Jana (39) ide dnes na svoje v poradí už siedme rande. S dotknutým kandidátom sa zoznámila na internete. Niekoľko dní si písali a pretože v jeho mailoch nenašla žiadne gramatické zverstvá, vyhodnotila ho ako uchádzajúceho a schôdzky hodného. O pár hodín neskôr je sklamaná. Ani tento uchádzač nepripadá do úvahy. Má síce vysokú školu, vlastný byt a konverzácia s ním bola celkom príjemná, ale nerobí žiadny adrenalínový šport, nemá nabitý kalendár, občas sa len tak fláka doma a jeho predstavy kariérneho rastu sa nezhodujú s jej. Odškrtnúť, vynulovať a ide sa ďalej ....
Rýchly súd a Kontrolný zoznam
Keby Jana sedela na pohovke u nemeckého párového terapeuta Michaela Maryho, dozvedela by sa, že už na takzvanej štartovacej čiare u nej bolo všetko zle. Ísť na schôdzku s celým radom očakávaní, ktoré partner musí spĺňať, je totiž viac než kontraproduktívne, píše vo svojej knihe s názvom Môže byť single náhoda? Výpočet všetkého, čo dotyčný kandidát musí, podľa Maryho patria k najrozšírenejším prekážkam úspešného nadviazania vzťahu.
Nepomáha ani rýchly súd, kedy na základe niečoho, čo nám pripomenie zlú skúsenosť z minulosti, dotyčného ihneď vyškrtneme. Objednal si víno? Preč s ním, alkoholik! Čudoval sa nad účtom v reštaurácii? Pozor, držgroš! Hovorí o svojej ex? Hrôza, nemá vyriešenú minulosť! A tak ďalej. Zoznam nežiaducich vlastností by mohol byť nekonečne dlhý. Rýchly súd predstavuje zákazy. Teda zoznam všetkého, čo dotyčný kandidát nesmie.
Máme sa teda spoliehať na zdravú intuíciu, ktorá nás najlepšie navedie? Spoliehať sa na ňu nedá, tvrdí profesor Gerd Gigerenzer, riaditeľ Max-Planck-Inštitútu v Berlíne. "Človek sa musí naučiť, kedy sa môže spoliehať na svoj pocit, a kedy je lepšie premýšľať. Každý sa intuíciou riadiť nemôže. Pre intuitívne rozhodnutia sú dobré čiastočné vedomosti. Kto však žiadne nemá, nemal by sa na intuíciu spoliehať - potom sa mu totiž nedostane ani intuitívneho vnuknutia, "odporúča a ako príklad zlej intuícia uvádza strach z lietania. "Táto zlá intuícia neberie na zreteľ, že je, štatisticky dokázané, menej nebezpečné letieť lietadlom než ísť autom."
Pavel (44) sa minulý týždeň zoznámil s pôvabnou blondínkou Evou a intuitívne cítil, že by to mohlo byť ono. Páčilo sa mu, ako má zladený odev, akými farbami vie podtrhnúť svoj sex-appeal, ako sa smeje. Druhá schôdzka ho však už tak nenadchla. Eva prišla v roztrhaných džínsoch a v balerínkach, čiže bez podpätkov, čím pre Pavla bolo jej ženské kúzlo preč. Negatívny dojem zo zjavu ešte umocnila konverzácia, kedy vôbec nehovorila o osobných veciach, len o práci. To ho tak unudilo, že začal zívať a mal chuť okamžite zmiznúť, čo tiež neodkladne urobil. Rozišli sa do svojich domovov a Eva sa nikdy nedozvedela, čo bolo "zle". Zlyhala intuícia aj ochota hľadať potenciálnu partnerku na princípe "komunikačného hľadania", ako to nazýva Mary.
Ani "ten pravý", ani puzzle. Fungujú iné mechanizmy
Aj Pavol sa podľa Maryho zrejme dopustil celej rady chýb. Hlavne tej, že neprejavoval žiadnu zvedavosť a otvorene sa Evy nepýtal. Trebárs na to, prečo sa osobným témam toľko vyhýba a kedy o nich chce hovoriť. Možno by sa bol dozvedel niečo, čo by jeho pohľad na blondínku zmenilo a mohli sa postupne zbližovať. To by však musel používať nástroj "komunikatívneho hľadania", kam psychológ radí napríklad "inteligentnú hlúposť" - otázky na to, čomu nerozumiem, alebo čo sa mi nezdá. Potenciálneho partnera tak človek lepšie spozná a vyvaruje sa chybných výkladov.
Pavol si namiesto toho počínal tak, ako Mary popisuje v kapitole o egocentrickom strategickom hľadaní bazírující na tom, že sa druhý ku mne musí hodiť, zodpovedať mojim očakávaniam. Asi tak ako puzzle alebo jeden jediný kľúč do zámku.
