Svet zažíva prelomovú skúsenosť. Ako by ste ju opísali? Čo robí koronavírus s ľudskou psychikou?
V prvom rade zažívame strach. A potom pocity bezradnosti, bezmocnosti. Jednoducho na to nie sme pripravení, takýto stav sme nezažili prakticky od druhej svetovej vojny. Nemáme rutinu a stereotypy, ako sa správať v takejto situácii.
Ako sa s ňou vyrovnávate vy sám ako psychiater?
V prvom rade som rozmýšľal, ako sa s tým vyrovnať v rámci vlastnej domácnosti. Sme doma štvrtý – piaty deň (rozhovor sme viedli minulú stredu, pozn. red.), a to v zložení: manželka a dve dcéry s rodinami. Ja to mám o čosi ľahšie, lebo chodím do roboty.
Ale dcéry boli už bezradné, najmä nevedeli, čo robiť s deťmi. Tak sme sa včera rozhodli pre rozvrh hodín. Pre celú rodinu a pre deti zvlášť. Normálne ako v škole.
Takže si presne plánujete, čo všetko počas dňa urobíte?
Áno. Nič také, že sme celý deň v pyžame, zapneme si televíziu a do večera na ňu hľadíme. To sa nedá dlhší čas vydržať. No rovnako je veľmi dôležité revitalizovať rodinnú komunikáciu.
Naschvál som začal čítať Robinsona Crusoa a zistil som, že jeho najväčší problém bolo, že nemal s kým komunikovať. Nemal sa s kým deliť o to, čoho sa bojí, čo ho čaká, aké sú jeho najväčšie nedostatky a ťažkosti.
Z toho vyplýva, že toto všetko treba nejakým spôsobom komunikovať, aj medzi sebou. Aj s deťmi. Deti sa boja. Nemajú ani toľko informácií ako my, respektíve ich nevedia spracovať. To znamená, že im treba všetko vysvetliť.
Deti sa boja ešte viac ako dospelí?
Evidentne. V detských hlavách panuje obrovský chaos. Z toho všetkého, čo počuli a nedokázali spracovať a tiež z toho, že si presne pamätajú aj naše nonverbálne reakcie na dané správy.
My sme napríklad čítali o jednom doktorovi z nášho mesta, ktorý ochorel. Dcéra so zaťom mi referovali: otec, predstav si, ten XY doktor sa nakazil a teraz čo bude?
Šesťročný vnuk, ktorý bol pri tom, z toho celého prakticky nič nepochopil, len videl tvár matky, otca a hneď vedel, že sa deje niečo strašné.
Hovoril mi potom o tom aj ako starému otcovi, že či teraz nebudeme mať lekára. Detský svet je veľmi zložitý a veľmi sa líši od toho nášho, takže si treba na to dávať obrovský pozor.
Asi to však neznamená, že by mal človek svoje emócie potláčať.
Samozrejme, pred deťmi sa snažíme správať tak, aby sme u nich nenavodili nejaké krízové myslenie alebo pocity, no odreagovať sa musíme aj my, vypustiť von emócie.
Ale treba potom vysvetliť, čo sa stalo. A najmä, ako sa to týka dieťaťa samotného. Upokojiť ho, že sú aj iní doktori a dá sa ísť po lieky. Detský mozog je nesmierne bohatý a kreatívny, ale bohužiaľ, aj v tom slova zmysle, že dáva dokopy aj veci, ktoré spolu nesúvisia.
Spomínali ste rozvrh hodín. Ako vyzerá?
Navrhol som, že každý deň bude jeden človek z rodiny o všetkom referovať. O tom, čo sa stalo vo svete, čo prežil on sám. A potom bude k tomu referátu rodinná diskusia. Pre deti sme urobili veľmi prísnu reguláciu sledovania Facebooku a celkovo internetu.
Stanovili sme sledovanie v dvojhodinových intervaloch po 10 – 15 minút. To úplne stačí. Neexistuje, aby viseli celý deň na sieti. Namiesto toho som navrhol čítať – romány, básne, tie sa učiť naspamäť.
A večer budeme referovať aj o tom. Zároveň som hovoril dcérkam, poďme si pripravovať kvízy, ktoré sú dobré pre deti, z histórie, z turistiky...
Proste musí byť nejaký rozvrh hodín, inak sa nám po pár týždňoch rozpadne život, vstúpime do chaosu. Robinson si písal dni, aby nestratil kontakt s komunitou. Veď po pár týždňoch zabudne človek aj na takéto, v úvodzovkách, drobné veci.
V čase nášho rozhovoru uplatňujete „karanténne zásady“ druhý deň. Ako to bezprostredne hodnotíte?
Veľmi pozitívne. Videl som na vnukoch, že už nevedeli, čo robiť s voľným časom, chodili z izby do izby. Na tie konkrétne návrhy pomerne dobre a slušne zareagovali. Dnes mi tiež volala do práce dcéra, že našla vynikajúcu knihu, ktorú čítala pred desiatimi rokmi a teraz sa do nej ide pustiť zas a bude nám o nej referovať.
