Priateľstvá patria k najdôležitejším vzťahom v našich životoch, no často im venujeme menej pozornosti ako láske či rodine. Prečo to tak podľa vás je?
Áno, to máte pravdu. Je to tak. O partnerské alebo rodinné vzťahy sa staráme viac. Či už z pohľadu „jedna krv“ alebo z dôvodu každodenného spolužitia či spolupatričnosti.
Čím sa priateľstvo medzi ženami líši od iných typov vzťahov? A prečo v nás dokáže vyvolávať také silné emócie?
Často sú oveľa otvorenejšie. Najlepšia kamarátka o vás vie pravdepodobne úplne všetko. Ale zároveň tento vzťah môže byť veľmi krehký, niekedy až závislý alebo toxický.
Aké kvality sú základom dlhodobého priateľstva a, naopak, ktoré sa najčastejšie podceňujú?
Úprimnosť, ktorá je nevyhnutná, ale môže byť aj zraňujúca. Prijatie a akceptácia tej druhej (vrátane seba samotnej). Empatia, spoľahlivosť. A ktoré sa najčastejšie podceňujú? Schopnosť riešiť konflikty, ktoré občas nastanú v akomkoľvek vzťahu. Strážiť si rovnováhu, nech je vzťah navzájom vyživujúci.
Ženské priateľstvá bývajú hlboké a zároveň zraniteľné. Prečo sa v nich tak často objavuje žiarlivosť či porovnávanie?
Svojim kamarátkam sa vieme hocikedy otvoriť viac ako partnerovi. A pokiaľ nemáme samy spracovanú svoju jedinečnosť, trpíme rôznymi komplexami, vidíme, že tá druhá je na tom v niečom inak alebo lepšie. Ženy sú napríklad často neisté v prijatí svojho vzhľadu. A krásu alebo vzhľad dokážu oceniť u druhej osoby oveľa lepšie než u seba. Navyše, spoločenský tlak na to, „ako má žena správne vyzerať, aby bola cool a ženská“, je veľmi silný.
Dá sa žiarlivosť v priateľstve vedome spracovať, alebo je prirodzenou súčasťou ženskej dynamiky?
Myslím si, že dá. Žiarlivosť ukazuje na to, že máme problém samy so sebou. By bolo fajn si zvedomiť svoje emočné vzorce, ako to máme so sebahodnotou a sebaláskou, uvedomiť si svoje zranenia, fixácie alebo očakávania. A tiež „nie náhodou“ si vyberáme svojich blízkych, niečo nám zrkadlia, ukazujú. Žiarlivosť sa, samozrejme, môže prejaviť v akomkoľvek vzťahu. Ale vždy nás to má upozorniť „Hej, asi mám nejaký problém.“
Ako sa priateľstvá menia, keď sa meníme my samy – s vekom, skúsenosťami či novými životnými rolami?
Je to jednoduché. Buď vzťah rastie, alebo nerastie a končí. Akýkoľvek vzťah potrebuje byť navzájom vyživujúci. S priateľmi často zdieľame nejaké obdobie – na vysokej škole sa budeme priateliť s ostatnými vysokoškoláčkami, na rodičovskej dovolenke sa kamarátime s inými ženami, ktoré majú podobne staré deti, pretože s nimi môžeme zdieľať to, čo riešime. Podnikateľky si rozumejú viac s podnikateľkami ako so zamestnanými ženami a podobne.
Niečo nás spája. Potom máme aj priateľstvá, ktoré sú celoživotné. Nemusíme sa vidieť často a zdieľať svoje strasti a radosti, ale stále je to „živé“ a tak nejak o sebe vieme. A keď sa po rokoch zase vidíme, dokážeme nadviazať, ako keby sme sa videli predvčerom. Tieto priateľstvá sú veľmi cenné, aj keď nie sú na každodennej báze, ale skôr sa prelínajú naším životom.
Podľa čoho možno rozoznať, či má zmysel o priateľstvo zabojovať, alebo ho radšej nechať doznieť?
Ak cítime, že už nemáme nič spoločné, nemáme si čo povedať a to, čo bolo živé už nie je, je lepšie ho nechať doznieť. Ak sme len v nejakom konflikte, alebo sme sa napríklad len navzájom stratili, je dobré zabojovať a začať sa o priateľstvo starať. Alebo sa o to pokúsiť. Ukáže sa časom, či náš pokus mal zmysel alebo nie. Pokiaľ sa však do pokusu budem nútiť, len preto, že by sa mala, ale necítim to, nie je to dobrý štart. Možno, že to najspoľahlivejšie vodidlo sa začína otázkou „Aký mám z tohto vzťahu pocit?“ (Nie, čo si o tom myslím…) a potom sa rozhodnúť ďalej.
