Volám sa Jarka, mám 39 rokov a som 17 rokov vydatá. S manželom máme pätnásťročného syna. Brali sme sa veľa mladí, bola som tehotná, ale o dieťa som nakoniec prišla. Vtedy to medzi nami veľmi zaškrípalo. Na dieťa sme sa tešili, a keď som potom o neho mesiac pred pôrodom prišla, náš vzťah to veľmi poznamenalo. Zrazu sme spolu nevedeli hovoriť. Ale veľmi sme sa milovali a nakoniec všetko zvládli.
Potom sa narodil Matej a náš život konečne dostal zmysel. Syna máme obaja veľmi radi a veľa sa mu venujeme. Iné dieťa sme už bohužiaľ mať nemohli, aj druhé tehotenstvo bolo veľmi komplikované a lekár mi povedal, nech sa už otehotnieť ani nepokúšam, mohlo by to vraj mať fatálne následky.
Nemáme si čo povedať
Syn je pre nás všetkým, ale z nášho manželstva sa vytráca súlad, harmónia. Koľkokrát si ani nemáme čo povedať, sedíme vedľa seba večer pri televízii a nie sme schopní prehodiť jediné slovo. Ja už som väčšinou doma, keď manžel príde z práce, už ma ani nepobozká, sadne si k novinám alebo k počítaču. Občas si skočí na pivo alebo s kamarátmi na futbal.
Pochopiteľne veľa času venuje Matejovi. Ale na mňa zabúda. Keď sa spýtam, čo budeme napríklad robiť cez víkend, povie mi, nech niečo vymyslím. Tak vymyslím výlet, ale nakoniec ideme vedľa seba mlčky, len sem tam prehodíme nejaké slovo. Ja neviem, o čom mu mám rozprávať, baviť sa o tom, čo sa deje u nás v kancelárii, mi pripadá hlúpe. Tak mlčím, len s ním riešim prevádzkové veci okolo domácnosti a syna. On nikdy toho veľa nenahovoril, ale poslednou dobou mám pocit, že je snáď nemý. Ani sex už nás nespája, spíme spolu maximálne raz do mesiaca. Skrátka sa už veľmi dlho jeden druhému vzďaľujeme.