, že v Banskobystrickom kraji dokonca druhý rok funguje projekt menštruačných potrieb na stredných školách. „Aktuálne majú zapojených 59 škôl a pridali ďalších 33 lokalít, ako sú knižnice a verejné budovy. Ich aktivity sú ukážkovým príkladom toho, že keď sa menštruačné potreby postavia na rovnakú úroveň ako mydlo či toaletný papier, stanú sa niečím prirodzeným, čo netreba obhajovať ani vysvetľovať.“

Chýba osveta

Rozdávať menštruačné potreby v boji s menštruačnou chudobou rozhodne pomôže, no je potrebný aj ďalší dialóg. Škola a rodina si však chúlostivé, hoci celkom prirodzené témy vzťahov, sexuality a intimity často prehadzujú ako horúci zemiak – škola si myslí, že by v tom deti mali vzdelávať rodičia, a rodičia si zase myslia, že je to úloha školy.

Ako potvrdzujú aj Natália s Lindou, na školách stále chýba kontinuálna vzťahová a sexuálna výchova, ktorá by adekvátne obsiahla aj tému menštruá­cie. „Niektorí učitelia a učiteľky túto tému otvárajú, no mnohí a mnohé neraz nevedia, ako o tom so žiactvom hovoriť, pretože k tomu neboli vedení, a sami môžu mať určité predsudky, blok k tejto téme. Mnohí rodičia tiež nevedia, ako s deťmi na témy sexuality, vzťahov, intimity hovoriť, keďže vo vlastnom detstve a dospievaní si ničím podobným neprešli, nikto im to nevysvetlil.

Debatu o sexualite s deťmi odkladajú, je im to nepríjemné. Začať otvorene komunikovať o týchto témach od útleho detstva je pritom jednoduchšie, pretože si tým dláždime cestičku dôvernosti a neskôr sa nám to zúročí,“ tvrdia zakladateľky Dôstojnej menštruácie.

Mali by to vedieť úplne všetci

Rodičia by si mali uvedomiť, že sú pre deti vzorom. Ak deti od narodenia vidia mamine menštruačné potreby na viditeľnom mieste v kúpeľni, otvorene s nimi hovorí o svojom prežívaní menštruácie, napríklad prizná, že sa cíti unavená a bolí ju brucho, a netají, že krváca, deti to budú považovať za prirodzenú súčasť života. A nie za niečo špinavé, trápne, za čo sa treba hanbiť. „Deti téma vlastnej sexuality a tela zaujíma, a hoci to možno nepovedia nahlas, zamýšľajú sa nad tým. A ak nedostanú informácie od dospelých doma alebo v škole, získavajú ich od rovesníkov či z internetu. Takéto informácie však nemusia byť pravdivé, vekovo adekvátne, môžu to byť aj dezinformácie alebo neaktualizované informácie. Víziou našej organizácie je, aby každý dospievajúci človek mal vo svojom živote aspoň jednu osobu, ktorej dôveruje a môže sa jej na čokoľvek spýtať a ona mu vie poradiť. Preto v rámci organizácie inTYMYta, pod ktorú patrí projekt Dôstojná menštruácia, realizujeme viacúrovňové vzdelávanie, teda nielen pre deti a mladých ľudí, ale aj pre rodičov, učiteľstvo, lekárske fakulty či firmy,“ dodávajú Natália s Lindou.

Upozorňujú na to, že vzťahová a sexuálna výchova a téma menštruácie sa týka úplne všetkých, nielen dievčat. „Niektoré mamy a staré mamy hovoria, že majú v rodine len samých chlapcov, a tí predsa nepotrebujú vedieť o menštruácii a ženskom tele. A ak aj príde do školy nejaká komerčná spoločnosť vzdelávať, v triede ostanú sedieť len dievčatá a chlapci idú hrať futbal. Men­štruácia sa však týka všetkých, aj osôb, ktoré nemenštruujú a ani nebudú.

Všetci majú právo na informácie a je dobré, ak ich dostanú. V živote predsa budú obklopení osobami, ktoré menštruujú alebo budú menštruovať, či už v rámci rodiny, partnerských vzťahov či na pracovisku. Všetci sa budeme mať lepšie, ak sa nebudeme oddeľovať a rozdeľovať. Informácie prehlbujú pochopenie a vzájomný rešpekt. A o to ide – chápať a rešpektovať jeden druhého,“ uzatvárajú zakladateľky Dôstojnej menštruácie.

