Takmer po desiatich rokoch v jednej firme som si povedala, že je čas na zmenu. Z novej práce som bola nadšená. Aj kolektív sa mi páčil, teda, až na jednu kolegyňu. Renáta je odo mňa o 14 rokov staršia a už od začiatku mi dávala pocítiť, kto patrí medzi „piliere“ vo firme. Na každej porade dokonale vedela prezentovať svoju prácu, vždy nezabudla podotknúť, ako vďaka nej sa podarilo to alebo ono. No robota ma bavila, tak som si povedala, že si ju nedám znechutiť a prístupom Renáty už vôbec nie.
Koľko ty, toľko ja!
Lenže nebolo to až také jednoduché. Neviem prečo, ale niečo mi na Renáte nesedelo. Na jednej strane sa síce snažila byť ku mne milá, no na druhej si veľmi dávala pozor, aby som náhodou nemala viac pozornosti od šéfa, prípadne kolegov, a dokonca aj viac dovolenky. Tú si brala presne podľa mňa – koľko dní ja, toľko hneď o niekoľko dní aj ona. Rovnako kalkulovala aj pri péenke. Vraj aby to bolo spravodlivé! No najviac mi prekážalo, že nedopriala iným, iba sebe.
Výmena názorov
Vždy totiž vyzvedala, kto má koľko práce, koľko peňazí zarába či koľko má voľna. Avšak na to, že ona chodí denne posledná, máva dvojhodinové obedy a z firmy odchádza medzi prvými, akosi zabúda. Keď sa naposledy predo mnou navážala do ďalšej kolegyne, pripomenula som jej to. „Áno? A na seba sa prečo nepozrieš...“ vyprskla som. Renáta očervenela. Zjavne moju reakciu nečakala a ani sa nečudujem. Po pätnástich rokoch vo firme si málokto vrátane šéfa dovolil oponovať jej. „Chceš mi naznačiť, že som rovnako neschopná ako Marta?“ spýtala sa ma rázne. „Nie. Tým chcem povedať, že už tu pracujem takmer rok a ty neustále riešiš všetkých okolo seba, ale že tvoje správanie tiež nie je ukážkové, nevidíš,“ povedala som jej už na rovinu, čo si myslím.
Osudný telefonát
Týždeň sa Renáta u mňa neukázala. Všetko zmenil až telefonát od nej. Zdvihla som. Ani nepočkala na pozdrav, hneď spustila: „Sandra, si v robote? Som na obede a zabudla som šéfovi, ktorý je práve na rokovaní s klientom, preskenovať a poslať mailom jeden dôležitý dokument, na ktorý čaká. Môžeš to, prosím, vybaviť?“ spýtala sa ma a ja som počula, ako jej z nervozity preskakuje hlas. Zrejme to bude naozaj dôležité. „Áno, spoľahni sa,“ odpovedala som.
Nádej na zmenu k lepšiemu?
Na druhý deň si Renátu zavolal šéf na koberček. Od toho dňa sa jej zrazu zázračne upravila pracovná morálka a poriadne ani nevychádzala z kancelárie. Teda, keď nerátam jedno ráno, čo ma poctila návštevou. „Prišla som sa ti poďakovať, že si to vtedy vybavila za mňa,“ povedala. „To je v poriadku, ty by si určite to isté urobila pre mňa,“ odpovedala som. „Áno, samozrejme,“ dodala a už jej nebolo. Prešiel mesiac a Renáta stále seká dobrotu. A my začíname uzatvárať stávky, dokedy jej to ešte vydrží...
