Aké sú typické znaky a prejavy spoluzávislosti vo vzťahu?
Medzi tie najčastejšie patria napr. prílišná starostlivosť o druhých, pričom spoluzávislí sa cítia zodpovední za druhých. Potom je to nízka sebaúcta, kde sú spoluzávislí nespokojní s tým, ako konajú, čo cítia, ako vyzerajú, čo si myslia, boja sa robiť chyby a pomáhajú druhým žiť ich život.
Môže to byť aj represia, obsesia, snaha ovládať druhých, popieranie skutočností najmä pri problémoch, nedostatok dôvery, nejasné pravidlá a hranice, hnev, zlá komunikácia aj extrémy v správaní a rozhodovaní.
Ako sa tento pojem líši od zdravého vzťahu?
Spoluzávislosť je charakteristická tým, že sa človek obetuje a obmedzí všetky svoje potreby. Nechodí do spoločnosti, vyžaduje od partnera pozornosť, vyžaduje od neho potreby bezpečia a istoty, je závislý od jeho súhlasu a nesúhlasu, ignoruje vlastné potreby na úkor jeho potrieb.
Tento človek kompenzuje cez partnera intenzitu svojich citov a všetko, čo od partnera požaduje, berie ako dôkaz jeho lásky, pritom ide o jeho vlastnú neistotu a najmä strach z opustenia. Zdravý vzťah je založený na úcte, dôvere, tolerantnosti, vzájomnej podpore a integrácii.
Najmä v prejavovaní emócií a citov vo vyváženom vzťahu dochádza k túžbe, priestoru na rast, preskúmanie a pochopenie vzájomných pocitov vyvážene. Významným znakom je úprimnosť a schopnosť tolerancie potrieb druhého.
Spoluzávislosť sa teda dá opísať aj ako istá forma obetovania sa na úkor vlastných potrieb. Môžeme hovoriť aj o tom, že sa takáto forma správania prenáša generačne? Že je to niečo, čo sme videli a zažívali doma?
Spoluzávislosť vzniká v detstve. Každé dieťa sa učí pozorovaním konania svojich rodičov. Ak rodič koná spoluzávisle, dieťa si tieto vzorce osvojí a generačne môže dochádzať k tomuto prenosu. Týka sa to však aj ľudí, ktorí môžu mať závislú poruchu osobnosti, ľudí s úzkostnými prejavmi či depresívnymi stavmi.
Tieto formy môžu byť aj dedičné. Emocionálnych porúch dnes pribúda, pretože v rodinách sa čoraz viac objavuje fenomén nedostatočného odpojenia sa dieťaťa od pôvodnej rodiny. Úlohu v tom totiž zohrávajú pocity viny, rozmaznávanie, zle chápaná pomoc a podpora iným či emocionálny deficit. Odpútanie sa od rodičov je náročný proces a vyostruje sa vždy, keď sa dieťa stáva pre jedného z rodičov nenahraditeľné. Je to však problém osamelosti rodiča, nie dieťaťa.
Prečo ľudia často obetujú svoje vlastné potreby v mene vzťahu a aké dôsledky to prináša?
Pre dieťa je veľmi dôležité, aby pociťovalo lásku, podporu a pozornosť od svojich rodičov. Túto lásku nie je možné nahrádzať. Rodičovská láska je v detstve veľmi dôležitá. Ak dieťaťu rodič nedokáže poskytnúť lásku, uznanie či citovú istotu, celý život dieťa hľadá to, čo nikdy nedostalo.
A tým sa to prenáša do dospelosti a všetkých vzťahových väzieb. Tým dospelý človek stráca počas tohto času sebadôveru, obetuje sa v každom vzťahu, ktorý vytvorí. Neverí si, že dokáže riešiť životné situácie, a začne veriť tomu, čo o ňom hovoria druhí. Tak strácajú vlastnú schopnosť starať sa o seba a svoje potreby a starajú sa vo vzťahoch o potreby svojich partnerov. Táto stratená sebadôvera spôsobí práve to, že si takýto partner vytvorí závislosť od iných.