V Pavlovom prípade išlo zrejme o to, že mu zmena ošatenia a nevšímavosť, čo sa intímnych tém týka, pripomenula minulý vzťah, ktorý skrachoval na tom, že o seba partnerka prestala dbať a javiť záujem o sex. Pavel odvtedy trvá na tom, že sa o sexe musí hovoriť hneď na začiatku, najlepšie už na prvej schôdzke. Ženy sa však na prvej schôdzke dialógu na tému sex bránia. Logicky. Jednak cítia, že sa to ešte nehodí, jednak často zažívajú, že muži pod rúškom túžby po vzťahu vlastne chcú len sex. Keby sa bola Eva Pavlovi s týmito obavami zverila, mohol ich rozptýliť. Tým, že ani jeden z nich nepátral, čo sa deje v hlave toho druhého, nikam sa neposunuli. Odišli domov v nevedomosti a každý z nich s pocitom, že chyba bola na druhej strane. Tak to býva takmer vždy.
Lenže na zdare alebo neúspechu schôdzky aj zbližovanií, jednoducho na každej komunikácii, sa od samého začiatku podieľajú obaja, tvrdí Mary. Aj tým, že vedľa niekoho sedím a načúvam téme, ktorá ma nudí, prispievam k neúspechu schôdzky. Lepšie je na to hneď zaviesť reč a povedať, čo mi na tom vadí.
Mary uvádza vo svojej knihe hŕbu príkladov zo svojej praxe: napríklad ženu, ktorá okamžite eliminovala muža len preto, že v maili urobil gramatickú chybu. Čo taká chyba vypovedá o charaktere a ako moc je jej gramatika perfektná, pýta sa Mary.
Iná žena vyradila muža ihneď potom, čo si všimla špinu za jeho nechtami. Škandál, ísť takto na rande, pomyslí si najskôr väčšina čitateliek a dá tej dáme za pravdu. Lenže aj tu zlyhala komunikácia. Ani sa nepokúsila zistiť, či dôvodom nebola nejaká nehoda, oprava motora alebo niečo podobné. Dalo by sa namietať, že vysvetlenie mal podať on. Aj Maryho názor, že špina za nechtami hneď nemusí znamenať, že dotyčný je na nože s hygienou, by asi vzbudila kontroverzné reakcie. Nedá sa však poprieť, že takéto rozhodnutie spadá do kategórie rýchlych súdov.
Ako ďalší príklad Mary uvádza pani, ktorá si vyšla na schôdzku s atraktívnym mužom. Pekne sa rozprávali, atmosféra bola skvelá, potom ale zazvonil jeho mobil. On sa zdvihol a odobral sa von, pred dvere kaviarne. Pani sediaci pri stole však mohla útržky jeho viet počuť. Hlavne to, že opakoval meno Anna. To jej stačilo na to, aby usúdila, že nemá vyriešenú minulosť. Jej dojem sa umocnil, keď jej muž po návrate k stolu oznámil, že musí schôdzku ukončiť.
Áno, vysvetlenie bolo na ňom. Keby to urobil, dozvedela sa tá pani napríklad to, že v rozhovore s bývalou ženou išlo o dcéru, ktorú musí niekde vyzdvihnúť. Jej obavy by sa rozplynuli a mohli sa dohovoriť na ďalšom stretnutí. To sa však nestalo. Opustili podnik a on sa neskôr divil, prečo tá pani nemá záujem o ďalšiu schôdzku.
Do rýchleho súdu spadá aj to, ak si vyberáme len určitý typ potenciálnych partnerov. Tak si počína aj Markéta z Prahy (51). Od jej rozvodu ubehlo už desať rokov, ale hoci sa veľmi aktívne zoznamuje a profily má na najrôznejších zoznamkách, je až na občasné avantúry sama. Trvá totiž na tom, že jej nastávajúci musí byť veľmi úspešný, samozrejme „zazobaný“ a veľkorysý, s vysokou školou a s výškou nad 185 cm. Aj keby si s nejakým mužom rozumela akokoľvek, je jej to málo. Preto dodnes nikde nezakotvila.
Hry s drievkom a skoky cez prekážky
K ďalším "stabilizátorom" samoty sú v terminológii psychológa "hry s drievkom" a "skoky cez prekážky". Jedná sa o ešte vyšší level, než predstavuje rýchly súd.
Hry s drievkom majú otestovať pripravenosť potenciálneho partnera splniť úlohu, ktorá mu bola zadaná. Skoky cez prekážky zase ochotu náprotivku prekonávať prekážky. Keď obstojí, môže sa latka zdvihnúť ...
