Muža si našla na inzerát
Dcéra klobučníka a matky pôvodom z Jávy sa narodila v auguste 1876 v holandskom Leeuwardene. Keď mala štrnásť rokov, mama jej zomrela na tuberkulózu a otec ju dal na výchovu k príbuzným. Vlastným menom Margaretha Geertruida Zellová tvrdila, že jediný nepríjemný styk s mužom bol ten prvý, lebo ju znásilnil riaditeľ školy, keď mala šestnásť rokov. Vyštudovala učiteľský inštitút v Leidene a v roku 1895 sa vydala za kapitána holandskej koloniálnej armády Campbella MacLeoda, ktorému odpovedala na inzerát. So starším mužom žila na Jáve a Sumatre, cítila sa tam ako doma a naučila sa tancovať. Holanďanovi porodila syna Normana Johna a dcéru Jeanne Louise.
Útek z raja do iného raja
Jej manželstvo nebolo šťastné. Margaretha prišla o syna, ktorého jej otrávila slúžka. Nemusela svoj čin vysvetľovať, lebo ostatní sluhovia ju zabili ešte v deň, keď objavili mŕtve bábätko. Bola to spravodlivá pomsta, keďže vykorisťovanú slúžku bil a znásilňoval domáci pán. Margaretha sa rozhodla, podala žiadosť o rozvod a opustila manžela i dcéru. Odišla do mesta hriechu – Paríža. Najprv nemala prostriedky, ale zaujala tým, čo jej bolo najprirodzenejšie – exotickým zjavom a odvážnym erotickým tancom.
Tešila sa pozornosti bohatých mužov, tak si vymyslela, že je princezná z Jávy, ktorú zasvätili do tajomstva rituálnych tancov kňažiek v domorodých chrámoch. Fotografie exotickej krásavice sa čoskoro objavili vo všetkých francúzskych novinách. Začala sa nazývať Mata Hari – po malajsky Svetlo dňa – a stala sa hviezdou Paríža.
Sex, hriech a špionáž
Mata Hari rýchlo zabudla na svoje trápenie na Jáve, zaprisahala sa, že už v živote neokúsi trpkosť osudu a striedala jedného bohatého muža za druhým. Lovila najmä mužov v uniformách – páčili sa jej nemeckí, ruskí aj francúzski politici. Prvá svetová vojna ju zastihla v nemeckom Berlíne. Pre nestabilitu systému sa vrátila do Holandska a odtiaľ chcela odísť do svojho milovaného Francúzska. Tesne pred odchodom ju navštívil nemecký konzul Krammer a navrhol jej, aby sa stala platenou agentkou ríšskej tajnej služby. Naivná Mata súhlasila a to ju nakoniec stálo život, pretože britskí agenti Krammera sledovali.
Ako občianka neutrálneho Holandska mohla aj počas vojny ľahko prekračovať hranice medzi štátmi a keď jej britským Scotland Yardom upozornená francúzska kontrašpionáž ponúkla spoluprácu v prospech Francúzska, prijala. Spávala s nemeckým vojenským atašé, kapitánom Kallem a súčasne s plukovníkom francúzskej armády Davignesom. Všetko údajne, lebo jej dvojitá špionáž sa nikdy nepotvrdila. Nemcom veľa osohu nepriniesla a Francúzi jej nedôverovali natoľko, že ju vo februári 1917 zatkli. Priznala iba, že odovzdala jednu neaktuálnu informáciu dôstojníkovi nemeckej výzvednej služby.
Trest smrti ju neminul
25. júla vojenský tribunál v Paríži vyniesol nemilosrdný ortieľ. „Milenka oficierov“ dostala trest smrti za vlastizradu. Matu Hari popravili 15. októbra 1917 vo Vincenneskom lesíku pri Paríži. Tesne pred piatou ráno osemnásť dôstojníkov francúzskej armády prišlo do parížskeho ženského väzenia Saint-Lazare. Kat, ktorý niesol fakľu a zapaľoval ňou svetlá, ich zaviedol k cele číslo 12. Matu Hari prebudili mníšky, správkyne väzenia. Bola úplne pokojná. Nerozrušilo ju, ani keď sa dozvedela, že žiadosť o milosť, ktorú pred niekoľkými dňami adresovala prezidentovi, bola zamietnutá. Na popravu zastrelením odišla tak, ako žila. Ako provokatívna dáma oblečená do čiernych hodvábnych pančúch a kožucha, na hlave mala klobúk a na nohách topánky na vysokom opätku. Matu Hari pred osudnými výstrelmi nespútali ani jej nezakryli oči. Svojim katom hrdo hľadela do tváre, až kým nevydýchla naposledy.