Karolína mi padla do oka, hneď ako nastúpila do našej firmy. Nežná blondínka, možno trochu zakríknutá. Po čase sa o nej v práci začalo hovoriť, že to nemá doma jednoduché. „Údajne má postihnutého syna. Manžel ju opustil a nestará sa o ňu ani o deti, takže sa má chudák čo oháňať, aby všetko utiahla,“ rozprávali si ženské v kuchynke. To ma ale neodradilo od toho, aby som sa do Karolíny zamiloval. Pri prvej vhodnej príležitosti som ju pozval na kávu. Najskôr ma odpálkovala s tým, že nemá čas. Ale ja som sa nedal a snažil sa potešiť ju všemožnými maličkosťami, ktoré ju nakoniec obmäkčili. „V sobotu popoludní mi deti stráži mamka, tak by som mala tak hodinku voľna,“ súhlasila. Bol som šťastím bez seba.
Naše rande predčilo všetky moje očakávania. Zamiloval som sa ako pubertiak. Tak dobre ako s Karolínou mi snáď ešte so žiadnou ženou nebolo. Ja by som ju nikdy neopustil. Nechápem, ako jej to mohol ten jej manžel urobiť, hovoril som si v duchu a krútil som neveriacky hlavou. Karolína bola zosobnením dokonalej ženy. Dobrá, vtipná, múdra, obetavá a tiež veľmi krásna. Začali sme sa vídať, ako nám čas dovolil. Teda skôr Karolíne. S dvoma deťmi nebolo také ľahké zohnať stráženie, ale ešte mi ich nechcela predstaviť. Chápal som to, po skrachovanom manželstve prestala mužom veriť. Aj preto som sa zaprisahal, že ja ju rozhodne nikdy nesklamem.
Po troch mesiacoch randenia sa ale predsa len Karolína odvážila a navrhla, že by sme mohli niekam vyraziť v štyroch. Teda ona, ja a jej dve deti. Nebol som proti. Dcérke bolo osem a bola s ňou rozumná reč. S Filipkom to bolo trochu zložitejšie. Narodil sa predčasne a niesol si do života ľahšiu formu mentálneho postihnutia, aj keď by to na ňom na prvý pohľad nikto nespoznal. Mal som z toho stretnutie strach, ale povedal som si, že to zvládnem. Už kvôli Karolíne.
Vzali sme deti do zoologickej záhrady
Aby som pravdu povedal, vôbec som nevedel, okolo ktorých zvierat sme kde prešli. Filipko totiž vyžadoval našu neustálu pozornosť. Nedokázal sa sústrediť dlhšie ako pár sekúnd a potom už zase niekam utekal. Ešte horšie reagoval na to, keď práve nebolo po jeho. To spustil šialený hysák, až sa po nás ľudia otáčali. Asi si mysleli, že malému niečo robíme. Ale stačilo ísť iba iným smerom, než chcel on, a už bol oheň na streche. Nakoniec bol teda celý výlet vo Filipkovej réžii a ja som bol celkom rád, keď sme zaplávali do auta a mali aspoň pri ceste domov chvíľočku pokoja na to, aby sme sa porozprávali. A podobne to prebiehalo aj na ďalších schôdzkach, kde so sebou mala Karolína deti.
So Soničkou som vychádzal dobre, Filipko ma ale zatiaľ veľmi nebral na vedomie. Hovoril som si, že sa to časom všetko zlepší. Filip si na mňa zvykne, zžijeme sa. Aj preto som sa rozhodol, že Karolíne ponúknem, aby sa ku mne presťahovali. Mal som veľký byt s predzáhradkou a oni sa zatiaľ krčili v dvojizbovom byte. „Si si istý, že to chceš? Nebude to ľahké, miláčik,“ pýtala sa ma niekoľkokrát Karolína. Ale ja som ju miloval, a tak nebolo čo riešiť. „Však ono si to časom sadne a budeme zohratá rodina,“ upokojoval som ju a naozaj som tomu aj sám veril. Ďalší mesiac sa ku mne teda priateľka nasťahovala aj s deťmi a množstvom vecí, čo potrebovali. Veľmi som sa na ten okamih tešil a pre deti som pripravil veľký tortu a veľa darčekov, aby zmenu lepšie prijali. Sonička bola nadšená, páčil sa jej predovšetkým jej nová izbička. S Filipkom to ale bolo ťažké. Nemohol si na nové prostredie zvyknúť, a tak niekoľko prvých dní stále len plakal av noci sa budil trebárs desaťkrát. A tak namiesto toho, aby sme si užívali vzájomnej spoločnosti, padali sme s Karolínou, slušne povedané, na ústa.
