Som dievča z dediny a našu rodinu živilo a živí poľnohospodárstvo. Ruky aj montérky mávam celé dni od hliny, hoci som vyštudovaná učiteľka pre materské školy. Deti mám rada, ale potom, čo otec prekonal ľahkú mŕtvicu a jeden z bratov odišiel pracovať do cudziny, boli moje ruky doma skrátka potrebné. Nemám síce „paru“ ako chlap, som drobnejšia, ale viem jazdiť s traktorom, zacúvať s valníkom, rezať motorovou pílou, nebojím sa cirkulárky a bez problémov zabijem králika alebo sliepku – a to sa na dedine ráta.
„Grétka, niekedy mám výčitky, že som na teba po maturite tak tlačila, aby si pracovala na našom, veď nemáš normálny život,“ hovorievala mi občas mama.
Nuž, bežný život dvadsaťročného dievčaťa som naozaj nemala, ale netrpela som tým. Som rada sama a vonku. Práca v poľnohospodárstve je síce ťažká, ale mne vyhovuje. Mamka mi vždy hovorila, že som ako zvieratko: potrebujem vzduch, priestor a krajinu.
Tráviť dni prácou vnútri by ma zabilo. Lenže roky ubiehali, blížila sa mi tridsiatka, moje rovesníčky už čakali druhé dieťa a ja som ešte nemala vážny vzťah. A priznávam, že niekedy v tom čase ma to zrazu začalo trápiť. Uvedomila som si, že sama a bez detí byť nechcem. Pár chlapcov sa mi životom mihlo, ale asi to so mnou nie je úplne ľahké, súčasní chalani chcú iný typ dievčat, než som bola ja.
„Mami, už tej Grétke niekoho nájdi, lebo si privedie z lesa medveďa a budeme všetci nešťastní. Vieš, ako by si mala škaredé vnúčatá?“ žartovali moji bratia.
Mamička sa však ich vtipom nesmiala. Presne týždeň po mojich tridsiatych narodeninách mi úplne bez obalu oznámila, že k nám na obed príde bratanec našej susedky. Vraj mu rok po svadbe ušla žena, pretože nechcela žiť na dedine a motať sa celý život okolo zvierat a hospodárstva.
Mamička všetko prebrala so susedkou, slovo dalo slovo a onen muž pozvanie prijal. Mati bola presvedčená, že sa k sebe nesmierne hodíme. Aj hoci ma to trochu šokovalo a dotklo sa ma, že sa hovorilo o mne bezo mňa, bola som na toho muža zvedavá. Pravdupovediac ma najviac zaujalo, že mal pracovné kone a vedel to s nimi. Kone sú moja slabosť.
„Grétka, choď Richardovi ukázať ten nový traktor,“ povedala mi mama po obede, na to sme obaja okamžite vstali a ja som zahuhlala niečo o tom, aby šiel za mnou. Obed sa totiž niesol v trochu rozpačitom duchu. Richard bol síce na moje prekvapenie fešák, páčil sa mi, no bol ešte mlčanlivejší ako ja, tak sme toho pri stole veľa nenahovorili.
Cestou do stodoly som si dodávala odvahu k nejakej rozumnej komunikácii, no Richard ma predbehol.
„Grétka, keby som sa pred vami tak nehanbil, smial by som sa ako malý chlapec. Pripadám si ako v minulom storočí a vlastne sa celkom bavím. Dúfam, že aj vy. Ste veľmi sympatická. Predstavoval som si vás úplne inak,“ povedal a ľady boli prelomené.
Zasmiala som sa a vypytovala sa ho, ako si ma predstavoval. Opatrne povedal, že čakal korpulentnú červenolícu ženu s jemnými fúzikmi pod nosom a doma odfarbenou frizúrou. Pritom pred ním bola „päťdesiatkilová omrvinka“ s krásnymi vlasmi do polovice chrbta. Trochu koketne som sa spýtala, či je to zle, alebo dobre. Richard sa začervenal, čo mi dodalo guráž a pozvala som ho na predvádzaciu jazdu. Celkom sme sa spolu nasmiali, zvlášť keď šoféroval on. V jazde na traktore som bola zjavne šikovnejšia.
„Ok, ok, na traktore ste lepšia, ale skúste viesť kone,“ povedal a ja som sľúbila, že sa cez víkend prídem na kone pozrieť. Síce sa za to trochu hanbím a manžel sa mi dodnes smeje, ale z návštevy som odišla až na druhý deň ráno… Pol roka nato sme sa vzali – museli sme skrátka všetko dohnať. Napokon, vtedy som už čakala syna…