Napísala som doň: „Rozvedená, bezdetná, dobrá kuchárka a gazdiná hľadá muža pre spoločný život. Deti vítané.“ Onedlho som natrafila na Antona, ovdoveného farmára so synom a dcérou. „Tak toto je Alenka,“ ukázal ma svojim deťom. „A toto je Majka a malý Tonko,“ predstavil ich. Majka sa len uškrnula, ale Tonko ma chytil za ruku: „Vieš rozprávať rozprávky? Ja ich mám veľmi rád.“ Prikývla som a okamžite si ho tým získala. Horšie to bolo s trinásťročnou Majkou.
Ako nevoľníčka
Ešte sme s Antonom nežili ako muž a žena, a už som bola zapriahnutá do práce ako nevoľníčka. „Zabi sliepku a sprav ju na smotane,“ zvolal na mňa a zmizol niekde medzi kravy. Celá roztrasená som začala prenasledovať sliepky, až som jednu zahnala do kúta. „Ako ju mám zabiť?“ volala som, ale nikto ma nepočúval. Už som ju chcela opäť pustiť, keď sa vtom zjavila Majka. V ruke držala sekeru. „Takto!“ povedala a než som sa nazdala, jediným mávnutím jej odsekla hlavu. Zdvihol sa mi žalúdok. Večer sa na mňa Anton mračil. Dcéra asi žalovala... Ale ja som malému čítala rozprávky a napriek všetkému mi s ním bolo dobre. „Zajtra ti ukážem svoje zvieratká,“ pošepkal mi do ucha a o chvíľu zaspal.
Babka a Dedko
Na druhý deň ma Tonko zaviedol do malej stajne, kde boli dve jahniatka. „Sú len moje a volajú sa Babka a Dedko!“ Malé ovečky békali, chlapec ich objímal a ony za ním behali ako šteniatka. „Nemám rád, keď si moje deti takto osvoja zvieratá a zvyknú si na ne. Potom plačú, keď idú na porážku,“ povedal raz Anton. Malý ma objal a ja som mu sľúbila, že jeho ovečky porážka nečaká. Na farmárčenie sa mi nedarilo privyknúť. Chaoticky som behala hore-dole a všade za mnou zostávala nedokončená práca. Napriek tomu som bola večer taká uťahaná, že som zaspala v momente, keď sa moja hlava dotkla vankúša. Raz ma v noci prebudil Anton. Očakávala som vášnivé milovanie a dostala len niečo nemastné-neslané. „Nemusíme to robiť, keď nechceš. Takto som si milovanie nepredstavovala,“ povedala som mu na konci. „Ani ja som si život s tebou takto nepredstavoval. Nie si ženská do nepohody a farmárka z teba nikdy nebude,“ povedal a zabuchol za sebou dvere. Ráno som šla nakŕmiť ovce. Tie som milovala a ony mňa tiež. Keď som sa k nim priblížila, radostne ma vítali bečaním a hrnuli sa ku mne. „Dievčatá moje, ja vraj nie som ženská do nepohody,“ posťažovala som sa im. Bečali akoby rozumeli, a jedna z nich sa mi otrela o tvár. Pri jahniatkach Babky a Dedka som našla malého Tonka. Niečo im hovoril. Keď ma uvidel, usmial sa. „Hovorím im, že aj zo mňa bude jedného dňa taký princ z rozprávky, o ktorom si mi včera večer hovorila. A že ich nikdy nikomu nedám a že tu zostarnú a budú z nich naozajstní Dedko s Babkou. Počúvajú ma, vidíš, mami?“ Že ma oslovil „mami“, ma dojalo k slzám. Objala som ho a pritisla k sebe.
