Kde sa u vás vzala potreba pomáhať ľuďom?
Celý môj profesionálny život je zviazaný s oblasťou psychosomatiky a so sociálnou prácou, pretože tieto oblasti so sebou súvisia – sociálne problémy produkujú celý rad psychických problémov. Duševné zdravie vnímam ako oblasť, od ktorej sa všetko ostatné odvíja. Presvedčila som sa o tom nielen v praxi v Psychosomatickom centre u nás na Slovensku, ale aj počas môjho pôsobenia v Nemecku, kde som denne prichádzala do kontaktu s ľuďmi s celým spektrom duševných porúch a sociálnych problémov. V súčasnosti porovnávam situáciu na Slovensku so situáciou v zahraničí a môžem povedať, že v krajinách celého západného sveta, ktorý je veľmi orientovaný na výkon, majú koniec-koncov všetci ľudia rovnaké psychické problémy.
Prečo považujete za potrebné o pojmoch mobbing a bossing hovoriť?
Pretože to vnímam ako naliehavý problém súčasnosti, ktorý metastázoval do školského, pracovného a aj rodinného prostredia a o ktorom sa v spoločnosti príliš nehovorí. Obete sú z rôznych dôvodov (ale najmä z ekonomických) ochotné šikanovanie zo strany kolegov a nadriadených pretrpieť. Následkom však býva devastačný vplyv na psychiku obete, chronické ochorenia, ale aj smrť. Obeť niekedy nenachádza iný spôsob riešenia problému ako dobrovoľný odchod z tohto sveta, a to aj preto, že sa o probléme v našej spoločnosti otvorene nehovorí.
Čo presne tieto pojmy znamenajú a ako sa prejavujú?
Slovo mobbing pochádza z angličtiny, mob znamená hromadne napadnúť. Realizuje ho skupina ľudí voči konkrétnej osobe, ktorí sú v podobnom pracovnom zaradení, čiže kolegovia. Voči obeti vyvíjajú psychický nátlak, verbálne útočia, ohovárajú, poškodzujú dobrú povesť, takzvane očkujú ostatných kolegov vymyslenými historkami, izolujú obeť, ovplyvňujú jej výkon, ale aj sexuálne obťažujú. Bossing je šikanovanie (boss, v preklade šéf, pozn. red.) od nadriadeného smerom k podradenému. Prejavuje sa tým, že nadriadený má na obeť v porovnaní s ostatnými neprimerane vysoké nároky, uplatňuje zvýšenú kontrolu pracovných povinností a dochádzky, privlastňuje si výsledky jej práce, obeť odlišne odmeňuje, zosmiešňuje ju a zhadzuje pred ostatnými, odstavuje ju od dôležitých procesov v práci, aby mohol poukázať na jej „akože“ neschopnosť, nedáva jej priestor na vyjadrenie názoru, vyhráža sa, zámerne podráža... Škála je naozaj rozmanitá. Pri bossingu treba zdôrazniť, že šikanujúci šéf si často vyberie za obeť práve ním vnímané potenciálne riziko – konkurenta. Cíti, že naňho „má“, a preto sa rôznymi spôsobmi snaží o to, aby ho z pracovného prostredia dostal. Oba spôsoby sú vysoko rafinované a skryté.
Šikanovanie je „bežné“ v školách, medzi deťmi a dospievajúcimi. Od dospelých by som očakávala, že už majú viac rozumu. Prečo si dospelí takto znepríjemňujú život v práci?
Áno, máte pravdu, celospoločensky je to vnímané presne tak. Ľudia pri predstave šikanovania vidia najmä správanie na školách a tí starší aj v prostredí bývalej vojenskej služby. Pravda však je, že sklony k takémuto správaniu si prinášajú páchatelia práve z raného detstva, keď si svoju frustráciu či stagnáciu sebadôvery, ako aj zápas s vnútornými problémami vybíjali na svojich obetiach. A keďže neboli schopní vyrovnať sa s tým ani v dospelosti, toto spávanie prenášali aj na pracoviská, pričom často takýmto správaním zakrývajú svoju nekompetentnosť, nezrelosť a neschopnosť. Veľmi často sú to ľudia s vážnymi osobnostnými poruchami, túžiaci po moci, sláve a obdive.