Spomínali ste, že okrem pevného režimu treba revitalizovať komunikáciu v rodine. No práve tá je považovaná za jeden z najväčších problémov dneška. Podľa prieskumov ľudia v rodine často komunikujú – okrem praktických vecí – len pár minút denne. Ako presne komunikáciu revitalizovať, zvlášť v krízovom stave?
To je veľmi ťažká vec. Nové stavy alebo prípady, ktoré teraz riešime v ambulancii, sa týkajú väčšinou panických reakcií. Celkovo momentálne dominujú zmiešané úzkostno-depresívne poruchy.
A pri týchto chorobách vždy príde na pretras aj otázka komunikácie. Máte to doma s kým prekomunikovať, máte komu povedať o svojich ťažkostiach, pýtame sa chorých.
A napriek tomu, že ako psychiater by som mal styk s príbuznými pacienta redukovať na minimum, v tejto situácii ich manželom či manželkám radšej zavolám a vysvetľujem, aké je dôležité, aby medzi sebou vedeli komunikovať jednotlivé pocity a dávali si spätné väzby.
Nie však negatívne v zmysle: strašne vyzeráš, aký si bledý, čo ti je? Takéto feedbacky ešte len prehlbujú ten ťažký stav. Skôr treba druhého upokojiť a poukázať na základné veci: dýchaj pokojne, hovor pokojne, a podľa možnosti tematizovať rozhovor.
Čo znamená tematizovať rozhovor?
Nielen právom, ale aj povinnosťou toho zdravého a silnejšieho je navodiť v ťažkých situáciách nejaké zmysluplné témy rozhovoru. Také, ktoré nebudú ešte prehlbovať úzkostný stav toho druhého.
Ale, samozrejme, občas ide o ťažké situácie. Včera som tu mal napríklad pána, kamionistu, a ten mi vraví: viete, ja osem rokov nedebatujem prakticky s nikým, v pondelok odídem na cesty a v piatok večer sa vraciam. Keď sa takýto človek zrazu ocitne v karanténe, sú to veľmi ťažké stavy.
V tejto súvislosti musím zdôrazniť jednu veľmi dôležitú vec. Debatovali sme o tom, že toto je krízový stav, na ktorý nie sme pripravení. A vysvetlil som mojim ľuďom, aj tu na ambulancii, že v krízových situáciách je človek viac egocentrický, viac nahnevaný, časté sú afekty a strata kontroly.
A zdôrazňoval som: toto si uvedomte, rozmýšľajte o tom, akí ste, keď ste nahnevaní, aby sa nestalo, že človek sa stane v týchto krízových situáciách predátorom. Že všetko bude chcieť získať len pre seba, prípadne pre svoju rodinu.
Naozaj sa v človeku počas krízy vyplavuje to najhoršie?
Áno, je dokázané, že je to tak. Čítal som knihu od Sándora Máraia, v ktorej opisoval povojnové dni. Ako sa na seba ľudia dívali, keď vyšli z pivnice po bombardovaní. V tých pohľadoch neboli žiadne stopy súcitu, kooperácie či empatie.
Boli nahnevaní: ty žiješ a môj otec zomrel. Alebo som videl fantastický kanadský film Deň D, o vylodení v Normandii. Účastníci tej udalosti však film veľmi kritizovali. Za scény, v ktorých si ľudia pomáhajú a vrelo debatujú.
Vraveli: nič také sa v krízových situáciách nedeje. Je tam len egocentrizmus a snaha nejako prežiť. Opakoval som teda mojim ľuďom, čo to znamená kooperácia, empatia, solidarita.
Aby sme sa v čase, kým ešte nie sme v ťažkej kríze, dokázali pripraviť na to, že, bohužiaľ, prídu ešte horšie dni.
Inými slovami, musíme byť pripravení na to, že budeme atakovaní veľmi nepríjemnými emóciami.
Áno, to je predpoklad na to, aby sme sa potom dokázali lepšie kontrolovať. A už vôbec neviem, ako budeme reagovať – v situácii, keď sme tabuizovali pojmy, ako je smrť – keď zomrie na koronavírus prvý človek v našej obci, v našej ulici, alebo nedajbože v rodine.
Prídu pocity smútku a bezmocnosti a potom aj hnev, agresivita alebo afekty. A keď sa na ne človek pripraví, môže ich aspoň trochu zmierniť. A trochu efektívnejšie sa správať. To je momentálne to najdôležitejšie.
Povedal som svojim dcéram: ja som momentálne hlava rodiny, ale vy ste hlava vašich rodín a je veľmi dôležité, aby lídri jednotlivých mikrosociet dávali morálkou a kvalitou správania dobrý príklad.
Keď taký človek – hovorí sa mu opinion líder – zlyhá, je to veľmi zlý príklad pre celú komunitu. A to, samozrejme, platí na všetkých úrovniach. Aj spoločnosti a politiky.
