Nevidím, nepočujem
Toto hormonálne podmienené tunelové vnímanie mužov však nezahŕňa iba zrak, ale aj sluch. Mozog odcloní všetky rušivé podnety mimo aktuálnej úlohy. Takže keď pracujú na počítači, pozerajú hokej alebo opravujú upchatý záchod a my za nimi prídeme s nejakou otázkou či požiadavkou, napríklad: „Tak čo, láska, pôjdeme zajtra do kina?“, je to veľmi nešťastné načasovanie. Šanca, že skutočne vnímajú to, čo im hovoríme, je totiž mizivá. Pre mužov je náročné okamžite presmerovať svoju pozornosť, na rozdiel od nás, okamžitých „prepínačiek“. Lenže muži sa za roky praxe naučili, že neodpovedať, ak žena vydáva nejaký zvuk podobný otázke, je život ohrozujúce! A tak sa naučili reagovať rôznym mrmlaním či automatickým pritakávaním. My si myslíme, že máme odpoveď, ale v skutočnosti máme iba lovca, ktorý eliminoval rušivý vplyv a môže pokračovať vo svojej práci. A keď sa potom na druhý deň na základe toho chystáme do kina a on sa na nás pozerá s veľkým otáznikom v očiach, neraz máme pocit, že mu na nás nezáleží. Takže – pýtajte sa, ale až keď máte jeho plnú pozornosť. Keď skončí to, čo robí. Povedzte mu – „keď to dokončíš, chcem sa ťa niečo opýtať“. Predídete tak mnohým vzťahovým sklamaniam.
Škatuľkové zmýšľanie
Muži premýšľajú škatuľkovým systémom. Niečo riešim, otvorím v hlave škatuľku. Skončím, škatuľku zavriem, zasuniem do kartotéky a až potom otvorím druhú škatuľku. A na presmerovanie svojej pozornosti z jednej veci na druhú, respektíve medzi tým, keď zatvoria jednu škatuľku v mozgu a otvoria druhú, potrebujú istý čas. Volám ho aj tranzitný, prechodový čas. Ak žijete s nejakým príslušníkom mužského pohlavia v spoločnej domácnosti, asi to bežne zažívate, hoci to úplne nechápete. Napríklad vaša polovička sa vráti z práce a ako prvé sa prezlečie do domáceho oblečenia, umyje si ruky, potom sa posadí na gauč a nie je mu chvíľu príliš do reči. My by sme celé „nažhavené“ už od jeho vstupu do dverí chceli začať konverzáciu, povypytovať sa, aký mal deň, podeliť sa o to, aký sme ho mali my, už mu chceme dať do rúk deti, aj ony predsa majú plnú náruč otázok, požiadaviek a nápadov… A on – nič. Nehovorí, odpovedá stroho. A my nechápeme, prečo s nami nezdieľa? Prečo je taký zarazený, namosúrený? A berieme si to osobne. Ale to nemusíme – nie je za tým obvykle nič viac než rozdielne nastavenie našich mozgov. Muži skrátka potrebujú tranzitný, prechodový čas medzi jednou aktivitou a druhou – napríklad medzi príchodom z práce a časom s rodinou. Alebo medzi spánkom a rannou prípravou do práce. Alebo medzi akýmikoľvek dvomi cieľavedomými činnosťami. Potrebujú čas, aby sa prenastavili. Aha, už nepracujem, už som doma. Muži si z tranzitného času často robia akýsi minirituál. Napríklad drvivá väčšina mužov, s ktorými som kedy žila v spoločnej domácnosti, sa po príchode domov z práce okamžite prezliekla. Je to akási zakódovaná potreba ešte z čias našich pravekých predkov – dať zo seba dole to „zakrvavené“ oblečenie z lovu mamuta. Hoci vám moment, keď sa zjaví vo dverách, môže pripadať ako vhodná príležitosť na rozhovor a spoločnú rekapituláciu dňa, nie je to tak. Je to čas, keď sa muž presústreďuje na novú situáciu a pre mnohých je to akýsi rituál, ktorý potrebujú na to, aby tu pre vás boli prítomní. Situácií, keď muži potrebujú tranzitný čas, je množstvo. Môj manžel si napríklad potrebuje každé ráno poležať v posteli prv, než vstane. Nedokáže okamžite vyskočiť z postele po zazvonení budíka. Nepríjemné je, že ak majú muži tranzitný čas narušený alebo ho vôbec nemajú, sú potom bez nálady, namrzení a nespokojní. A my máme chrobáka v hlave, že čo sa mu, preboha, stalo. Ak s mužom zdieľate spoločnú domácnosť a každodenný život, je dôležité, aby ste si začali všímať, aké sú jeho tranzitné rituály a kedy ich potrebuje. Obom sa vám uľaví. Odrazu zistíte, že vaša polovička (ale aj syn, brat, otec…) skutočne netrpí dočasnou hluchotou ani vás neignoruje. Rozprávajte sa o tom a na rovinu sa ho spýtajte, kedy potrebuje svoj pokoj a priestor.