Čo je to za ľudí, ktorí sa takto správajú k svojim kolegom alebo podriadeným?
Sú to ľudia bez empatie, pretože pozornosť nevedia dosiahnuť ináč ako formou šikanovania. Často ide o ľudí, ktorí boli formovaní disfunkčným domácim prostredím – násilnícke sklony rodičov, zlé rodinné zázemie, nezáujem o dieťa, rozvod, úmrtie. Samozrejme, takéto správanie môže mať aj iné dôvody. Veľmi častou príčinou šikanovania býva aj nízka sebaúcta, čiže vytvorenie si nezdravého postoja k sebe. A dôvodom nízkej sebaúcty v detstve sú nesplnené vlastné potreby. Ľudia s nízkou sebaúctou o sebe pochybujú neustále. Každý je vlastne mozaikou toho, aké mal detstvo a aké boli jeho osobné skúsenosti.
Existuje aj šikanovanie, ktoré smeruje od podriadeného smerom k nadriadenému?
Takéto prejavy šikanovania sú označované ako staffing. Stáva sa to najmä vtedy, ak nadriadený nemá dostatočnú autoritu, najmä prirodzenú, či potrebnú kvalifikáciu. Podriadení odhalia jeho psychickú nestabilitu a vtedy sú schopní využiť tieto slabosti v neprospech svojho šéfa, neuvedomujú si však, že takéto konanie je rovnako nevhodné a môže vyústiť do už skôr spomínaných problémov obete.
Predpokladám, že mobbing nie je u dospelých taký ako u detí (berú si desiatu, posmievajú sa alebo si fyzicky ubližujú). Zrejme používajú oveľa sofistikovanejšie spôsoby. Čo napríklad?
Ani by som nepovedala. Dnes, keď majú všetci prístup k rôznym technológiám, dalo by sa očakávať, že dospelí budú využívať sofistikovanejšie metódy šikanovania, aby zahladili stopy svojho konania. No nedávno odhalený a medializovaný prípad šikanovania v jednej českej firme poukazuje na primitívne metódy mobbingu. V tlači bolo opísané napríklad zatváranie kolegov do debny a vstrekovanie sprejov imitujúcich zápach exkrementov, mazanie pracovných nástrojov, dokonca podávanie preháňadiel do kávy. Tento príklad ukazuje, že aj dospelí sú schopní využívať rôzne spektrum metód, od tých najprimitívnejších až po tie vysoko sofistikované.
Prečo sú dnes podriadení ochotní znášať bossing a neozvú sa? Prečo takýto šéf často ostáva „neodhalený a nepotrestaný“ a čo by ľudia, ktorí takýchto nadriadených majú, mali robiť?
Neozvú sa, pretože sú viazaní na mesačný príjem, z ktorého si zabezpečujú základné životné potreby nielen pre seba, ale aj pre rodinu. A tým, že cítia zodpovednosť voči rodine a nemajú inú možnosť, ako získať podobne platenú prácu, pretrvávajú v tomto toxickom prostredí. Sú však aj takí, ktorí čakajú na vhodnú chvíľu, keď sa pridajú aj ďalší kolegovia a nadriadenému sa postavia. Predsa nikto nemôže nikomu bezdôvodne ubližovať, ponižovať ho či dehonestovať jeho dôstojnosť a osobnosť len z dôvodu, že sám trpí nejakou duševnou poruchou. V zahraničí sa takéto prejavy okamžite riešia, kolegovia idú bez problémov svedčiť a zastanú sa obete. Som presvedčená, že je najvyšší čas, aby sa taká dôležitá problematika riešila aj u nás. Žijeme predsa v 21. storočí.
Na koho sa u nás šikanované osoby môžu obrátiť?