Do prvej skupiny podľa Maryho patrí aj tendencia robiť so vzácnou (vzácnym) a uvádza opäť konkrétny prípad. Istá žena sa v bare zoznámila so zaujímavým mužom. Strávili niekoľko hodín v živom rozhovore, kontakty si však nevymenili. Pretože sa ten muž žene veľmi páčil a musela naň potom stále myslieť, niekoľkokrát do toho baru zavítala znova, či ho tam neuvidí. Podarilo sa to až za tri týždne. Stál na druhom konci barového pultu, odkiaľ jej priateľsky pokynul. Ona zazmätkovala a poslala sms kamarátovi, čo má robiť. Ten odvetil, nech sa tam vôbec nepozerá. Žena poslúchla a otočila sa k dotyčnému chrbtom. Keď to po chvíli predsa len nevydržala a pozrela sa jeho smerom, zistila, že už je preč. Zdrvená potom vyhľadala Maryho prax. Odborník na vzťahy konštatoval, že bola chyba robiť so vzácnou.
Premárnila tým svoju šancu? Asi áno. Otočiť sa k niekomu chrbtom býva zákonite interpretované ako ostentatívny nezáujem. Avšak aj tu človeka napáda veľa otázok. Napríklad: prečo sa ten muž, ak sa mu žena páčila, nedohovoril sa s ňou na ďalšom stretnutí alebo jej nedal svoj telefón? Prečo, keď sa v bare stretli druhýkrát, k nej hneď neprišiel? Skôr, než stačila poslať tú esemesku?
Z toho všetkého by sa dalo usudzovať, že o ženu veľký záujem nemal. Možno mu bola sympatická na rozhovor, ale tým to haslo. Iným vysvetlením, ktoré tiež nemožno úplne vylúčiť, by bolo, že mu v ďalšom kontakte bránila nesmelosť či zlá skúsenosť, čiže zase nejaký zamotaný rýchly súd. Ale to všetko sú špekulácie. Isté je, že ak tej žene tak moc ležal v hlave, mohla do toho ísť aktívnejšie a miesto ignorancie zvoliť pri druhom stretnutí mnohosľubný úsmev.
Samozrejme je možné dospieť k záveru, že sa k sebe nehodíme, že sme nenašli žiadny spoločný menovateľ. Podľa Maryho by tomu však mala - pokiaľ sa nejedná o úplne jasné prípady (psychopatov, kriminálnikov a ďalšie objektívne nevhodné osoby) - predchádzať hlbšia znalosť náprotivku.
Pekné tančeky a táranie o ničom
Má sa žena robiť vzácnou? Koľko nedostupnosti jej pristane? Má to ešte vôbec dnes zmysel, alebo tieto "tančeky" patria minulosti?
Väčšina mužov síce popiera, že by im predstieraná nedostupnosť imponovala, ešte viac ich však odpudzuje, keď sa žena evidentne angažuje, mužovi nadbieha a horlivo navrhuje ďalšiu schôdzku alebo ho bombarduje esemeskami.
Michal (49): "Nech si hovorí kto chce, čo chce, nech máme sebeväčšiu emancipáciu, v každom skutočnom chlapovi väzní kus lovca a robí mu dobre, ak musí ženu dobýjať. Pokiaľ nie je trocha nedostupná, jeho záujem hneď opadne, "myslí si skúsený playboy.
Tak to vidí aj Dietlinde Tornieporthová, autorka knihy Perfektná zvodkyňa. Cituje tu svoju kolegyňu, autorku Doris Langley Moore, ktorej krédom bolo: "Musíme muža prinútiť k tomu, aby nás chceli, tým, že im vsugeruje svoj nezáujem", čo ide len vtedy, keď zo seba ženy skutočne nerobia objekt mužskej žiadosti, ale žijú nezávisle. Potvrdzuje to aj štúdia University of Virginia, ktorá skúmala teóriu taktizovania a dospela k zaujímavému výsledku. Vyplýva z nej, že ani dištancovaný chlad, ani prejav vlastného záujmu nevedú k tomu, že sme pre náprotivok príťažliví. Je to neistota, čo nás robí zaujímavými.
Akú úlohu v zoznamovaní hrá „small talk“? Nepomáha azda práve ten udržiavať druhého v dráždivej neistote? Podľa Maryho nie. Zdvorilostné konverzácie považuje za povrchné a domnieva sa, že "nezáväzné táranie o ničom" je flirtovací luxus, ktorý si dlhodobo hľadajúci single nemôže dovoliť.
Väčšina flirtových koučov však túto spoločensky uznávanú povrchnosť, nezáväzný „small talk“, naopak odporúča. Je síce pravda, že hovory o počasí alebo o tom, akú kde majú zmrzlinu, sa toho o sebe veľa nedozvieme, ale hlbokomyseľné aj praktické témy môžu počkať do niektorej z budúcich schôdzok. Až neskôr môžeme zomlieť všetko, čo nami hýbe: vzťah k zvieratám, k bohu, Severnej Kórei či sexu, kedy budovať spoločné hniezdo a či vôbec.
A ak to všetko v zdraví prečkáme a sympatie nezhasnú, môže sa stať, že sa z toho krok za krokom, pomaličky, začne stávať vzťah.