Aké úlohy zohrávajú v spoluzávislosti rodinné vzťahy, minulé skúsenosti či predchádzajúce vzťahy?
Veľmi dôležité. Všetky vzťahy od detstva v nás zanechávajú prežitky a najmä skúsenosti. Živnou pôdou pre pocity menejcennosti a vzniku spoluzávislosti je zneužívanie rodičom. Nehovoríme, že to musí byť zneužívanie v pravom zmysle slova. Spomeňme napríklad rozmaznávanie, je to forma výchovy, ktorá spôsobuje ponižovanie. Dospievajúcemu jedincovi nie je dovolené, aby bol samostatný.
Robenie rozhodnutí za dieťa, nedovolenie, aby riešilo situácie či prebralo si za ne zodpovednosť, spôsobí jeho významný zásah do identity, do budúcich vzťahov. Títo rodičia často využívajú vety: „Sama to nedokážeš. Nezvládneš to. Chcem pre teba len to najlepšie.“
Často rodičia v tomto prípade využívajú ego obranné mechanizmy popretia. Pre matku či otca je takmer nemožné pochopiť, že sa správajú egoisticky, sebecky, manipulatívne. Dcéra či syn majú pomáhať odstraňovať emocionálne deficity rodičov, ktorí svoje deti využívajú pre ich potreby. A tak dospievajúci človek s týmito vzorcami, prežitými nedostatočnými skúsenosťami si tieto deficity odnáša do ďalších vzťahov a vytvára tak rovnako nedostatočné emocionálne väzby. Je preto dobrá obeť na vytvorenie nielen spoluzávislosti, ale tiež pritiahnutie si do vzťahu jedinca, ktorý je závislý alebo má patologické manipulatívne prejavy správania.
Existujú nejaké osobnostné črty, ktoré predisponujú na spoluzávislosť?
Medzi bežné osobnostné črty patrí potreba pomáhať, vysoká empatia, precitlivenosť, potreba starostlivosti o iných, potreba riešiť a vyriešiť za každých okolností, sebazaprenie, vysoká miera pocitov viny, vysoká miera akcieschopnosti, znížená schopnosť komunikácie, sebaľútosť, nízka schopnosť riešenia rizík – vyhýbanie sa konfliktom a iné.
Dá sa vôbec takýto vzťah zmeniť? Ako?
Na zmenu vo vzťahu potrebujete uvedomenie toho, čo vo vzťahu funguje a čo nefunguje. Zmeniť vo vzťahu môžeme len vlastný prístup. Nedokážeme zasahovať do rozhodnutí druhého partnera, pokiaľ nebude on sám chcieť.
Ak sme spoluzávislí, je potrebné uvedomiť si, čo nám spoluzávislosť spôsobilo, aké sú jej príčiny, ako sa v nej správame, a začať pracovať na jej eliminácii. Ak bude náš partner mať vôľu a ochotu, môžeme tento vzťah revitalizovať. Začať je potrebné od človeka, ktorý je spoluzávislý a je schopný si svoju spoluzávislosť uvedomiť.
Nie je to tiež tak, že tieto vzťahy zväčša ubližujú tej slabšej strane, ktorá sa nevie postaviť sama za seba?
Jednoznačne nemôžeme povedať, komu takýto vzťah viac ubližuje. Takáto väzba je pre obe strany psychicky náročná, pokiaľ nie je človek trpiaci poruchou osobnosti.
Ak sa nevie človek postaviť sám za seba, je potrebné hľadať príčiny, ktoré tento stav spôsobili. Či už spoločne cez situácie, ktoré sa dejú, alebo cez emocionálne prežitky partnera. Často je to o vyhľadaní odbornej pomoci. Niekedy si tento prejav človek nemusí uvedomovať a správa sa takto podvedome.
Aké sú prvé kroky k tomu, aby sa človek oslobodil zo spoluzávislosti?
