Príbeh pacientky: Začalo sa to narazeným lakťom
Dvadsaťdvaročná Veronika si spomína: „Všetko sa to začalo tým, že som si buchla ľavý lakeť a vtom mi začala tŕpnuť ruka. Keď to po dvoch týždňoch neprestávalo, išla som k obvodnej lekárke, ktorá mi predpísala lieky na uvoľnenie svalstva. Nezaberali mi, tak som si povedala, že ešte pár dní počkám a uvidím, ako sa to bude ďalej vyvíjať.
Prv ako som išla do práce, som si buchla zas ten istý lakeť. Čakala som príliš dlho, až kým som nevedela poriadne ani chodiť. Keď som mala prejsť 500 metrov, musela som minimálne desaťkrát zastaviť a oddýchnuť si. Nevedela som, čo sa deje. Prišla som za obvodnou lekárkou, ktorá ma poslala k neurologičke. Neurologička mi vybavila MRI a na druhý deň, keď prišli výsledky, sa SM čiastočne potvrdila. Po odobratí mozgovomiechového moku sa potvrdila úplne. Sama primárka na oddelení bola prekvapená, ako som dokázala fungovať s tou chôdzou viac ako mesiac...
Začali ma teda liečiť a ja som sa začala viac zaujímať o chorobu, ktorú mám. Zmenila som stravu a pár kíl som aj schudla. Liečba však nezaberala, tak sa muselo prejsť na inú. Po roku aj troch mesiacoch mám liečbu, ktorá, myslím si, zaberá, pretože sa cítim super. Viem znova kopnúť do lopty a behať. Dúfam, že liečba bude fungovať aj naďalej, aby som si mohla zahrať futbal, chodiť do práce a cítiť sa fajn. Momentálne sa cítim veľmi dobre a liečba je úspešná. Snažím sa lepšie stravovať a aj viac hýbať. V práci to je tiež super. Kolegovia ma berú v pohode a môžem povedať, že si zo mňa spravia aj žarty. Pre mňa je to lepšie, lebo sa teraz nechcem cítiť iná alebo niečím obmedzená. Vedúci vedia o mojej diagnóze, a keď sa mi zhorší stav, tak mi poradia, ako to riešiť. Do budúcnosti by som sa chcela v mojej práci zlepšiť, keďže je to zodpovedná úloha – robím výpravkyňu vlakov. Ľuďom so SM by som poradila len toľko, aby sa o diagnóze nebáli rozprávať. Nech sa obklopujú ľuďmi, ktorí ich majú radi. No a keď sa budú cítiť zle, aby sa obklopili týmito ľuďmi alebo si vyšli na miesto, ktoré majú radi.“
