Nespája sa nám v realite neempatickosť až s istou formou ignoranstva?
Hoci sa môže javiť, že ide o totožný prejav, nie je to tak. Môže nastať situácia, že neempatia vedie až k ignorovaniu emocionálnych potrieb iných, ale ignorovanie primárne súvisí s nedostatkom vedomostí alebo povedomia o určitej téme. Neempatickosť súvisí s neschopnosťou, alebo aj neochotou vnímať a rozumieť emóciám i perspektíve iných ľudí.
Na čo nám vlastne empatia slúži?
Empatia má významnú funkciu v ľudských spoločenstvách. Je základom ľudského porozumenia a často aj prežitia. V našich vzťahoch existuje obrovské množstvo podnetov, ktoré majú schopnosť nás ľudí polarizovať, oddeľovať, izolovať či kategorizovať.
Môžeme hovoriť, že sme empatickí vtedy, ak sa dokážeme do druhého človeka nielen vcítiť, rešpektujeme jeho emócie a usilujeme sa vidieť veci z jeho uhla pohľadu?
Presne tak. Toto je empatia. Hovorí sa, že empatický človek neradí a neutešuje. Skôr sa pýta, ako môže pomôcť... Súhlasím. Zámerom empatie nie je totiž riešiť problémy druhého človeka ani mu dávať rady. Úlohou empatie je porozumieť emocionálnej a citovej realite druhého človeka a tiež jeho perspektíve, akou nazerá na svet, na seba, na vzťahy. Často nie sú pri empatickom rozhovore nutné ani otázky. Oveľa účinnejšie je aktívne počúvanie všetkými zmyslami a celým telom, hlboké empatické reakcie,
sumarizácia toho, čo bolo povedané, a pokojne aj zdieľanie vlastných vnemov a pocitov na základe počutého a vnímaného.
A čo, naopak, empatia nie je?
Podľa učiteľa metodickej empatie Yehudu Tagara existujú 3 druhy falošnej empatie. Projektívna, intelektuálna a manipulatívna empatia. Pri tej prvej človek projektuje do druhého to, čo v sebe nevidí. Robí to na základe pocitov, ktoré v ňom vyvolá ten druhý, alebo čo mu pripomína.
Myslíme si, že sme empatickí, ale reálne toho druhého vôbec nevidíme a nazeráme naňho cez naše skreslené vnímanie. Pri druhom type pozeráme na človeka, akoby bol predmetom, objektom. Uniká nám vnímanie tohto človeka z jeho uhla pohľadu. Naše vyhodnocovanie sa môže zdať odborné, profesionálne, plné sofistikovaných výrazov, ale je to len ilúzia. Skutočne ho nevidíme z pohľadu jeho vnútorného prežívania. Tretí prípad je veľmi nebezpečný preto, že na iného človeka sa pozeráme len ako na objekt, ktorý má pre nás priniesť úžitok či splniť konkrétny účel.
Môže jej byť v našom živote až príliš? Možno až natoľko, že sa stane problematickou či toxickou?
Empatia nespôsobuje ľuďom problémy. To, čo problémy spôsobuje, je to, ak sme si v živote neosvojili zdravé návyky – práca so svojím „energetickým zásobníkom“ a práca s hranicami. Ak míňame svoju energiu nesprávne, dospejeme až k vyčerpaniu, vyhoreniu, chronickému stresu, chorobám.
Vtedy náš organizmus nemá kapacitu na empatiu. Chceme byť empatickí, ale nedokážeme to, a preto môžeme vyhodnotiť náš sklon byť empatickým človekom za toxický. Rovnako, ak nenastavujeme hranice alebo ich máme až príliš flexibilné, tiež to vedie
k toxicite v medziľudských vzťahoch. Sami sebe spôsobujeme, že sa potom ocitáme v situáciách a na miestach, kde sa toleruje vykorisťovanie alebo nerešpektovanie, nadmerne sa sebaobetujeme, hromadíme v sebe negatívne emócie.
Nedeje sa to predovšetkým vtedy, ak nedokážeme oddeliť pocity iných od tých svojich a „nosíme“ si ich domov?
Hlbšia príčina tkvie v tom, že niektorí ľudia, najmä tí, ktorí sa narodili s vysokou citlivosťou, dávajú v živote prednosť napĺňaniu potrieb, ošetrovaniu nepríjemných pocitov a vytváraniu pohodlia iným ľuďom, a nie sebe. Potrebujú sa viac zamerať na sebaempatiu, na svoju vlastnú emocionálnu realitu, aby neoslabovali a nevyčerpávali.
JANA BALÁŽOVÁ (35)
Ambasádorka empatie, transformačná sprievodkyňa. Je tiež žiačkou Školy empatie. Jej poslaním je prinášať do biznisu viac ľudskosti a budovať novú generáciu lídrov CEOs (Chief Empathy Officers). Podporuje ľudí k stretnutiu so svojou silou, autoritou a tvorivosťou, aby sa mohli autenticky prejavovať takí, akí sú.
