Dorastajúca generácia v bohatých častiach sveta (teda aj u nás) prestala veriť, že v dospelosti dosiahne rovnakú životnú úroveň ako ich rodičia. Ukazujú to opakované prieskumy. Lepšie už bolo – hlásia trendy veta. Je to celkom šok, pretože motorom ľudstva vždy bola viera, že naše deti sa budú mať lepšie ako my. Práve tá človeka prinútila uskromniť sa a investovať do budúcnosti, napríklad do vzdelania potomkov. Lenže mladí v západnej Európe teraz zažívajú novú skúsenosť zadlženia sa, aby vyštudovali prestížnu univerzitu, a potom idú robiť baristu do kaviarne. A rúcajú sa. Možno aj preto, že od nich svet očakáva, že budú kariérne úspešní, a tento tlak im skrátka nedovolí spokojne predávať v pekárni.
Máme tiež nový termín eco-anxiety. Úzkosť z ekologického vývoja planéty. Hocikomu z nás sa rozbúši srdce, keď prechádzame okolo uschnutého lesa. Pri pohľade na bezstarostné batoliatka nám napadá, ako sa asi budú mať o päťdesiat rokov. Internet je plný anxiety memes (ide o vtipné obrázky zobrazujúce s nadhľadom život v strachu, s krátkymi popiskami). Hoďte si tento termín do vyhľadávača, je to smutná, ale trefná zábava.
ALE BOLO AJ HORŠIE. Strach z budúcnosti, desivé predstavy, to všetko sprevádza človeka od pradávna. Vo viktoriánskom Anglicku mali ľudia pocit, že civilizácia sa zvrtla smerom, ktorý vedie do záhuby, a na upokojenie užívali zmes alkoholu a ópia zvanú laudanum. Odporúčala sa aj deťom od troch mesiacov. Keď si pozriete časopisy zo zdanlivo idylického obdobia prvej republiky, napríklad Pestrý týždeň alebo Světozor, nájdete v nich veľa inzerátov na kvapky na upokojenie nervov. Vhodné pre každú gazdinku i jej prepracovaného mužíčka.
Za druhej svetovej vojny mali ľudia úzkostné predstavy, že do ich domu vtrhnú vojaci a pozabíjajú všetky osoby im blízke. Akokoľvek sa takéto situácie vo vojne stávajú, predtuchy sa podľa výskumov týkali prevažnej väčšiny ľudí, ktorí sa konca pochmúrneho obdobia dočkali bez väčších strát... Nie je pravda, že to, čo si predstavujeme, sa splní. Ale hovorte to svojej úzkosti.
Válium bolo verným sprievodcom ľudstva celú druhú polovicu 20. storočia. Možno ho poznáte pod názvom Diazepam (nie je to ten liek, čo si dávala vaša mama proti bolesti hlavy?). Ani ďalšie prášky proti úzkosti – napríklad Xanax, Lexaurin – nie sú žiadnou novinkou posledných desaťročí. Naše mamičky, oteckovia, babičky... Skúste sa ich opýtať. V mojom okolí prežil život bez anxiolytík len málokto.
