AKCIA MIESTO STRACHU, to je správne riešenie. Typickým príkladom je ekologická úzkosť. Súčasný klimatický žiaľ zďaleka nie je prvou lastovičkou. Keď som bola dieťa, desila nás ozónová diera. Nedávno som čítala správu, že súčasná vrstva ozónu nad Antarktídou je najsilnejšia v histórii merania. Zmena však nenastala sama od seba. Ľudstvo muselo niečo urobiť, a tiež urobilo – od 90. rokov postupne väčšina štátov obmedzila produkciu freónov, ktoré mali situáciu na svedomí.
Rovnako dobre si spomínam na svojich vydesených vzdelaných priateľov, ktorí v roku 1993 pod dojmom knižky sociológa Jana Kellera tvrdili, že o desať rokov sa budú viesť vojny o chleba alebo fľašu vody. Pán Keller strávil posledných pár rokov v Európskom parlamente, takže to, že sa jeho trúchlivé proroctvo nenaplnilo, možno zariadil on, čo my vieme... (... no skôr nie).
Ľudstvo robí veľa vecí, ktorými si pod sebou podrezáva konár, ale zatiaľ sa mu vždy podarilo na poslednú chvíľu problém vyriešiť. Tak ako zvládlo obmedziť produkciu freónov, je pomerne pravdepodobné, že si poradí aj s aktuálnymi hrozbami – ale predpokladom na to je, aby sa niečo v ľudskom správaní fakt zmenilo. Môžete sa na vystúpenie svojráznej aktivistky Grety Thunberg pozerať akokoľvek, ale všimli ste si, že aj veľké priemyselné molochy sa už začínajú aspoň tváriť ekologicky? Ekonomický tlak je dobrý argument, a keď milióny vydesených ľudí chcú kupovať takzvaný zelený tovar a jazdiť na zelené dovolenky, priemysel sa musí prispôsobiť, pretože kto by chcel krachovať, však? Ekoúzkosť má užitočné riešenie – osobnú angažovanosť.
