Čo je empatia?
Empatia je viac než len schopnosť vcítiť sa do druhého človeka. Je to schopnosť rozumieť realite iného človeka z takého pohľadu, ako ju vidí a vníma on sám. Empatia je odpoveďou na to, ako naplniť tri základné potreby, ktoré má každý z nás – byť
videný, byť vnímaný, byť počutý. Aby sme to dokázali, vyžaduje si to zapojenie našej intuície, inšpirácie a predstavivosti. Potrebujeme si vedieť predstaviť, že ostatní ľudia majú vlastné jedinečné myslenie, myšlienkové procesy, emocionálne spracovávanie a vnímanie vnútorného hlbšieho smerovania vlastného potenciálu. Predpokladom na túto schopnosť je empatia
voči sebe. Ak neviem byť empatická k sebe, nemám vnútorný zdroj na to, aby som vedela byť skutočne empatická voči iným.
Ako veľmi a v čom sa však empatia líši od láskavosti či ľútosti?
Empatia je komplexná schopnosť a automaticky neznamená, že s človekom, s ktorým empatizujem, aj súhlasím. Vďaka empatii však pre neho vytváram bezpečný priestor prijatia, v ktorom ho dokážem vidieť a uvítať s jeho pocitmi, prežívaním a so spôsobom myslenia. Láskavosť je už konkrétny pozitívny prejav dobrej vôle alebo starostlivosti o druhého. Ľútosť je, naopak, negatívnou reakciou na bolesť, utrpenie či nešťastie toho druhého a často nezahŕňa aktívne konanie.
Empatia však nie je samozrejmosť, len malé percento máme v génoch...
Áno. Tvrdenie, že empatiu máme v génoch alebo že je to výlučne genetická vlastnosť, nie je pravdivé. Čo je však dedičné, je úroveň citlivosti na zachytávanie emócií iných ľudí. Empatia je z veľkej miery ovplyvnená výchovou, kultúrou a prostredím,
v ktorom sa rozvíjame. Ak sme počas dospievania nemali zdravé podnetné prostredie, pravdepodobne sme nedosiahli
určitú úroveň nášho vlastného vývinu, čo nám bráni empatizovať s inými. Ak sme neprešli vlastným emocionálnym sebauvedomením, nedokážeme odhadnúť, čo iní prežívajú vo svojom vnútri.
Prečo niektorým ľuďom chýba?
A dá sa v bežnom živote, vplyvom situácií a prežitkov, skutočne „trénovať?“ Pretože nedosiahli dostatočnú úroveň vlastného
vývinu, neprešli emocionálnym sebauvedomením, čo im bráni cítiť seba a svoje pocity, a teda nedokážu odhadnúť, čo cítia a prežívajú iní. Inak povedané, bráni im v tom ich emocionálna nezrelosť. Ďalším možným dôvodom je, ak sa niekto narodí ako
vysoko citlivý človek alebo ako empat. Zo strachu z neprijatia a nepochopenia svoju empatickú časť, často ešte v detstve alebo počas dospievania, v sebe poprie či potlačí. Empatia tiež chýba sociopatom, ale aj ľuďom, u ktorých vznikla narcistická porucha osobnosti. Takíto ľudia dokážu odhaliť emocionálne slabosti iných, ale nie sú schopní vžiť sa do ich pocitov. Takto získané informácie využívajú na útok a konflikt. Empatia môže v určitých situáciách chýbať komukoľvek, aj tým, ktorí na sebe pracujú a bežne sú vnímaní ako empatickí a emočne zrelí. A áno, potrebujeme ju trénovať, inak sa v nej nevieme zdokonaliť. Treba
sa však pripraviť na určitý nekomfort. Je to metabolicky náročná činnosť pre náš mozog – ide proti tomu, čo je pre naše
myslenie bežné a prirodzené.
Ako teda môžeme rozšíriť svoj vlastný empatický potenciál?
Svoj empatický potenciál dokážeme rozširovať viacerými spôsobmi, ktoré so sebou vzájomne súvisia. Potrebujeme sa trénovať v sebaempatii. Kým nedosiahneme súcit so sebou – so svojimi pocitmi, prejavmi, správaním, reakciami, rozhodnutiami –, nedokážeme dospieť k pravdivému sebapoznaniu.
NÁVYKY ĽUDÍ S VYSOKOU MIEROU EMPATIE
Minimum predsudkov – ľudia s vysokou mierou empatie majú tendenciu pozerať sa na iných ľudí bez predsudkov. Vnímajú
pocity a perspektívu iných bez hodnotiaceho alebo kritického postoja.
Snaha o objektivitu – uvedomujú si, že pocity a perspektíva každého človeka sú subjektívne, a teda pri skúmaní reality iných
ľudí sa snažia mať nadhľad.
Aktívne počúvanie – sú trpezliví a svoju pozornosť venujú tomu, kto hovorí, bez toho, aby ho prerušovali, odbiehali od témy, vsúvali do rozhovoru seba, svoje zážitky či nevyžiadané rady.
Citlivé vnímanie neverbálnej komunikácie – prirodzene zachytávajú gestá, mimiku, tón hlasu a iné jemné signály, vďaka ktorým
môžu porozumieť aj skrytým (nielen verbálne prejaveným) emóciám.
Vedenie dialógu – sú schopní viesť otvorený a konštruktívny dialóg o emóciách. Kladú otázky, ktoré ľuďom pomáhajú vyjadriť svoje myšlienky a emócie. Vytvárajú bezpečné prostredie, kde ľudia môžu hovoriť otvorene o svojich pocitoch. Potrebujeme sa naučiť skutočne počúvať a vnímať druhého.
Väčšinou nazeráme na iných ľudí, akoby to boli objekty – racionalizujeme ich správanie, zámery, posudzujeme ich, súdime,
kritizujeme a seba vnímame, naopak, až príliš subjektívne. Dôležité je urobiť to naopak.
Naučiť sa na seba nazerať viac objektívne, z väčšieho nadhľadu – vedieť sa vidieť a na iných nazerať viac cez ich dušu, resp. vnútorný svet. V neposlednom rade sa potrebujeme naučiť uznať, že každý človek má svoju pravdu, a zaujímať sa úprimne o to, aby sme porozumeli inej perspektíve a uhlu pohľadu.
Robí nás empatia zraniteľnejšími?
Práve naopak. Skúste si predstaviť, aké by to bolo byť takým človekom, pri ktorom sa iní ľudia cítia videní a vnímaní. Vďaka empatii (keď ju vedome trénujeme) dokážeme odhadnúť správanie či rozhodnutia iných ľudí, budovať dôveru, hĺbku a blízkosť, dokážeme iných rešpektovať, obohatiť seba o nové perspektívy, otvárame sa novým možnostiam, riešeniam, uvoľňujeme sa z nutkania preberať na seba zodpovednosť za iných, pretože jasne cítime hranice, čo je v našej kompetencii a čo je už v kompetencii iných ľudí, oslobodzujeme sa od očakávaní, lipnutí, závislostí.