Prvým krokom je starostlivosť o seba, čo znamená, že sa človek nemá odpútať od človeka, ktorého má rád, ale potrebuje sa
odpútať od utrpenia spoluzodpovednosti. Väčšina ľudí je totiž naučená prílišne sa angažovať a byť spoluzodpovedná za zlyhania iných. Prílišná angažovanosť prináša ľuďom chaos.
Ak sa niekto sústreďuje príliš na problémy iných, nezostáva mu čas na vlastný život. Potom sa život človek sústreďuje na riešenie problémov a žije v neustálom strachu o niekoho a o niečo. Je to jednoducho plytvanie energiou, ktorú máme začať využívať pre seba. Ak je človek niekým posadnutý, trpí a nedokáže identifikovať, čo cíti, čo myslí, nevie, čo by mal urobiť, a spolieha sa na iných.
Viete poradiť účinné spôsoby, ako sa naučiť uprednostňovať svoje vlastné potreby?
Na to, aby ste uprednostňovali vlastné potreby nad potrebami iných, potrebujete spoznať seba. Sebapoznanie je dôležité ako základný krok k tomu, aby ste mohli uprednostňovať seba pred inými.
Na začiatku je dobré spoznať, ako reagujem vo svojom živote, ako prejavujem svoje pocity, potreby, požiadavky a uplatňujem svoje rozhodnutia. V tom vám môže napomôcť odborník alebo niekto, kto vám vie dať objektívnu spätnú väzbu. Môže to byť priateľ, priateľka, známy či kolegyňa, ktorej dôverujete.
Ďalšou technikou je, že sa rozhodnete korigovať spôsoby svojho uvažovania z musím na môžem, chcem, potrebujem... Často ľudia sami na seba tlačia a chcú byť vnímaní inými ako dokonalí. Dokonalosť neexistuje. Je potrebné pochopenie, že máme právo robiť chyby a byť nedokonalými. Napíšte si, čo máte na sebe radi, z čoho sa tešíte, za čo ste vďační. Napíšte si, čo u iných zachraňujete a prečo to robíte. Zachraňovanie je totiž činnosť a rozhodnutie je na nás, aký postoj k tomu zvolíme. Takže začnite dnes, myslite na seba, svoje záujmy a potreby, zvoľte si nové postoje k svojim potrebám a začnite ich uplatňovať.
ZNAKY SPOLUZÁVISLOSTI VO VZŤAHU
- Cítite sa zodpovední za druhých – za ich pocity, myšlienky, správanie, potreby, rozhodnutia, budúcnosť.
- Máte pocity úzkosti a viny, ak majú druhí problémy.
- Hneváte sa, keď pomoc nie je účinná a iní nerobia to, čo od nich očakávate.
- Bojíte sa odmietnutia, chcete robiť všetko dokonale, domnievate sa, že viete, ako by malo všetko fungovať.
- Meníte svoju každodennú rutinu a činnosti na úkor svojich potrieb.
Bojíte sa byť sami so sebou.
Neustále hovoríte a premýšľate o druhých a ich problémoch.
Snažíte sa ovládať iných tlakom, vyhrážaním sa, udeľovaním nevyžiadaných rád, obviňovaním či citovým vydieraním.
Máte pocit, že ste ovládaní udalosťami a ľuďmi.
Vlastné problémy ignorujete alebo predstierate, že žiadne nemáte.
Musíte stále niečo robiť, aby ste nemuseli o ničom premýšľať.
Máte veľkú nespokojnosť so sebou.
Nedostali ste lásku a uznanie od svojich rodičov.
Neveríte, že pre vás niekto niečo urobí, pretože najlepšie si to viete urobiť sami.
Sústreďujete svoju pozornosť na iných a nedokážete odmietať.
Zotrvávate vo vzťahoch, ktoré vôbec nefungujú.
Znášate zneužívanie iných, len aby vás milovali.
Máte nedostatok sebadôvery a nejasné hranice.
Ste extrémne nezodpovední alebo prehnane zodpovední