Ak sme vo vzťahu dlhšie ako desaťročie, vieme, že kľúčom k úspechu je to, či má partner náladu na hru, na tanec. Ako dosiahnuť, aby do toho, čo sme vymysleli, spadol hneď? Vy ste s manželom 15 rokov, môžete poradiť, ako sa dostať na jednu vlnu?
Tri roky sme manželia, 15 rokov vo vzťahu. V rámci javiska, hoci tých ľudí nepoznám, je pre mňa v podstate výhoda, že k tým ľuďom nemám emócie. Nebojím sa byť dominantnou, aj keď sa nájdu nejakí nepríjemní, ak treba, upracem ich. Niekto musí byť dominantný v ten večer, niekto musí držať opraty. S mužmi treba vedieť pracovať. Treba na nich s láskou.
S láskou, ale pevne?
Buďte moderátorkou večera. Nepustite opraty. Vy viete, čo sa bude diať. Nenechajte sa vykoľajiť. Neznamená to, že keď príde domov, hneď sa na neho vrhnete. Chudáčik, aj on bude vyklepaný, kde sa vlastne ocitol. Keď sme doma, áno, stane sa, nie vždy má ten druhý na to náladu. Ale treba vedieť vytvoriť atmosféru. Napríklad už cez deň poslať SMS: teším sa na teba večer. Alebo pošlite tajomnú fotografiu. Navnaďte ho.
Príde domov, môže byť na stole sviečka, príjemná večera. Netreba sa ponáhľať. Treba si to užiť. Tým, že máte čas, upokojíte sa. Lebo všetky ženy sú vždy trochu vystresované, boja sa, že pri tanci zakopnú, spadnú. No a čo, ak sa to stane. Nič to. Partner si bude vážiť, že ste to pre neho spravili. Ak to aj nebude
perfektné, nič sa nedeje. Bude rád, lebo mu dávate krásny dar samej seba. Uvoľniť sa teda, nebáť sa. A ak sa veľmi bojíte, príďte ku mne na kurz.
Taký malý kurz robíte aj pri kabaretnom predstavení. Ľudí učíte základné pohyby sexi tanca. Muži, ženy, staršie, mladšie... Hoci sú tam nejaké malé rozdiely, to naozaj je skoro každý také drevo?
Ľudia sa ostýchajú. Ak sa budem hanbiť, tak ten pohyb nikdy neurobím tak, ako keď som doma alebo v nejakom bezpečnom prostredí. Toľko k javisku, to je pre ľudí z publika vždy trochu stres. Predsa len na vás pozerá stovka cudzích očí. Ale muži sú naozaj drievka. Ale rozkošné drievka a neprekáža nám to. Ak ženy prídu na kurz, tak to nie je tak, že by boli všetky drievka. Ak aj sú také, že im niečo nejde, tak pracujeme. Nejde o to, aby ste zopakovali všetko, čo robím ja. To by bola nuda.
Takže hľadáme pohyb pre to dané telo. Vymyslím si. Keď mne na mojom tele dobre vyzerá krúženie bokov sprava doľava a na vašom nie, tak to skúsme zľava doprava. Vždy chceme, aby žena odchádzala s dobrým pocitom, že v tomto vyzerala dobre, takto sa hýbe dobre a páči sa jej to. A že takto to bude ďalej používať. Lebo my nejdeme teraz vystupovať ako skupina do televízie, my to robíme samy pre seba.
Je to drina, získať prirodzenosť zvodných pohybov?
Áno, pokiaľ to tá žena nemá v sebe – lebo sú také, tak je to ako so všetkým. Cvičiť, cvičiť, cvičiť. Veriť si.
Sebavedomie je aj o vzhľade. Vy robíte aj kurzy body positive. Vysvetlíte? Lebo je to často zle interpretované – myslíme si, že máme byť jednoducho spokojné s tým, čo máme.
Body positive je hnutie, ktoré vzniklo v 13. storočí. Nie je to niečo, čo som si vymyslela teraz a tu. Tak ako sa týka žien, týka sa aj mužov. Môžu nás trápiť veci fyzického zjavu, napríklad odstávajúce uši, pehy, malé prsia, široké ramená, úzke ramená, útly driek, čokoľvek. Takisto je to spojené s tým, čo vidíte u človeka na prvý pohľad, a to je váha. Žijeme v spoločnosti, v ktorej sme posudzovaní podľa toho, koľko máme kíl a ako vyzeráme. Takže rozumiem, že najviac ľudí trápi tá váha. „Body positive“ znamená, že som spokojný s tým, kto som, ale... Ak ma trápi napríklad váha a viem to zmeniť, tak idem a makám.
Takže mať sa rád s prístupom idem, riešim, ak niečo naozaj nemôžem zniesť a necítim sa ako ja s krivým nosom alebo nadváhou?
Približne tak. Nie je to o tom, že sedím doma na gauči a jem čipsy. Môžeme robiť, samozrejme, čokoľvek a je fajn občas si dopriať. Ale ak sa to dotýka už môjho zdravotného stavu, tak to nie je body positive. Za tento moderný hashtag sa skrývajú veci a ľudia, ktorí tam nepatria, lebo nie sú body positive. Takže aby som to zhrnula: hnutie sa netýka iba moletných žien, ale aj mužov, a nie je to síce o váhe, ale najviac sa to skloňuje práve s ňou.
Ak chcem schudnúť, naozaj ma to trápi a dokážem to, lebo mi to dovoľuje moja zdravotná kondícia, tak to urobím. Keď ma budú trápiť odstávajúce uši, tak si ich dám spraviť. Keď ma to tak trápi, že nechcem vychádzať z domu, tak prečo nie, môže mi to pomôcť.
Aké sú Slovenky v zvádzaní? Asi prieskum robený nebol, ale možno máte prehľad...
Performeri alebo performerky sú odlišné už aj v Česku. V Rakúsku sú diametrálne odlišné. Je veľmi zaujímavé, ako sa ženskosť, ktorú v sebe máme, odlišuje od štátu k štátu. My Slovenky, performerky, sme veľmi jemné, ladné, ženské. To je môj subjektívny pohľad. Mám pocit, že Rakúšanky sú tvrdšie.
Myslím ich celkový prejav, vyžarovanie, nie to, že by ich predstavenie bolo nejako sexuálne tvrdšie. V Nórsku boli ženy oblejšie a bolo veľmi cítiť, že chcú povedať svoj názor, bolo to feministické, čo je super. Čo sa týka divákov, my na Slovensku sa bojkáme, hanbíme, na rozdiel od iných krajín, kde to v publiku oveľa viac žije. Ľudia pískajú, skáču, bavia sa, sú odviazaní. Vždy prídu nádherne oblečení, nastajlovaní, vidíte, že sa veľmi tešili na show. Je to živé, cítia sa dobre, lebo tú sexualitu, tú ženskosť a mužskosť mali lepšie uchopenú ako my.