Rozvod? Nikdy!
Lenže namiesto otvorenej a chápajúcej náruče mojich najbližších ma čakala prednáška o tom, že predsa nemôžem opustiť rodinný majetok. „Čo to vravíš? Rozvod? A čo dom a pozemok? Predsa oň neprídeme len kvôli tomu, že sa hádate!“ rozčuľoval sa otec. „V manželstve sa predsa musí kdečo preskákať, už kvôli deťom,“ mudrovala mama. Došlo mi, že som na všetko sama. Že moje trápenie nikoho nezaujíma a že jediné, o čo tu všetkým ide, je majetok. O ten vlastne išlo v našej rodine vždy. A kto mi pomôže, keď ma odmietla vlastná rodina? Koho budú zaujímať moje problémy? A tak som sa vrátila domov. Chvíľu bol kľud, ale potom sa Dávid zasa opil. Jeho útoky boli častejšie a brutálnejšie. Ani keď som ušla k rodičom druhýkrát s modrinami na tvári a celom tele, neuspela som. Milostivo ma nechali u seba pár dní prespať, ale potom ma „vyprevadili“ s poznámkami, že predsa nechcem prísť kvôli svojim vrtochom o dom. „Priženil sa k nám s prázdnymi rukami a ty mu budeš musieť nechať polovicu majetku! To nemôžeš dopustiť. Vieš, ako sa otec nadrel, aby si mala slušný život,“ dohovárala mi mama. „Slušný život“ boli podľa mojich rodičov peniaze na účte a majetok. A tak som sa opäť vrátila domov.
Prvé porozumenie
Boli to roky hrôzy. Nikdy som nevedela, kedy sa Dávid rozzúri a začne ma biť. Snažila som sa nedávať mu príčinu, ale on si nejaký dôvod vždy našiel. Nikdy ma však nezbil tak, že by som skončila v nemocnici. Tĺkol ma rafinovane opaskom, lanom alebo hadicou. Stopy po jeho útokoch som sa pokúšala maskovať make-upom. Hanbila som sa, hrozne som sa hanbila. Lenže modriny sa dali skryť len ťažko a kolegovia v práci neboli slepí. Jedného dňa sa ma narovinu spýtali čo sa u nás doma deje a ja som sa začala triasť a plakať. Vtedy som sa niekomu cudziemu prvýkrát zdôverila s tým čo som celé roky tajila. Zároveň som prvýkrát ucítila, že sa o mňa niekto zaujíma a že by mi chcel pomôcť. „Podaj naňho trestné oznámenie,“ radili mi. To som však nechcela. Bála som sa jeho reakcie, bála som sa dokazovania a mala som aj strach, akoby sa k tomu celému postavili moji vlastní rodičia. Navyše som nechcela otca svojich detí dostať do basy. Chcela som len od neho odísť. Chcela som odisť od urážok, nadávania a bitia. Chcela som mať len pokoj. Nechcela som sa báť každého otočenia kľúča v zámku, kriku...
