Vydávala som sa z lásky. Dávid sa mi páčil už na strednej škole. Vtedy som po ňom len placho popukávala, pretože bol o tri ročníky vyššie. Po rokoch nás dala dokopy náhoda. Môj idol zo strednej sa náhle objavil na večierku kamaráta a za hlasného cinkania pohárov tam zapíjal znovu získanú slobodu, teda presnejšie povedané rozvod. Potom si ma všimol aj on. Možno to boli nostalgické spomienky či víno, no ten večer sme strávili spolu.
Zaskočený otec
Po niekoľkých dňoch nasledovalo prvé rande a asi o mesiac z nás bol „oficiálny“ pár. Bola som zamilovaná, a tak som ani nepátrala po tom, prečo je môj milý rozvedený. O jeho minulosť som sa nezaujímala. Vravela som si, že hlavné je, že v súčasnosti a azda aj v budúcnosti bude patriť mne. Veľkoryso som prehliadala výstrelky v Dávidovom správaní, jeho prchkosť a aj to, že si rád vypil. A potom som jedného dňa zistila, že som tehotná. Spraví mu to radosť? Bude zaskočený? To teda bol! A riadne! Kopal do vecí, nadával, prečo som si nevzala antikoncepciu, a padlo aj slovo potrat. Potom sa trochu upokojil a povedal, že ak chcem, mám si dieťa nechať, ale nech nepočítam s tým, že si ma vezme. Jedna svadba mu vraj stačila. Keď som doma oznámila rodičom, že im už čoskoro bude jeden malý človiečik hovoriť „babi“ a „dedo“, prvé, na čo sa ma spýtali, bolo: „A kedy bude svadba?“ Nechceli ani počuť o tom, že by sme s Dávidom žili „na divoko“.
Facky a rany
„Nie sme žiadni chudáci. Naša dcéra dostane po svadbe pozemok a peniaze na dom. Ale až po svadbe!“ povedal otec a tak sme sa s Dávidom vzali. Bola som šťastná a vtedy som si vôbec neuvedomila, že jediné, prečo si ma Dávid nakoniec vzal, boli peniaze a majetok. Otec svoj sľub splnil a do roka stál na veľkom pozemku krásny dom. Bola som šťastná a presvedčená, že táto idyla sa nikdy neskončí. Onedlho som otehotnela druhý raz a k Terezke pribudol Tomáško. V tom čase začal Dávid viac piť. Dávala som to za vinu jeho neúspechu v práci. Tvrdil mi, že ho zosadili na nižšiu pozíciu kvôli tomu, že jeho šéf vzal na Dávidovo miesto nejakého svojho známeho. Jeho zlá nálada v kombinácii s alkoholom sa však čoraz častejšie obracali proti mne. Najskôr to boli „len“ nadávky a urážky, neskôr došlo na strkanice a potom facky. Stále som ho v duchu ospravedlňovala, pretože sa mi za svoje správanie vždy ospravedlňoval. Po materskej som nastúpila do práce. A doma bolo čoraz horšie. Dávid ma začal podozrievať z nevery. Každý deň som mu musela ukazovať svoj mobil. Ale ani to ho neuspokojilo. Kričal na mňa pred deťmi a bolo mu úplne fuk, že plačú od strachu. Jedného večera zašiel jeho hnev tak ďaleko, že si z garáže priniesol gumenú hadicu a tou ma zbil. Bil ma po chrbte a po nohách. Bála som sa kričať, aby som nezobudila deti. Potom buchol dvermi a odišiel do krčmy. Ráno, keď ešte spal, som potichu zobudila deti, naložila ich do auta a odišla k rodičom s presvedčením, že sa k nemu už nikdy nevrátim.
Rozvod? Nikdy!