Zblíženie
Časom som sa zblížila aj s Majkou. Pomohlo, že som sa celkom dobre vyznala v móde a šla s ňou nakupovať. „To budú baby v triede vyvaľovať oči! Smiali sa mi, že chodím oblečená ako nejaká asociálka. Mama bola dobrá, ale o móde nevedela nič. Vďaka, mama Alena!“ usmiala sa na mňa. Neskôr mi potajomky prezradila, že ich mama sa na farme upracovala na smrť. „Nenávidím to tu! Hneď keď vyrastiem, tak odídem. Nie je tu nič! Žijeme tu ako úbožiaci a mne sa preto v škole smejú!“ Majkin hnev narastal a už ho nedokázala tajiť. Raz na otca zakričala: „Si úbožiak! Zničil si našu mamu. Upracovala sa tu na smrť! A teraz chceš zničiť aj nás. Ale to sa ti nepodarí, ja odtiaľto odídem! Pamätáš si, ako ťa mama prosila, aby si mohla ísť na chvíľu ľahnúť? Nedovolil si jej to! Kravy mali pre teba prednosť!“ Prúd jej ostrých slov zastavila až Antonova facka. Majka sa otočila na päte a odišla.
Zvieratá a deti
Ja som na farme vychádzala dobre len so zvieratami a s deťmi. S Antonom som nevedela nájsť spoločnú reč. „Prijal som na farmu pomocníčku, nastúpi zajtra,“ oznámil mi jedného dňa. Od úžasu som zalapala po dychu. „A čo bude robiť?“ – „No, čo asi? To, čo robí dobrá gazdiná, to bude robiť.“ Napätie medzi nami by sa vtedy dalo krájať. „Mám rada tvoje deti a mala by som rada aj teba, len keby si sa trochu snažil,“ povedala som mu potichu. Než stihol Anton čokoľvek povedať, dobehla Majka: „Tonko zmizol. Ušiel aj s tými svojimi ovečkami! Začul, že otec hovorí o porážke!“ – „To je tvoja vina, keby si mu neblbla hlavu, tak sa to nestane. Keď ho nájdem, dostane bitku a ovce pôjdu pod nôž,“ kričal Anton. Nepovedala som nič a vybrala som sa chlapca hľadať. Našla som ho v lese. Ležal skrútený so svojimi ovečkami pod krmelcom. Vrhol sa mi do náručia a ja som ho k sebe pritisla. „Neboj sa, nedovolím, aby niekto ublížil tvojim ovečkám!“
Nová gazdiná
O niekoľko dní neskôr, vtedy už bola na farme nová gazdiná, za mnou prišla Majka. „Asi by si mala vedieť, že on je s ňou,“ povedala mi s vážnou tvárou. Myslela svojho otca a novú gazdinú. „To je jedno, Majka, ja aj tak odídem. Nie som farmárka,“ usmiala som sa na ňu. „Môžem prísť za tebou?“ spýtala sa. „Samozrejme, že môžeš. Aj s Tonkom.“ Keď som odchádzala, Anton sa so mnou ani neprišiel rozlúčiť. Zato sa objavila nová gazdiná. „Príďte niekedy za deťmi. Ste iná, ale majú vás rady. A ešte niečo. Tie ovečky Anton chlapcovi nechá. Požiadala som ho o to, a on súhlasil.“ Usmiala som sa a jemne ju objala.
Čas plynie
Odvtedy ubehlo veľa rokov. Majka je už dospelá. Študuje na vysokej škole a býva u mňa. Cez víkendy spolu chodíme za Tonkom, ktorý nás vždy čaká a sním aj dve staré ovečky. Dočkali sa toho, čo im sľúbil. Už sú naozaj ako babka a dedko. Pomaly sa tackajú za svojím pánom, ktorý ich stále volá k sebe. Anton pri našich návštevách nebýva doma. Myslela som si, že sa nám zámerne vyhýba. Jedného dňa sa však objavil. „Ako žiješ? Si šťastná?“ spýtal sa ma potichu. „Áno, svoj život som nepremárnila a Majka je ako moja dcéra.“ Trochu smutne sa usmial: „Chcel by som ti niečo povedať. Škoda, že si v sebe nemala aspoň kvapku farmárskeho ducha. Mal som ťa rád. Ona je síce žena na farmu, ale tak ako teba ju rád nemám. Nemá tvoje čaro. Teba aj tie zvieratá milovali.“ Nepovedala som nič, len som ho mlčky pohladila po tvári. Keď sme potom s Majkou odchádzali, odprevádzali nás obaja – Tonko aj Anton. A, samozrejme, aj Babka s Dedkom. Pohladila som ovečky po hlavách a ony zabečali. Až v autobuse som si všimla, že mám od nich mastné ruky a v očiach ma pálili slzy...
