Pôvodne ju lákala genetika. Okúsila manažment, obchod, marketing a do tridsiatky stihla pod náporom práce a vysokých nárokov na samu seba vyhorieť. Simona mala výčitky aj pri pozeraní seriálu. Človek so syndrómom vyhorenia sa totiž oddychovať musí doslova naučiť.
Náročná v škole
Prvá škola, na ktorú sa dostala, bola prírodovedecká fakulta. Chcela byť genetičkou. Po dlhých hodinách strávených v laboratóriu skúmaním vzoriek pod mikroskopom si uvedomila, že nie je typ, ktorý dokáže byť denne trinásť hodín zatvorený v sterilnom prostredí a nevidieť živú dušu. Preto prešla na odbor manažmentu.
Podnikanie ju nelákalo aj napriek tomu, že pochádza z podnikateľského prostredia – mama mala obchod s konfekciou, otec podnikal v stavebnom priemysle. „Doteraz si pamätám, ako sme sa spolu s bratom hrávali v predajni, predávali a robili inventúru. Moja zidealizovaná detská predstava sa však rozplynula, keď som videla, aké je podnikanie nestabilné – mali sme veľmi dobré obdobia, keď sa nám naozaj darilo, ale zažili sme aj ťažké chvíle, ktoré ovplyvnili celú rodinu. Vtedy som si povedala, že si chcem vytvoriť určitú pracovnú stabilitu a pokoj.“
Nie je to len o skúsenostiach
Veľmi skoro si Simona uvedomila, že chce v živote robiť to, čo ju baví. Popri vysokej škole pracovala pre eventovú agentúru, neskôr sa uchádzala o pozíciu manažérky pre športovú značku s oblečením, ktorú po štyroch kolách pohovorov aj získala. Bola mladá, nemala ešte veľa skúseností, no nechýbala jej odvaha skúsiť niečo nové. „Často máme obavu prihlásiť sa na vytúženú pozíciu len preto, že 20-30 % z požadovaných zručností či vedomostí nespĺňame. Čo nespĺňam sa jednoducho naučím,“ hovorí Simona, ktorý za kľúčový faktor svojho úspechu považuje odvahu ísť aj do vecí, ktoré nepozná a chuť učiť sa.
Keď dá telo stop
Práca ju bavila, a tak sa s veľkým zápalom a nadšením púšťala do jedného projektu za druhým. „Neskôr sa začali objavovať zdravotné problémy – alergie, intolerancia, únava, bolesti brucha... Prestala ma baviť práca. Skončilo sa to tak, že som veľmi ťažko ochorela na obyčajný chrípkový vírus. Po vyšetreniach mi lekárka oznámila, že mám extrémne vyčerpaný organizmus a že musím niečo zmeniť. A to hneď. Sama som si na seba vytvárala tlak, brala som projekt za projektom, lebo ma to bavilo. Bežne som pracovala 10 až 12 hodín denne. Darilo sa mi, bola som na vrchole síl a odrazu prišiel pád,“ spomína Simona na svoju skúsenosť so syndrómom vyhorenia.
Vďaka ústretovosti nadriadených si mohla zobrať na tri mesiace voľno. „Zbalila som sa a odcestovala na Bali, kde som prvý mesiac len cvičila jogu a meditovala. Zo začiatku to bolo veľmi ťažké. Nevedela som vôbec oddychovať, v hlave som to mala nastavené tak, že musím každú minútu času efektívne využiť a stále musím niečo robiť. Pri pozeraní seriálu som mala dokonca výčitky, že sa nikam neposúvam. Po týždni som sa však začala pomaličky uvoľňovať.“
Keď sa vrátila do práce, zistila, že vie oveľa efektívnejšie pokračovať v rozbehnutých projektoch, a posunula sa dokonca aj na novú pozíciu. „Vyhorenie bola veľmi nepríjemná skúsenosť a naozaj to neprajem nikomu zažiť – všetky tie depresívne stavy, do ktorých sa človek dostane ľahšie a rýchlejšie, než by čakal,“ dodáva Simona.