Ja som sa ale stále vznášal na ružovom obláčiku a odmietal si priznať, že by to takto malo byť už navždy. Stále som mal v hlave obrázok tej šťastnej rodiny, čo v sobotu dopoludnia spoločne raňajkuje a všetci sa spokojne usmievajú... namiesto toho sme ale v sobotu ráno boli obaja radi, že sme vôbec vyliezli z postele, a hneď sa hrnuli pre kávu. Filip zatiaľ behal ako splašený, Karolína naňho kričala a do toho Soňa rozliala mlieko, alebo jej brat niečo urobil, a to hneď bolo kriku. Jednoducho… po idylke ani stopy. Po roku spolužitia s Karolínou som sa pristihol pri tom, že zrazu nechodím po práci domov a že mi nevadí, keď dostanem mimoriadnu smenu na víkend. Chodil som si do práce oddýchnuť.
Karolínu som miloval stále rovnako, ale nemali sme čas, aby sme si našu lásku užívali alebo náš vzťah posunuli niekam ďalej. Všetku pozornosť sme venovali predovšetkým Filipovi, ktorý začal mať problémy v škole. Bol zlý na ostatné deti, hrýzol ich, ťahal za vlasy a učiteľky vôbec nepočúval. Naschvály navyše robil aj doma Soničke, takže sme stále riešili nejaké konflikty. Chodili sme s malým k psychológovi a do poradne, ale zatiaľ to neprinášalo pozitívne výsledky.
Ubehol ďalší rok. Aby som sa priznal, vôbec neviem, ako mi ten čas prekĺzol medzi prsty. Spomienky na tú dobu mám ako v hmle. Všetko bolo tak hrozne hektické! Jedného dňa som sa ráno prebudil a zrazu som mal pocit, že už ďalej nemôžem. Nedokázal som sa zdvihnúť. Len som pozeral do stropu a došlo mi, že vôbec nie som šťastný. Že nevidím dôvod, prečo by som z tej postele vôbec vstával.
Bola sobota, z kuchyne som počul, ako Karolína kričí na Filipa, aby nepatlal čokoládu po chladničke. Do toho Soňa fňukala, pretože jej brat zobral bábiku. Typický obrázok každého dňa. Nevyspanie, nervy na pochode. Stačilo málo a všetci sme po sebe štekali.
Zdrhol som
Vstal som, obliekol som si nohavice, mikinu a zobral si zo skrine batoh. Nahádzal som do neho nejaké oblečenie, kozmetiku, počítač a veci do práce. Karolíne som napísal na papier len niekoľko slov: Prepáč, ale nemôžem ďalej. Nie som taký šťastný. Potrebujem si všetko v pokoji premyslieť. Ozvem sa. Položil som odkaz na vankúš a nepozorovane sa vytratil chodbou von. Viem, že som sa zachoval ako hrozný srab a sľuby, že Karolínu nikdy nesklamem, vzali zasvoje, ale ja som sa v tom byte jednoducho dusil a nedokázal som sa nadýchnuť.
Ubytoval som sa v jednom penzióne za mestom. Vyrazil som na poriadnu túru do prírody a dúfal, že si tak usporiadam myšlienky. Chcel som sa ku Karolíne čoskoro vrátiť, jednoducho si len odfúknuť, ale dni sa míňali a ja som sa stále neodvážil. Možno to bolo aj tým, že sa mi priateľka neozvala. Po týždni som sa ale konečne odhodlal a zamieril späť k domovu. Chcel som si s Karolínou o všetkom porozprávať, vymyslieť nejaké riešenie, pretože takto to ďalej nešlo. Mal som ju rád, ale tento hektický a stále napätý život plný hádok a kriku ma ničil. Keď som sa však vrátil do bytu, bol podivne tichý. Zmizli aj všetky veci detí Karolínine oblečenie. Ako by sa po nich zľahla zem. Skúsil som jej zatelefonovať, ale nebrala mi to.
Hovoril som si, že sa teda porozprávame v práci… ale len čo ma Karolína videla, hneď sa mi vyhla, skoro predo mnou utekala, a keď sme sa konečne stretli tvárou v tvár, povedala len: „Nie je čo riešiť ani o čom hovoriť. Rozhodol si sa sám, keď si odišiel. A už ma nechaj byť.“
Odstrčila ma a zmizla v kuchynke plnej kolegýň. Mrzelo ma, ako to dopadlo. Cítil som sa ako ten najväčší zradca. Bolo mi jasné, že v tom všetkom Karolínu nechávam a sprosto utekám, ale nemohol som si pomôcť. Možno keby deti boli moje vlastné, zachoval by som sa inak. „Keby“ je ale zbytočné riešiť. A tak sa teraz s Karolínou míňame v práci bez pozdravu a ja opäť len počúvam reči kolegýň: „Chudiatko žena, zas je na všetko sama…“ Viem, že za to môžem ja.
