V prvom rade vysvetľuje, že medzi depkou a skutočnou depresiou – diagnózou, ktorá si vyžaduje pozornosť lekára, je veľký rozdiel. Na trendovosti však aj v tomto ohľade niečo predsa len je.
Kto je Jana Feldmarová?
Pochádza zo Žiliny a medicínu skončila na Jesseniovej lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Martine. 13 rokov pracovala ako psychiatrička vo Vojenskej nemocnici v Bratislave, 2 roky v Royal Melbourne Hospital v Melbourne v Austrálii. 8 rokov bola primárkou psychiatrického oddelenia v Galante. Od minulého roka má vlastnú ambulanciu v Senci.
Generačne sa dá povedať, že ženy na Slovensku zažili už aj horšiu dobu a problémy ako my. Napriek tomu dnes je trochu módne – byť na dne.
Ťažko povedať, či je to módne. Pravdou je, že v zahraničí má takmer každý svojho psychiatra a duši sa venuje oveľa väčšia pozornosť. Čiže, možno je to len normálne a malo by to tak byť. Tento trend prichádza aj k nám, aj keď ľudia sa s problémami radšej zveria internistovi alebo neurológovi, pretože pred psychiatrom majú ostych.
Vo vyspelejších krajinách chodí k psychiatrovi takmer každý, nie je to len o vyrozprávaní sa, ale o tom, že sa svojej psychike venujú a pomáha im to. U nás je to stále akási hanba. V čom je rozdiel?
Porovnám to z vlastných skúseností. Pracovala som ako psychiatrička v Melbourne, aj v Bratislave, osem rokov som viedla psychiatrické oddelenie v Galante, v súčasnosti mám vlastnú ambulanciu. Áno, na Západe je normálne, že takmer každý človek má svojho psychiatra, ktorého pravidelne navštevuje. Platia tam celkovo iné pravidlá, mentalita je iná. Ľudia nie sú tak opantaní najmodernejšími výdobytkami techniky, ako aj stresom. Rozhodne viac dbajú o svoje zdravie. U nás stále pretrváva nedôvera voči psychiatrom. Je zaužívané, že človek, ktorý ich pomoc vyhľadáva, je označovaný rôznymi nepeknými prívlastkami. Pritom, duševné zdravie je súčasť celkového zdravia človeka a duševné ochorenie sa môže vyskytnúť a vyvinúť u kohokoľvek.
Existuje nejaká hranica, kedy je vyhľadanie pomoci psychiatra preceňované a kedy, naopak, podceňované?
Platí, že ak človek trpí viacerými príznakmi, či už smutnou náladou, nespavosťou, stratou záujmu o veci, ktoré ho predtým zaujímali, zníženou chuťou do jedla, mali by tieto trvať najmenej dva týždne. Potom treba navštíviť psychiatra. Sú však pacienti, hlavne nepracujúce ženy v strednom veku, ktoré prídu ku mne do ambulancie, okamžite sa domáhajú liečby, hoci v mnohých prípadoch sa stačí s nimi porozprávať, dať im radu. Naopak, druhým extrémom sú pacienti, väčšinou muži, hoci ani ženy nie sú výnimka, zaneprázdnení prácou, ktorí pomoc odmietajú, napriek tomu, že nevládzu fungovať. Často potom prídu až na podnet rodiny, kolegov alebo niekoho blízkeho v stave, keď je nutné preliečenie v nemocnici.
S akými problémami sa najčastejšie stretávate práve dnes?
Problémy prináša doba, v ktorej žijeme. Strata zamestnania, zlá finančná situácia, pôžičky z nebankových inštitúcií s následnou exekúciou, strata partnera, či už z dôvodu rozpadu manželstva alebo smrti. Ale aj opačný extrém: nadštandardný spôsob života spojený s dostatkom všetkého, čo existuje. Dookola nechty, kaderníctvo, kozmetika, posilňovňa s osobným trénerom a žena je z toho zúfalá. Ľudia sa ani nerozprávajú, ani nestretávajú. A ak sa aj náhodou stretnú, čítajú si správy na mobiloch, odpovedajú na esemesky. Často medzi sebou nenadviažu ani poriadny očný kontakt. A potom ich zrazu bolí hlava, cítia napätie, strach.
To znie, ako by sme si nevedeli poradiť s tým, čo nám život prináša – nech je to čokoľvek (dobré aj zlé). Zažili ste niekedy situáciu, keď ste sa sama chytili za hlavu a povedali si, že toto nemôže dotyčný alebo dotyčná myslieť vážne.
Psychiatriu robím vyše dvadsať rokov, s obľubou hovorím, že to je jediné, čo robiť viem. Žiadneho pacienta som však nikdy nepodcenila. Každý problém, s ktorým sa mi zdôverí, beriem veľmi vážne a zodpovedne. Takže nie, nikdy sa za hlavu nechytám, respektíve si nemyslím, že to človek nemyslí vážne.
