Kristína a Katarína pochádzajú z Bratislavy. Obe sú výrečné, komunikatívne a priateľské. Nájsť si priateľov preto pre nich nikdy nebol žiaden problém. ,,Ak si vás niekto obľúbi, je úplne jedno akej ste orientácie,'' začína Katarína. V práci nikdy žiaden problém nemala, kolegovia jej sexuálnu orientáciu bez problémov akceptovali. Predsa len je to jej osobná vec. Podobné šťastie mala aj Kristína.
Správu o ich inakosti a neskôr aj vzťahu pochopili aj ich rodičia. Po oznámení správy si síce vyžiadali čas na to, aby to vôbec pochopili, no ich vzťah sa dokonca podstatne zlepšil. ,,Mama povedala, že je to lepšie než mať chlapa, ktorý by ma mlátil. Naše rodiny vidia, že sme šťastné. A želá si azda nejaký rodič niečo iné pre svoje dieťa?'' pokračuje ďalej Katarína. Práve podpora rodičov je pri takýchto skutočnostiach nesmierne dôležitá. Rozhoduje totiž o stabilite nielen v živote, ale aj v partnerských vzťahoch.
,,Nezažila som priame odcudzovanie, skôr som sa stretla s ľuďmi, čo majú pocit presviedčať homosexuálov, aká to je katastrofa. Argumentujú , že je to proti prírode, ako sa máme ísť liečiť a potom kapitola sama osebe – kresťania a ich organizované pochody za tzv. tradičnú rodinu. Takže kvôli nám je svet hore nohami, zhoríme v pekle a narodili sme sa s takouto poruchou,'' rozpráva. Nad takýmito rečami sa nepozastavujú, ľúbia sa a to je podstatné.
Predsudky voči nim vznikajú najmä na základe médií. Tí väčšinou gayov vykresľujú ako muža v obtiahnutých ružových tričkách a ženy zase ako krátkovlasé ,,traktoristky''. ,,Pre médiá sú, samozrejme, lukratívnejšie zábery muža exhibicionistu, v lepšom prípade v ružovom tričku, v tom horšom v latexovom kostýme, ako nehanbene bozkáva svojho partnera na verejnosti. Toto sú veci, ktoré ľudia nechcú vidieť a práve tieto zábery podporujú ich nechutenstvo až nenávisť voči homosexuálom,'' pozastavuje sa nad týmto problémom pár, ktorého by ste podľa takéhoto zaškatuľkovania hľadali v kôpke ,,tých iných'' márne.
Už ani nevedia spočítať koľkokrát počuli od ľudí, že im to vlastne nevadí, no nech to všetko iné robia za dverami. ,,Kto to ale ukazuje? Predsa médiá prinášajú takéto obrazy. V menšinových prípadoch ukazujú rodiny ako sme my, ktoré žijú ako každá iná, len s tým rozdielom, že sme dve ženy. Sme pre nich totiž málo zaujímavé. Veď si vedieme vlastne úplne normálny spokojný a šťastný život,“ rozmýšľa Kristína.
Prečo sa teda homosexuáli stretávajú na Dúhovom pochode a bojujú za registrované manželstvá? Na to má pár jednoznačnú odpoveď: ,,Máme dieťa, ďalšie pribudne čoskoro. Potrebujeme, aby nám v prípadne úrazu v nemocnici podali všetky informácie, aby som v škôlke nemusela hovoriť, že pre dieťa príde kamarátka, aby bola moja partnerka vnímaná ako plnohodnotný druhý rodič v akejkoľvek situácii. Toto je pre nás najdôležitejšie. Na druhej strane, o čo sme horšie, že nemôžeme mať rovnaké práva ako heterosexuálne páry? Oberajú nás o sociálne „výhody“, ako napr. vdovský dôchodok, partner na materskej, odpočítateľné položky v účtovníctve atď. Veď aj my si v živote plníme spoločenské hodnoty a vytvárame plnohodnotnú milujúcu rodinu...''