Lenže namiesto otvorenej a chápajúcej náruče mojich najbližších ma čakala prednáška o tom, že predsa nemôžem opustiť rodinný majetok. „Čo to vravíš? Rozvod? A čo dom a pozemok? Predsa oň neprídeme len kvôli tomu, že sa hádate!“ rozčuľoval sa otec. „V manželstve sa predsa musí kdečo preskákať, už kvôli deťom,“ mudrovala mama. Došlo mi, že som na všetko sama. Že moje trápenie nikoho nezaujíma a že jediné, o čo tu všetkým ide, je majetok. O ten vlastne išlo v našej rodine vždy. A kto mi pomôže, keď ma odmietla vlastná rodina? Koho budú zaujímať moje problémy? A tak som sa vrátila domov. Chvíľu bol pokoj, ale potom sa Dávid zasa opil. Jeho útoky boli častejšie a brutálnejšie. Ani keď som ušla k rodičom druhýkrát s modrinami na tvári a celom tele, neuspela som. Milostivo ma nechali u seba pár dní prespať, ale potom ma „vyprevadili“ s poznámkami, že predsa nechcem prísť kvôli svojim vrtochom o dom. „Priženil sa k nám s prázdnymi rukami a ty mu budeš musieť nechať polovicu majetku! To nemôžeš dopustiť. Vieš, ako sa otec nadrel, aby si mala slušný život,“ dohovárala mi mama. „Slušný život“ boli podľa mojich rodičov peniaze na účte a majetok. A tak som sa opäť vrátila domov.
Prvé porozumenie
Boli to roky hrôzy. Nikdy som nevedela, kedy sa Dávid rozzúri a začne ma biť. Snažila som sa nedávať mu príčinu, ale on si nejaký dôvod vždy našiel. Nikdy ma však nezbil tak, že by som skončila v nemocnici. Tĺkol ma rafinovane opaskom, lanom alebo hadicou. Stopy po jeho útokoch som sa pokúšala maskovať mejkapom. Hanbila som sa, hrozne som sa hanbila. Lenže modriny sa dali skryť len ťažko a kolegovia v práci neboli slepí. Jedného dňa sa ma narovinu spýtali, čo sa u nás doma deje, a ja som sa začala triasť a plakať. Vtedy som sa niekomu cudziemu prvýkrát zdôverila s tým, čo som celé roky tajila. Zároveň som prvýkrát ucítila, že sa o mňa niekto zaujíma a že by mi chcel pomôcť. „Podaj naňho trestné oznámenie,“ radili mi. To som však nechcela. Bála som sa jeho reakcie, bála som sa dokazovania a mala som aj strach, akoby sa k tomu celému postavili moji vlastní rodičia. Navyše som nechcela otca svojich detí dostať do basy. Chcela som len od neho odísť. Chcela som odísť od urážok, nadávania a bitia. Chcela som mať len pokoj. Nechcela som sa báť každého otočenia kľúča v zámku, kriku...
Konečne pomoc
A potom mi kamarátka odporučila advokátsku kanceláriu, ktorá sa okrem iného zaoberala aj zastupovaním obetí domáceho násilia. Prekonala som strach a o niekoľko týždňov som odišla z domu. Už som bola rozhodnutá, že chcem odísť od Dávida navždy. Akoby mi vliali energiu, ale hlavne mi dali nádej, aj keď ma upozorňovali aj na to, že dokazovanie nebude jednoduché. Moji úžasní kolegovia v práci mi však sľúbili, že ak bude treba, pôjdu svedčiť na súd.
Rozvodová bitka
Rozvod bola bitka. Ale už som vedela, že v tom nie som sama, že za mnou stoja priatelia a že mám vedľa seba skvelú advokátku. Boj na súde trval rok. Ako príčina rozvratu manželstva bolo nakoniec súdom uznané domáce násilie. A potom ma čakal ďalší zápas – o majetok. Aj tu mi pomohla moja advokátka. Práve z dôvodu domáceho násilia som vysúdila sedemdesiat percent zo spoločného majetku. Vzala som si pôžičku a Dávida vyplatila. To, čo som si s ním za tie roky prežila, je už pre mňa minulosť. Konečne si zasa môžem vážiť samu seba a už sa nemusím nikoho báť. Začala som znovu žiť. Všetkým ženám, ktoré prežívajú domáce peklo, by som chcela odkázať – nemáte sa za čo hanbiť a prestaňte sa báť požiadať o pomoc. Je na dosah ruky, musíte však spraviť prvý krok.