V našom právnom poriadku nie sú ani mobbing ani bossing priamo definované. K dispozícii však máme niekoľko inštitúcií, na ktoré sa môžno obrátiť. Je to Inšpektorát práce, ktorý má dohliadať na dodržiavanie pracovnoprávnych predpisov. Obeť má právo poslať zamestnávateľovi, čiže najvyššie postavenému, sťažnosť, pretože povinnosťou zamestnávateľa je zaobchádzať so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania s odkazom na antidiskriminačný zákon z roku 2004, ktorý špecifikuje diskriminačné správanie ako zásah do osobnostných práv jedinca. Zamestnávateľ je povinný na sťažnosť bezodkladne odpovedať, vykonať okamžitú nápravu, upustiť od takéhoto konania a odstrániť následky. Ďalej Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, ktoré okrem iného poskytuje bezplatnú právnu pomoc vo veciach spadajúcich pod diskrimináciu. Ak šikanovanie napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu ohovárania, poškodzovania dobrej povesti či vydierania obete, podáva sa žaloba. Ide o zásah do osobnostných práv jedinca a rieši ho občiansky zákonník pod ochranou mena, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti. Ak boli porušené základné práva a slobody pri konaní, rozhodovaní či nečinnosti orgánu, či verejnej správy, je možnosť poslať podnet verejnej ochrankyni práv – ombudsmanke. Súdne konanie je postavené tak, že je obrátené dôkazné bremeno. To znamená, že nepreukazuje ten, kto je diskriminovaný ale zamestnávateľ, ktorý musí dokázať, že k diskriminácii nedošlo. Odkedy sa šikanovanie začalo početne objavovať na pracoviskách v zahraničí a mobbing, ako aj bossing sa ukázali ako jeden z dôležitých problémov, táto skutočnosť vyústila do rozhodnutia prijať legislatívne opatrenia v pracovnom a trestnom práve na ochranu zamestnancov v krajinách – Rakúsko, Austrália, Belgicko, Kanada, Francúzsko, Írsko, Švédsko, Holandsko, USA. Poľsko taktiež prijalo v pracovnom práve takzvaný antimobbingový zákon.
To, čo sa odohráva vo firmách a korporáciách, súvisí s tým, aká celá spoločnosť vlastne je. Súhlasíte s tým?
Naša spoločnosť je týmto psycho-sociálnym problémom celá presiaknutá, aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá. A nahráva tomu nedostatočná ochrana obetí, ako aj absencia efektívneho a rýchleho mechanizmu na elimináciu prejavov takéhoto správania, kdekoľvek sa objaví. A to aj napriek tomu, že máme určité inštitúcie, ktoré sú nápomocné. Počnúc zamestnávateľom prostredníctvom mimovládnych organizácií až po orgány činné v trestnom konaní.
Aký širší vplyv mobbing a bossing majú na celú spoločnosť?
V prvom rade to má vplyv na jedinca, ktorý je šikanovaný. Nabúrava sa jeho integrita, stabilita, výkonnosť, prejavuje sa celý rad psychosomatických ťažkostí. Šikanovaný rozmýšľa a hľadá východiská. Takýto človek príde domov, žije v neistote, v obavách, vybavuje si rôzne scenáre, začína byť podráždený na partnera aj na deti. Problém, ktorý sa mu javí ako neriešiteľný (pričom riešiteľný je), mu uberá zo dňa na deň čoraz viac sily, energie, cíti potrebu uniknúť, a preto sa môže uchýliť napríklad k alkoholu, môžu sa uňho objaviť depresie. Jeho výkonnosť v práci klesá a jeho domáce prostredie je tiež v rozklade. Rodina sa dostáva do neistoty, nervozity – ovplyvnení sú všetci členovia domácnosti. Deti nervóznych a frustrovaných rodičov začnú podávať horšie výsledky v škole a vznikne tak začarovaný kruh.
Je pravda, že medzi vysokopostavenými ľuďmi, top manažérmi a podobne je najviac psychopatov? Prečo to tak je a kto to je psychopat? Ako ho spoznám?
