Sem-tam som si sadla k počítaču a pozerala som si domy, rozmýšľala o tom, ktorý by sa mi páčil a ktorý by spĺňal moje požiadavky, keďže som si ho chcela postaviť alebo kúpiť sama žena. Bez muža. Minulý rok som utrpela ťažký úraz – zlomeninu panvy na dvoch miestach, čo ma pripútalo na lôžko, ale aj k počítaču. A tak sa začal reálny sen na dom snov. Na ten môj dom snov…
Keď som bola schopná pohybu, chodila som po okolitých dedinkách, po obciach, trvalo to asi dva mesiace, kým som HO zbadala. Môj dom. Opantal ma zvláštny pocit, ako som naň pozerala, a keď som vošla dnu, vedela som, že tu chcem začať nový život. Postupne som o svojom zámere hovorila svojim blízkym, okoliu, sama prekvapená, ako ostro niektorí vystupujú proti, mnohí ma odhovárali, tvrdili, že som sa zbláznila, sama žena, v mojom veku a do domu... Mala som okolo seba dva tábory, trochu som bola zmätená, ale vnútri som cítila, že do toho chcem ísť. Že je to moja šanca na lepší život.
Samozrejme, že to nebolo jednoduché. Papierovačky, behanie, stres... Niekoľkokrát som si tým prihnala chorobu, mala som z toho všetkého prvý herpes v živote, ale šla som ďalej, lebo som si sľúbila, že to dám, že ten dom bude môj a nebola som ochotná pripustiť, že by to malo byť inak. A udialo sa. Predaj bytu, posledné Vianoce v ňom, lúčenie sa s ním po 22 rokoch. Po lícach mi stekali slzy, aj nostalgia, aj úľava, aj radosť, všetko sa vo mne miešalo.
Článok pokračuje na ďalšej strane