Čo je to menštruačná chudoba

Stav, keď osoba nemá prístup k čomukoľvek, čo by jej pomohlo prežiť menštruáciu dôstojne, v zdraví a bezpečí, a to buď na celú dĺžku trvania menštruácie, alebo na jej časť. To sa týka nielen prístupu k vhodným menštruačným potrebám, ale aj prístupu k hygiene a ekonomickým zdrojom, ktoré dôstojný priebeh menštruácie vedia zabezpečiť.

6 tipov, ako​ s deťmi hovoriť o menštruácii

1. Začnite s témou ľudského tela, intimity a sexuality v časovom predstihu

Vzťahová a sexuálna výchova by sa mala v určitej forme a vekovo adekvátne začať už od narodenia. V škôlkarskom veku sa v súvislosti s telom už otvára téma budovania hraníc, rešpektu či súhlasu. Deti by sa mali naučiť, aké časti tela sú intímne a že sa ich nikto cudzí nemá právo dotýkať, ani dospelí. Zároveň by mali komunikovať, ak niekto tieto hranice prekročí.

2. Odpovedajte na zvedavé detské otázky. Na všetky

Ak dieťa prichádza s akýmikoľvek otázkami, neposielajte ho preč s argumentom, že je na niečo ešte príliš malé a nepochopilo by to. Ani si nevymýšľajte. Detské otázky sú príležitosťou sprostredkovať dieťaťu citlivé témy vekovo adekvátnym jazykom a spôsobom. V dnešnej dobe sú na trhu viaceré knihy (napríklad titul Ja v tvojom veku), ktoré citlivé témy vysvetľujú vekovo adekvátne. Opisujú modelové situácie, ktoré rodičom môžu pomôcť začať rozhovor alebo reagovať, ak za nimi dieťa príde v určitom veku s otázkou ohľadne intimity či sexuality.

3. Nemusíte vedieť všetko

Nemajte obavy, ak na niečo nepoznáte odpoveď. Svet sa vyvíja a možností pribúda, napríklad čo sa týka sortimentu men­štruačných potrieb. Nemusíte vedieť všetko a to, čo neviete, môžete s dieťaťom dohľadať spoločne.

4. Pomenúvajte veci pravým menom

Dajte si pozor na slovník. Slová dokážu urobiť veľa – priniesť porozumenie, no aj prehĺbiť stigmu. Vyhýbajte sa barličkám v podobe náhrad za skutočné pomenovania, napríklad pohlavných orgánov. Schopnosť pomenovať časti tela správne môže byť nápomocná napríklad pri preventívnych lekárskych prehliadkach, ale je tiež prevenciou sexuálneho násilia a obťažovania.

5. Buďte autentické a autentickí

Deti sú veľmi citlivé a dokážu prekuknúť dospelých, keď im niečo nahovárajú, ale sami to nežijú. Priznajte svoje pocity, že sa v rozhovore na určité témy necítite komfortne, a vysvetlite prečo.

6. Radšej neskoro ako nikdy

Nevešajte hlavu, ak ste s dieťaťom ešte otvorené rozhovory na tieto témy neviedli. Vždy je lepšie začať neskoro ako nikdy. V pubertálnom veku to možno bude ťažšie, no pre dieťa je dôležité vedieť, že môže za vami prísť a otvorene sa poradiť. Potrebuje vedieť, že sa má o koho oprieť.

 

Natália Blahová a Linda Moróczová

Linda Moróczová založila projekt Mesačnica s cieľom osvety o udržateľných formách menštruačných potrieb a znižovaní odpadu pri menštruá­cii. Natália Blahová pracovala v Holandsku pre organizáciu, ktorá sa venuje boju s menštruačnou chudobou v Amsterdame.

Počas prvého lockdownu pandémie covidu-19 sa spojili, aby vyzbierali financie na kúpu menštruačných potrieb pre ľudí v núdzi. Neskôr sa z každoročnej finančnej zbierky stali plnohodnotným a celoročným projektom Dôstojná menštruácia a pripojili sa pod organizáciu inTYMYta. Popri priamej materiálnej pomoci pre školy, komunitné centrá a organizácie podporujúce ľudí v núdzi vytvorili s kolektívom Spolka dizajn Menštruačných skriniek. Tieto skrinky umiestňujú do lokalít, kde sa menštruačná chudoba vyskytuje, s cieľom neustálej materiálnej pomoci vo forme menštruačných vložiek pre všetkých. V tomto roku sa v partnerstve s českou organizáciou SOLA Pomáha venujú zbierke dostupných dát a výskumu ohľadne výskytu menštruačnej chudoby na Slovensku a v Česku.