Psychopatia je definovaná ako trvalá porucha osobnosti. Tieto osoby sú nevyvážené, nepriznávajú si svoje chyby, naopak, hľadajú neustále chyby vo svojom okolí a útočia na druhých, pričom žijú v permanentných konfliktoch. Javia sa ako priatelia, ale priateľstvá udržujú len na princípe moci. Prejavujú sa spoločensky či až charizmaticky. Nespoznáte ich podľa tváre či hlasu, ale podľa činov. Známa psychiatrička Alexandra Trefilová uvádza podrobné znaky, ako rozpoznať psychopata. Vyznačuje sa problematickým správaním od ranného detstva, neustále hľadá zážitky, je to chorobný klamár, ktorý využíva podvodné a vysoko manipulatívne konanie, má absenciu svedomia a pocitov viny, je citovo povrchný, chladný a s nedostatkom empatie, osvojený má príživnícky životný štýl, ako aj promiskuitu či početné partnerské vzťahy, absentujú uňho reálne dlhodobé ciele, je impulzívny, dominuje nezodpovednosť a neschopnosť prijať dôsledky vlastného konania, nerešpektuje pokyny a úlohy a môže mať aj rôzne kriminálne správanie. Ako uvádza doktorka Trefilová, zdá sa, že majú veľké množstvo vlastností, ktoré sú, paradoxne, najviac žiadané bežnou populáciou. Newyorský psychológ P. Babiak v knihe Hadi v oblecích aneb Psychopat jde do práce píše o desivom a vedecky podloženom pohľade na to, ako psychopati fungujú v korporátnom prostredí, pričom na začiatku môžu pôsobiť ako vychádzajúce hviezdy či spasitelia firiem, ale obratom sa ukáže, ako uplatňujú svoje manipulatívne techniky v podnikateľských procesoch, ako zneužívajú dôveru kolegov, manipulujú nadriadenými a na pracovisku za sebou nechávajú spúšť a celý čas hrajú nečistú hru s absenciou emócií. Kanadský kriminalista a psychológ a autor testu používanom celosvetovo na diagnostiku psychopatie Robert D. Hare zistil, že psychopati vykazujú aj špecifické zmeny vo funkcii a v štruktúre mozgu. Najnovšie výskumy pomocou EEG dokážu odhaliť absenciu emócií a ľútosti, ako aj mimoriadnu sebeckosť a vysoko prehnaný pocit svojej vlastnej hodnoty. Aktivita či pasivita konkrétnych mozgových častí na rôzne podnety dokáže psychopata presne diagnostikovať. Lákajú ich mocenské pozície, pretože pre zmeny v nervových štruktúrach títo ľudia odlišne reagujú na nebezpečenstvo. V roku 2013 výskumník K. Dutton z Oxfordu zostavil zoznam profesií, ktoré najviac priťahujú psychopatov. Jeho výskum potvrdzuje aj P. Babiak, ktorý pozval na testovanie 203 riaditeľov a výsledkom bolo, že 1 z 25 bol plnohodnotný psychopat, čo je štyrikrát vyššie číslo než v bežnej populácii. Uviedol, že tieto pozície si dokážu zaobstarať ľahšie ako ostatní, pretože im k tomu pomáha absencia citovej stránky, schopnosť s ľuďmi manipulovať, ako aj to, že nedokážu rozpoznať strach. Svetový odborník na psychopatiu Robert D. Hare v knihe Bez svědomí píše, že psychopati nepoznajú pocit viny, nemajú žiadne výčitky, nedokážu sa vcítiť do emócií druhých a je im ľahostajné aj utrpenie vlastnej rodiny, ktorej členov považujú za majetok.
Môžu podľa vás kapitalizmus a konzumný život za psychické ochorenia ľudí?
