Nie raz som sa stretla s tvrdením rôznych odborníkov, že dlhodobé vzťahy nás pripravujú o časť osobnosti...
Osobnosť strácame v akýchkoľvek vzťahoch len vtedy, ak nie sme dozretí. Nezávisí to od veku, ale od toho, ako máme vybudované prirodzené zdravé sebavedomie, aké máme postoje a hodnoty. Toto celé sa vytvára ešte v našom detstve v prvých troch rokoch života, ale môžu to ovplyvniť aj neskoršie prežité traumy.
Základom je však rané detstvo, to, ako matka reaguje na potreby dieťaťa. Ak sa vytvorí tzv. bezpečná vzťahová väzba, osobnosť vo svojich dospelých vzťahoch nestrácame, ale, naopak, vidíme zmysel v tom, ako sa vzájomne dopĺňame, spolupracujeme a budujeme spoločný vzťah.
Ak však matka nereaguje vždy na potreby dieťaťa adekvátne, vytvorí sa úzkostná vzťahová väzba, ktorá sa v dospelosti prejavuje práve tak, že sa partnerovi prispôsobujeme, aby sme ho nestratili. Práve tu strácame sami seba.
Kým určitá skupina ľudí si rozchod či rozvod musí doslova odžiť či odplakať, nechať všetkému čas, tá druhá sa hrnie do ďalšieho vzťahu. Sme vôbec schopní nadviazať tak rýchlo plnohodnotný vzťah a zamilovať sa?
Najskôr by bolo vhodné zadefinovať si, čo je to zamilovanie. Pre niekoho je to vzrušenie fyzické alebo psychické, vzrušenie z niečoho nového alebo z toho, že niekto má to, čo náš partner nie. Ale láska je niečo, čo sa dlhodobo buduje.
Dlhodobo znamená prakticky celý život. Ale aby som zodpovedala na otázku, tak aj rozchod má nejaké fázy. A tí dvaja sa môžu nachádzať každý v inej, preto to pre vonkajšieho pozorovateľa môže vyzerať tak, že jeden sa trápi a druhý je už v novom vzťahu.
Rozchod je teda proces, ktorý trvá nejaký čas a nedá sa nijako výrazne urýchliť...
Rozhodne, a tých fáz je hneď niekoľko. Prvou je popieranie. Človek jednoducho neverí, alebo nechce veriť tomu, že práve tento vzťah nefunguje, že sa končí, a ten, s kým sme možno chceli byť celý život, jednoducho odchádza. Potom nasleduje fáza, keď sme zaplavení silnými emóciami.
Striedajú sa pocity zúfalstva, hnevu, zlosti, strachu, bezmocnosti. Následne prichádza pokojnejšia fáza, keď sa stávame stabilnejšími, začíname vnímať to, že rozchod nie je trestom, ale jediným možným východiskom. Odchádza z nás odpor, zatrpknutie a postupne sa prehupneme do poslednej fázy, čo sú nové začiatky. Tieto fázy sa zvyknú aj prekrývať.
A nie sú nové vzťahy často len nálepka na ubolenú dušu či samotu?
Nie je to nevyhnutné. Ale áno, stáva sa to. A deje sa to hlavne pri ľuďoch, ktorí nemajú bezpečnú vzťahovú väzbu
A vieme v realite odlíšiť, kedy ide o normálny druh spomínania a kedy už o patologické pripútanie k minulosti? Je niečo, čo možno považovať za „ten správny signál“?
Ak sme čerstvo rozídení, je normálne, že sa do minulého vzťahu vraciame. Ak však „vzťah“ s bývalým partnerom trvá viac ako 2 roky a stále je tam vysoká intenzita, zrejme je čas zamyslieť sa nad vyhľadaním odbornej pomoci. Samozrejme, môžeme aj skôr. V každom prípade, v týchto situáciách nemusíme ostávať sami.
Rozchod či rozvod je vždy veľmi náročný a je fajn mať pri sebe niekoho, kto nás nesúdi, počúva a nasmeruje nás, aby sme tieto ťažké chvíle zvládali lepšie.
