Som muž, ktorý si od svojej milovanej po žiadosti o ruku vypočul – nie. Cítil som sa ako hlupák. Šokovaný, ponížený, sklamaný. Hoci ani jeden z nás v prvom momente nemyslel na to, že to musí byť hneď dôvod na rozchod, nakoniec to ním skončilo. Aj keď sme si mnohé vysvetlili, stálo to medzi nami ako sklenená priečka, cez ktorú som sa nedostal ďalej. Tak naozaj, tak blízko, ako som ja cítil, že k skutočnému vzťahu patrí. Už som do nej raz narazil a nevedel som si predstaviť, že ju budem skúšať preraziť ešte raz. Viac ako spolu sme tak žili vedľa seba. A zdalo sa, že žena, ktorú som miloval, s tým bola spokojná a nemienila na tom nič meniť. Ja nie. Bol som čím ďalej, tým viac presvedčený, že strácam čas, že možno popri mne práve prechádza niekto, kto chce to isté, čo ja, lenže ja sa nedívam, lebo mám oči iba pre ženu, ktorá si ma odmietla vziať. Myslím, že rozchod nečakala, ale pochopila ma. Aj keď so slzami v očiach. Mala totiž pocit, že ju trestám za niečo, čo nevedela ovplyvniť. Považovala manželstvo za príliš vážny záväzok a jednoducho sa bála povedať mi áno, keď si nebola istá, že ho dodrží. Dodnes v ušiach počujem jej otázku: „Nestačí ti, že ťa milujem?“
Jej láska s otáznikom sa mi zdá málo
Rozišli sme sa, ale akoby som ešte nedokázal byť slobodný. Boli sme spolu šesť rokov a ja jej mám stále plnú hlavu. A potácam sa niekde medzi presviedčaním samého seba, že bolo nevyhnutné to rozseknúť a náš rozchod bol konečne krok vpred, a výčitkami svedomia, že som jej ublížil. Možno mi naozaj dávala všetku lásku, ktorej bola schopná... Koniec-koncov nerobila scény, povedala mi, že nechce, aby som bol nešťastný. Že to síce strašne bolí, ale uvedomuje si, že niečo podobné som musel cítiť pri odmietnutí aj ja… A že ju to strašne mrzí. Dokelu. Naozaj mi nestačí, že ma miluje? Neviem, či sme iba boli spolu príliš dlho, aby som dokázal vykročiť novým smerom, alebo ju ešte stále ľúbim. Ak aj áno, má význam zaradiť spiatočku? Neviem totiž, či mi stačí jej láska s otáznikom. Ja jej chcem dať viac. Aspoň sa pokúsiť vydržať v dobrom aj v zlom. Ona však tvrdí, že nevie ovplyvniť, či to zvládne, že neverí, že sa dá rozkazovať citom, takže mi môže povedať len to, ako je to teraz. Môžeme si však dovoliť na takejto vratkej pôde postaviť rodinu?
Ivan P., (31), Nitra
Odborníčka radí: Láska je vec rozhodnutia
Nejde o to, že by tvrdili, že na lásku papier nepotrebujú. Naopak, manželstvo považujú za oveľa viac. Lenže kým jeden ho práve preto chce, druhý sa ho z rovnakého dôvodu bojí. Má však podľa vzťahovej poradkyne Evy Labusovej šancu takýto vzťah vydržať?
Strach zo sobáša ide ruka v ruke so strachom zavrieť zadné vrátka. Kým ich však máme otvorené, nemôžeme hovoriť o pevnom vzťahu. Keď totiž prídu ťažkosti alebo sa objaví niečo lákavejšie, nič nám nebráni povedať – končím a odchádzam. Kým zamilovanosť prichádza sama a automaticky, láska predpokladá naše rozhodnutie a nasadenie. Deje sa totiž činmi. Kým sme zamilovaní, sme tak trochu mimo reality, živíme predovšetkým svoje predstavy o tom druhom, navzájom si neukazujeme svoju odvrátenú tvár. Ide do istej miery o snový až iluzórny stav. Manželstvo, naopak, prináša život taký, aký je, a predpokladá, že sme pripravení navzájom sa zažiť a prijať rovnako z tej lepšej, ako aj horšej stránky. A pritom sa navzájom podporovať a byť si blízki. Toho, bohužiaľ, nie je schopný každý.
Ako sa prestať báť záväzkov?
1. Neobviňujte sa, že ste čudné a môžete si za to sami. Strach viazať sa vzniká často ešte v detstve. Človek má totiž vrodenú potrebu bezpečného puta. Ak sa nevytvorí alebo je narušené, v dospelosti z toho môže vyplynúť strach zo záväzkov, ktorý sa však dá prekonať.
2. Nevykresľujte si dopredu tie najhoršie scenáre, ako to môže s vaším vzťahom dopadnúť a neutekajte pred ním. Nikdy tak nezistíte, že to môže byť aj úplne inak.
3. Ak ste prežili sklamanie, nehľadajte v tom druhom ďalšieho, kto vám ublíži. Len keď sa vám podarí prekonať strach zo zraniteľnosti, môže váš nový vzťah prejsť zo zamilovanosti do lásky.
