Často platí, že nie je dôležité, čo povieme, ale ako to povieme.
Pri komunikácii je vždy kľúčové, aby sme slovom komunikovali to, čo činom. A zároveň, aby forma a obsah boli jednotné. Ak sa v tom líšime, vnímame nezhodu medzi prežívaním a konaním.
Súčasťou rozchodov sú nie raz obvinenia či spory. Ako túto situáciu zvládnuť? Predsa len, rozchádzame sa s človekom, ktorého sme milovali, niečo spolu prežili.
Rozchod je pre mnohé páry veľmi silným emocionálnym aktom, v ktorom sa miestami vytratí logika a nastúpia emócie. Platí, že emócie by sme mali využívať na konanie a mali by sme sa vyhnúť konaniu pod vplyvom emócií. Mali by sme zreflektovať, že to, čo hovoríme o druhej strane, odzrkadľuje len naše naplnené a nenaplnené potreby. Súdy o druhých ľuďoch sú vyjadrením našich potrieb. Namiesto sústredenia sa na druhých by sme mali začať vlastnou reflexiou.
Nie je ničím výnimočným, ak sa páry po rozchode k sebe po čase vrátia. Je neustále schádzanie sa a rozchádzanie náporom nielen na psychiku, ale svojím spôsobom aj sebahodnotu?
Rozchod neznamená rozchod. To, že partner oznámi partnerke, že odchádza, ešte neznamená, že sa rozídu, a to dokonca ani vtedy, keď prestanú spolu bývať. Ide o proces, ktorý sa začína latentnou fázou, nasleduje spúšťacia, objavuje sa aj asymetrická, paradoxná fáza, no a v mnohých prípadoch aj fáza finálna. Pre každú z nich je typické niečo iné, a preto treba rozchod vnímať ako proces, ktorý je rozložený v čase a je ovplyvnený správaním zo strany iniciátora, ale aj ochrancu vzťahu.
Do akej miery obnaží rozchod naše slabé miesta a ako tento stav možno využiť vo svoj prospech?
Počas rozchodu prichádzame do intenzívneho kontaktu so sebou samým, spoznávame svoje potreby, odhaľujú sa naše emócie. Konflikty nám umožňujú hlbšie spoznanie seba aj druhej strany. Zdravý partnerský vzťah je však vtedy, keď si obaja z partnerov dokážu predstaviť, čo by robili, keby spolu neboli. Dôležité je, aby sa partner nestal strážcom našej samoty, ale možnosťou či voľbou.
Ako žiť ďalej s doráňaným srdcom a pochybnosťami?
Z každej situácie by sme si mali zobrať určité ponaučenie. Bolestivé skúsenosti sa spolupodieľajú aj na kreovaní toho, kým sa stávame. Je významné, aby sme v určitom životnom období pochopili, že sú veci, ktoré ovplyvniť môžeme, a veci, ktoré ovplyvniť nemôžeme. Riešime preto to, na čo vplyv máme, a to, na čo vplyv nemáme, rešpektujeme. Vplyv máme na svoje postoje, myšlienky, presvedčenia, ale aj rozhodnutia. Stále platí, že zmyslom života je dať životu zmysel. Keď sa to naučíme, tak začneme v živote viac vyhrávať.
PhDr. robert KrAuse, PhD., MbA
Neuropsychológ, autor niekoľkých odborných kníh, patrí k moderným psychológom. Venuje sa pomoci ľuďom, ktorí sa ocitli v rôznych problémových situáciách, aj formou psychologickej online poradne, ktorú spustil v roku 2015. svoju dobrovoľnícku činnosť začal vykonávať už počas štúdia jednoodborovej psychológie v Dss hrabiny, Nová baňa, v oblasti výchovno-terapeutickej skupiny. Pracoval aj na Klinike pediatrickej onkológie a hematológie v Detskej fakultnej nemocnici v banskej bystrici, s onkologicky chorými pacientmi.