Máte štandardné postupy pri vyšetrení? Vyzerá to v ambulancii slovenskej psychiatričky podobne ako poznáme z filmov, alebo je to len mýtus?
Veľmi závisí od situácie, respektíve od problému, pre ktorý ma pacient vyhľadá. Každé vyšetrenie začínam rozhovorom. Pýtam sa na detstvo, školské časy, choroby, ktoré doteraz prekonal, či už v minulosti podstúpil takéto vyšetrenie, na jeho súčasný život, vzdelanie, zamestnanie, partnera, deti. Následne si napíšem moju odbornú časť vyšetrenia, tzv. psychopatológiu, kde pomenujem jednotlivé chorobné javy, ktoré u pacienta na základe rozhovoru nájdem. Toto ma dovedie ku konečnej diagnóze a rozhodnem sa, či a aké lieky pacient potrebuje.
To je tiež istý fenomén dneška. Spotreba liekov na Slovensku alarmujúco stúpa, spotreba antidepresív priam rapídne – aký máte názor na tento trend?
Žiaľ, väčšina antidepresív nemá tzv. preskripčné obmedzenie, takže ich môžu písať aj lekári s inou ako psychiatrickou špecializáciou. Nie je to správne a nesúhlasím s tým. Zastávam názor, že predpísať takýto liek by malo byť v kompetencii výhradne psychiatra.
Antidepresíva pomáhajú ľuďom v liečbe úzkostných porúch, ale aj pri chronickej bolesti, poruchách príjmu potravy, posttraumatických stavoch. Čo má človek, ktorý začne takéto lieky užívať, očakávať?
Antidepresíva ovplyvňujú chemické látky v mozgu, ktoré si telo vytvára samo, ale ktoré riadne nefungujú. Jedným z nich je hormón dobrej nálady, sérotonín. Rozhodne však samotné antidepresíva nestačia na to, aby sa svet zrazu stal krajším a bezproblémovejším. Dôležité je pokračovať v podporných psychoterapeutických sedeniach, ako aj dostatočný pobyt na vzduchu, správna životospráva, dostatok ovocia, zeleniny. Hladinu sérotonínu zvyšuje slnko a nachádza sa aj v banánoch, rybách, arašidoch či kešu orieškoch a v tvarohu.
Depresia prichádza neohlásene, súhlasíte? Dá sa jej predísť?
Môže sa začať nenápadne, pomaly, plazivo a práve preto, predísť sa jej nedá. Zlá nálada sa neustále zhoršuje, prehlbujú sa negatívne pocity, ktoré spôsobujú, že človek sa uzatvára do seba, je viac a viac unavený, ťažšie zaspáva, nechutí mu jedlo, ktoré mu predtým chutilo. Často si to všimne okolie, rodina. Zdôrazňujem, že vtedy je najvyšší čas navštíviť lekára, psychológa, či rovno psychiatra. Odhliadnuc od toho, že depresia môže mať aj genetický alebo biologický základ a návšteva psychiatra je v tom prípade nevyhnutná.
Sú rozdiely medzi tým, čo trápi Slovenky v meste a na vidieku, alebo ženy mladšie a staršie?
V meste je viac pracovných príležitostí, je však väčšia rivalita, závisť, na presadenie treba širšie lakte, a teda je viac stresových faktorov. Ženy sú uponáhľanejšie, vystresovanejšie. Na dedine je život zdravší, pokojnejší, je však menej pracovných príležitostí práve pre ženy. A to prináša so sebou nedostatok peňazí a problémy s tým spojené. Kým mladšie ženy sa trápia nad neúspechom v partnerskom vzťahu, respektíve manželskom zväzku, v práci, staršie ženy trápi strach z chorôb, respektíve už rozvíjajúce sa telesné choroby, strach z budúcnosti, či sa zvládnu o seba postarať, či im na život postačí dôchodok.
Niekedy sú životné križovatky komplikované a je ich veľa – rozvod, strata blízkeho, bankrot, samota – ako s tým naložiť a nezblázniť sa?
Vždy je dôležité a dobré si uvedomiť, že všetko je napraviteľné a dá sa zvrátiť, jediné, čo sa zvrátiť nedá, je smrť blízkeho, milovaného. S tým sa nedá zmieriť, s tým sa dá len časom naučiť žiť. Sú ľudia, ktorí sa dokážu vyrovnať aj s najťažšou situáciou sami, aj za cenu, že to chvíľu trvá. Iným stačí podpora a pomoc rodiny, priateľov, návšteva, rozhovor. A sú aj takí, ktorí si pomôcť nevedia. Na to sme tu my.
Aké sú z vášho pohľadu najväčšie špecifiká pre slovenské ženy?
Slovenské ženy sú múdre, inteligentné, pracovité a silné osobnosti. Dokážu bojovať, aj sa vzoprieť, ale aj uzavrieť sa do seba a trpieť. Taká je odjakživa slovenská mentalita.