Aký je váš názor: za predpokladu, že sa na karanténu dobre adaptujeme, zvykneme si na ňu časom lepšie, alebo nám tak či tak pôjde čoraz viac na nervy?
Len dúfam, že sa nedostaneme do najťažšieho stavu, že sa z nás stanú citovo plochí ignoranti, že už nebudeme na nič reagovať. Vtedy by to bolo veľmi zlé. Na to, aby sme sa tam nedostali, je potrebné osvojiť si, ako sme už spomínali, každodenné stereotypy.
A vciťovať sa do druhých. Aj voči predavačkám. Predstavovať si, ako sú od pondelka do soboty v robote, ako riskujú svoje zdravie. Rovnako ako lekári, ale aj policajti, poštári, lekárnici...
Na toto treba myslieť denne, pri každom kontakte s nimi a ak sa dá, dávať im aj pozitívnu spätnú väzbu. Že, áno, všímame si vašu prácu a veľmi si vážime, čo pre nás robíte. Ďakujeme vám, lebo je to niekedy aj hrdinstvo, čo pre nás robíte.
Sú názory, že táto pandémia môže zmeniť svet aj k lepšiemu. Napríklad tým, že si ľudia uvedomia nesamozrejmosť mnohých vecí a života celkovo. Čo si o tom myslíte?
Bol by som veľmi rád, keby sa to stalo. Len na jednu vec neslobodno zabudnúť a idealizovať si tak možnosť, o ktorej vravíte. Je nepredstaviteľné, že by sme sa k tomu prepracovali bez nejakej ťažšej depresie.
Najskôr musíme prejsť tou ťažkou hlbokou fázou, bez toho nedôjde k nijakej zmene. Takže preto hovorím, že musíme byť najprv pripravení na to, že bude zle a bude horšie. A musíme to prežiť ako človek, ako homo sapiens, teda s ľudskosťou.
Potom, dúfam, nastane aj to, o čom hovoríte. Musíme si uvedomiť a precítiť, že samotné indivíduum nemôže prežiť, že človek sám za seba nemá šancu. Že keby neboli tie služby, o ktorých sme hovorili, nezvládneme to.
Či sa mi páči alebo nepáči takzvaný kolektív, kolektívne správanie a žitie v kolektíve, je to nevyhnutná súčasť života. Viete, ja som ešte pred dlhými rokmi uvažoval o tom, že na to, aby sa ľudstvo zmenilo, bude potrebovať nejaký E.T. zásah – extrateritoriálny zásah.
Že musí prísť nejaká hrozba zvonka, ktorá ľudstvo šokuje a ono príde na to, že takto sa nedá žiť. To, čo sa teraz deje, sa veľmi podobná zásahu E.T. Len to nie je E.T., ale vírus a verím, že tento vírus dokáže urobiť aj tie zmeny, ktoré by boli veľmi potrebné.
Ja však mám už teraz pocit, že v ľuďoch, napriek tomu, že sú izolovaní – alebo práve preto – vzrastá pocit vzájomnosti. Vy to tak nevidíte?
Tá hrozba, o ktorej celý čas hovoríme, je takzvaná ponorková choroba. Známy problém, keď spolu žije 40 – 50 ľudí niekoľko mesiacov a nemajú žiadnu inú možnosť iba komunikovať a žiť medzi sebou navzájom.
Je známe, že najprv narastie tenzia a potom prichádzajú konflikty. Je to normálne, úlohou však je byť na to pripravení. Nechcem byť veľmi negatívny, no dovtedy, kým v našej v obci či na našej ulici niekto nezomrie, dovtedy sa nedá posúdiť, ako sa budeme správať.
Či budeme so susedom cítiť súcit, alebo sa od neho začneme celkom izolovať a pozerať sa naňho ako na nepriateľa. Lebo vždy je tu aj táto možnosť – že budeme hostilní. Preto sa celý čas snažím hovoriť o tom, aby sme radšej rátali s tým, že budeme takí a takí... A zároveň nestrácali základnú ľudskosť.
Mňa osobne sa veľmi ťažko dotkla informácia, že ľudia postihnutí koronavírusom umierajú sami, v izolácii, nemôžu sa rozlúčiť s blízkymi. To považujem za jednu z najťažších výziev.
Áno, zase ťažký stereotyp. Sme na to zvyknutí – aj v hlave – že keď budem zomierať, prídu za mnou rodina a známi. A pochovajú ma s rôznymi ceremoniálmi. A namiesto toho vás dajú do hromadného hrobu, ako sa to udialo napríklad v Iráne.
Áno, bude to nesmierne ťažké. Preto o tom treba debatovať, treba o tom rozmýšľať, potom tie udalosti nebudú mať taký šokový charakter. Keď sa snažíme tieto veci ignorovať – dajte mi s tým pokoj, nechcem o tom počuť – vtedy na nás naozaj budú mať deštruktívny charakter.
Takže sa treba zaoberať aj najtemnejšími aspektmi koronavírusu. No zároveň to nepreháňať: dávkovať si to v miere, ale venovať sa tomu do hĺbky.
Presne tak.
