Je to skutočne len o tom, že veľmi túžite pomáhať? Alebo za pomoc druhým skrývate vlastné strachy a tiež túžby?
Túžba po uznaní
Kým niektorí ľudia pomáhajú skutočne nezištne, a to aj bez nároku na isté uznanie či vrelú vďaku, iných poháňa práve to. Poviete si, nech už je to akokoľvek, hlavne, že pomohli. To je síce pravda, no takéto chovanie môže skôr či neskôr vyústiť práve do momentu, kedy aj títo jedinci budú na pokraji svojich síl a ocitnú sa v situácii, že oni sami budú potrebovať pomoc. Ľudia so spasiteľským komplexom doslova žijú tým, aby boli potrební, milovaní, aby boli oni ako aj ich pomoc vyhľadávaní. Obklopujú sa ľuďmi, ktorí ich potrebujú a zároveň sa spoliehajú na to, že práve vďaka tomu ich budú mať radi a budú vyhľadávať nielen ich pomoc, ale aj spoločnosť. Problém je, že sa častokrát pasujú do roly tých, ktorí pomáhajú aj pri ľuďoch, ktorí o ich pomoc vôbec nestoja. To im dokáže poriadne podkopať sebavedomie. Všetko berú príliš osobne. „Veď som chcela len pomôcť...“ nuž, často to vyzerá presne takto. Starajú sa o to, do čoho ich vôbec nič nie je a potom musia čeliť nekompromisným hraniciam, ktoré si dotknutí voči ním vyhradia.
Vlastné potreby
Alarmujúce u ľudí so spasiteľským syndrómom je aj to, že svoje potreby dávajú na druhú koľaj. Následne musia čeliť nie len únave, ale aj frustrácii z toho, že na seba nemajú čas. A to aj napriek tomu, že pomoc druhým ich absolútne napĺňa. Nie je nič výnimočné, že ľudia so spasiteľským komplexom sa stretávajú s vyhorením a aj depresiami. To pramení nielen z vyčerpania, ale aj nedostatočného docenenia ich snahy a pomoci.
