Intuitívne stravovanie je pojem, ktorý sa dnes spomína čoraz častejšie. Ako by ste ho jednoducho vysvetlili?
Mnohí si pod intuitívnym stravovaním predstavujú jedenie bez akýchkoľvek hraníc – čo chcem a kedy chcem. To však nie je jeho podstata. Ide o návrat k schopnosti vnímať signály tela – hlad, sýtosť, chuť aj potrebu energie.
Zároveň platí, že samotná intuícia často nestačí. Roky diét, stres, nedostatok spánku či tlak na výkon ju dokážu skresliť. Preto je dôležitá aj základná nutričná gramotnosť – pochopenie vyváženého jedla, pravidelnosti a významu živín.
Intuitívne stravovanie je hľadanie balansu medzi tým, čo chcem, a tým, čo moje telo potrebuje. Keď sa telo upokojí a prestane fungovať v režime nedostatku, signály sa opäť vyjasnia. Vtedy sa intuícia spája s vedomosťami – a vzniká udržateľný, pokojný vzťah k jedlu, ktorý podporuje fyzické aj psychické zdravie.
Aký je rozdiel medzi stravovaním, ktoré riadia tabuľky, kalórie a diétne pravidlá, a stravovaním, ktoré vychádza z vlastného tela? Kde sa to láme?
Pri stravovaní podľa tabuliek a diét počúvame čísla, nie telo. Kalórie a pravidlá často ignorujú realitu – stres, spánok, hormóny či aktuálnu záťaž. Vzniká tlak: „musím“, „nesmiem“, „mala by som“. Telo tam nemá hlas, len plán, ktorý sa snažíme silou dodržať. Stravovanie podľa tela je opak. Má štruktúru a pravidelnosť, ale rozhodnutia vychádzajú z toho, čo mi reálne pomáha cítiť sa dobre – fyzicky aj psychicky.
Namiesto kontroly prichádza dôvera a flexibilita. Zlom nastáva väčšinou vtedy, keď si človek uvedomí, že čím viac sa snaží jedlo kontrolovať, tým viac kontroluje ono jeho. Diéty fungujú len krátkodobo a často vedú k začarovanému kruhu obmedzovania a výčitiek. Keď pochopí, že rovnaký prístup neprinesie nový výsledok, začne sa obracať k telu, nie k pravidlám.
Mnoho ľudí si intuitívne stravovanie spája so „zjedz, na čo máš chuť“ – bez hraníc. Čo možno považovať za najväčší omyl, ktorý sa s intuitívnym stravovaním spája?
Najväčší omyl je predstava, že intuitívne stravovanie znamená „jem všetko bez hraníc“ a že človek sa pri ňom nedokáže zastaviť a ak by si dovolil jesť, čo chce, priberal by donekonečna. Toto však nie je intuícia, toto je reakcia tela na roky diétovania, obmedzovania a chaosu v jedle. Keď človek drží diéty, stratí aj schopnosť cítiť svoje vlastné „vnútorné hodiny“ – prirodzené signály hladu a sýtosti.
Preto má pocit, že keby si dovolil jesť, tak sa preje. Ale to je len dôsledok dlhého obmedzovania, nie skutočná podstata intuitívneho jedenia. Telo má prirodzený mechanizmus, ktorý ho nechce tlačiť ani do podváhy, ani do obezity. Len ho musíme znovu aktivovať pravidelnosťou, dostatkom energie a základnou nutričnou gramotnosťou. Intuitívne stravovanie teda nie je o chaose, ale o návrate k signálom tela + pochopeniu toho, ako vyzerá vyvážené jedlo. A keď sa tieto dve veci spoja, človek sa dokáže prirodzene zastaviť bez strachu a bez extrémov.
Kedy prichádzame o prirodzenú schopnosť počúvať vlastný hlad a sýtosť?
Prichádzame o ňu postupne, najmä pri dlhodobom diétovaní a obmedzovaní jedla, chronickom strese, nedostatku spánku, emočnom jedení, nepravidelnom režime či extrémnej aktivite, keď telo svoje signály potláča, a preto je prvým krokom späť ich znovu aktivovať stabilizáciou jedálnička, doplnením energie a upokojením tela. Dôvod môže byť teda psychický ale aj fyzický.
Ako vlastne funguje signál hladu a sýtosti? Naučili sme sa ho za tie roky prehliadať, potláčať, alebo dokonca ignorovať „pre dobro výsledku“?
Hlad a sýtosť sú prirodzené signály tela, no ak ich dlhodobo ignorujeme, postupne „stíchnu“. Podobne ako keď opakovane nezdvíhame telefón, telo sa časom prestane ozývať jasne a my potom nevieme, kedy a koľko potrebujeme jesť. Často sa to deje po rokoch diét, pri chronickom strese, nedostatku spánku alebo v náročných životných obdobiach. Návrat k intuitívnemu stravovaniu preto nie je automatický, ale vyžaduje vedomé jedenie, pravidelnosť a postupné obnovovanie kontaktu s telom. Cieľom je, aby sa jedlo opäť stalo zdrojom energie a pohody. Nie stresu ani výčitiek.
Veľa z nás sa tiež bojí toho, že keď si „dovolíme“, jedlo nás ovládne. Je strach zo straty kontroly najväčšou prekážkou na ceste k intuitívnemu stravovaniu?
Áno, je to veľmi častou prekážkou, a často pochádza z predchádzajúcich skúseností s diétami, prejedaním alebo extrémnym obmedzovaním. Ľudia si myslia: „Ak si dovolím jesť podľa seba, zjem všetko a okamžite priberiem.“
V skutočnosti je to najmä dôsledok roky potlačovaných signálov hladu a sýtosti, keď si telo zvyklo, že sa jedlo buď ignoruje, nie je ho dosť, alebo je striktne kontrolované, a preto reaguje silnejšie, keď si ho raz „dovolíme“. Strach zo straty kontroly teda nie je znak, že intuitívne stravovanie nefunguje.
Je to signál, že telo a psychika potrebujú čas a podporu, aby sa naučili novému prístupu. Pomáhajú opäť cvičenia vedomého jedenia, postupného dopĺňania energie a sledovanie pocitov, aby sme znovu nadviazali kontakt s prirodzenými mechanizmami. V praxi to znamená, že kontrola sa nemení zo dňa na deň, ale postupne sa presúva z externých pravidiel a tabuľkových čísiel na vnútorné, zdravé a flexibilné rozhodovanie.