Spôsob, akým je v súčasnosti spoločnosť nastavená, keď je ekonomické hľadisko vnímané ako primárne a prvoradé, ľudia sa dostávajú pod enormný tlak, sú nútení pracovať vo vysokom nasadení, napríklad aj 12 a viac hodín denne, sa, samozrejme, môže prejaviť aj na ich duševnom zdraví so symptómami chronickej únavy, frustrácie, apatie, depresie, nespavosti, úzkosti, nervozity, vnútorného nepokoja, odporu a podobne. Takéto tempo je však dlhodobo neudržateľné. Ľudia pritom nemajú ani čas na to, aby svoje dlhodobo psychické či fyzické zaťaženie kompenzovali, a tým svoju duševno-fyzickú stránku dostávajú do nerovnováhy. Organizmus každého z nás zvláda záťaž inak. Toto by mali mať na pamäti nielen zamestnanci, ale aj zamestnávatelia, pretože len motivovaný a efektívne pracujúci tím dokáže z dlhodobého hľadiska dosahovať úspechy a vytvárať zisk pre spoločnosť.
Vyhľadávajú ľudia, ktorí možno zažili mobbing a ktorí nezvládajú tlak spoločnosti, terapeutov? Ako týmto ľuďom dokážu pomôcť?
Z mojich skúseností viem, že na Slovensku je tento problém ešte tabu. Ľudia o tom odmietajú hovoriť a už vôbec nechcú byť spájaní s psychológmi, psychiatrami, psychoterapeutmi či so sociálnymi pracovníkmi, naopak, v zahraničí to žiadny problém nie je. Napriek tomu sú ľudia, a to najmä s vyšším vzdelaním, ktorí chápu nevyhnutnosť takejto pomoci a práve takýchto pracovníkov vyhľadávajú. Títo potom dokážu pomôcť obetiam zorientovať sa v probléme a ponúknu riešenia. Takto vlastne predchádzame už spomínaným nežiaducim psychickým problémom. Preto by som chcela povzbudiť všetky obete, aby sa nehanbili a takýchto pracovníkov vyhľadali.
Prečo veľa ľudí nemá pokoj v duši a ako sa také niečo dá podľa vás dosiahnuť?
Na to je množstvo dôvodov a je to veľmi individuálne. Práve pomoc odborníkov môže odhaliť dôvody takéhoto nepokoja, a tým vlastne zvýšiť kvalitu života človeka. Vnútorný pokoj sa zväčša dostaví vtedy, ak to, čo si ľudia myslia, čo hovoria a čo robia, je v harmónii. Treba mať na mysli, že princípy, ktorými sa riadi naše podvedomie, sa nedajú oklamať. A preto všetci, ktorým je ublížené, myslite na to, že podvedomie zlých ľudí zodpovedne zaznamenáva každým dňom zlo ich myslenia a konania a následky, a to môžem všetkých uistiť, sa určite dostavia.
Máme ešte nádej zvrátiť to, čo sa deje? Budeme ešte šťastní?
Chcem tomu veriť, avšak chce to veľkú odvahu. Keď som šikanovaný, treba využiť všetky dostupné inštitúcie. Treba začať verejne hovoriť, aby o tom vedelo čo najviac ľudí z okolia. Riešiť svoje individuálne psychicko-sociálne problémy a takýmto spôsobom prispievať k zmene spoločnosti. Ak bude mať čoraz viac ľudí zdravé myslenie a správny duševný postoj, k šťastiu sa dopracujeme. Do pozornosti by som azda na záver dala knihu od autora E. Gibonna Úpadok a zánik Rímskej ríše. Úsudok nech si každý urobí sám a možno nájde aj možnú paralelu.
Kto je?
PhDr. Iveta Svitanová
Psychoterapeutka, ktorá sa venuje najmä psychosociálnej oblasti. Doktorát získala na Univerzite Komenského v Bratislave a po štúdiách pôsobila v Nemecku v psychosociálnom centre a v Psychiatrickom centre na klinike terapií a psychosomatiky ako terapeutka. V zahraničí, v ktorom pôsobí aj v súčasnosti, sa vyprofilovala na oblasť vplyvu pribúdajúcich sociálnych problémov na psychiku človeka.
