Vo svojich kurzoch ste spomínala, že my ženy nevieme partnerov „omaminkovávať“. Môžete vysvetliť, čo si pod týmto pozoruhodným výrazom predstaviť?
Tak ja vám to ukážem. Poďte ku mne. Postavte sa tu po mojom boku. Tak, teraz budete robiť chlapa. Ja sa k vám len otočím a takto jemne, láskyplne vás pohladím po tvári. Nič viac, len sa vás ľahko dotknem. Tak som vás práve omaminkovala. Keď muž nechce urobiť to, čo od neho chcete, a je spurný, pohlaďte ho. Uvidíte, čo to s ním urobí.
Nepočujete na to od žien námietky typu: Čo sa mu budem podliezať?
Iste, presne to počúvam. Ženy hovoria, že je to podliezavé, potupné.
A nie je?
Nie je. Je to vrchol prejavu lásky, materstva. Ťažko sa to opisuje, jednoducho to skúste. V poslednej dobe často premýšľam nad tým, čo povedal pápež František. Hovoril o tom, že muž je pevný bod a žena, citujme ho, „žena má tajomnú silu, ktorou muža ovláda“. Veľmi sa mi páči ten jeho výraz tajomná sila. Má totiž absolútnu pravdu. To je tá sila, ktorú používate, keď maminkujete. Lenže mnohé ženy ju nepoužívajú.
Prečo to tak podľa vás je?
Nároky žien na muža sa zvyšujú. Nie sú schopné robiť kompromisy. Hromadia sa mi prípady, keď sa rozpadajú vzťahy vzdelaných, veľmi inteligentných a empatických ľudí. Oni sú empatickí, ale bohužiaľ len sami k sebe. Každý presadzuje to svoje. A ženy, namiesto aby toho svojho dosahovali tajomnou silou, mudrujú, správajú sa ako muži. Nikdy predtým nebolo toľko žien, ktoré sa správajú ako muži.
ŽENA "KECÁ A KECÁ"
Na tom ale nie je nič k údivu, keď zo všetkých strán počujeme, že máme v práci dosahovať rovnaký kariérny postup ako muži, že dokážeme to, čo oni a rovnosť musí byť vo všetkom ...
Každá doba je iná. Nemôžeme tu dnešnú porovnávať s tou, keď žena bola len pri sporáku. Vrátiť sa ku šporákom a nechcieť sa realizovať nie je riešenie. Žena naozaj potrebuje možnosť emancipácie, čo sa týka povolania, možnosťou uplatniť svoje schopnosti. Ale aj keď je významná vedkyňa, lekárka či novinárka, nemalo by to byť poznať doma, vo vzťahu.
Tak by mala byť „puťka“?
Nie. Nemala by ale kvôli svojej práci strácať doma ženskosť. Dôležité je, aby doma zostala ženou a muž mužom. Ono, povedzme si to na rovinu, v tom, ako sa žena chová k mužovi, povolanie nehrá až takú veľkú rolu. Iste, sú ženy, ktoré dosiahli vysokých pozícií a majú náročné zamestnanie. Ale veľa z nich sú predavačky, kaderníčky, učiteľky, úradníčky, zdravotníčky. A všetky sa tvária, že sú v práci nesmierne dôležité, a dávajú to doma manželovi výrazne najavo. Pokiaľ ale žena bude ctiť muža doma ako muža, on ju bude ctiť ako ženu.
STRIEDAVÁ STAROSTLIVOSŤ?
Bude generácia dnešných detí považovať za normálne, že vzťah nemôže vydržať na celý život?
Veď to už je bežné teraz. Stačí sa pozrieť do škôl. Tri štvrtiny detí v triedach sú v Nemecku z rozvedených rodín a majú striedavú starostlivosť. Útek pred náročnými situáciami a konfliktami sa stáva metódou, a to po celé generácie. Vo veľkých nemeckých mestách, napríklad v Mníchove, je už teraz väčšina obyvateľov single. Z rôznych prieskumov tam jasne vyplýva, že generácia za generáciou klesá ochota uzatvárať sobáše. Kým medzi šesťdesiatnikmi považuje 66 percent ľudí za dôležité, aby partneri zostali v manželskom zväzku, u ľudí medzi tridsiatimi až štyridsiatimištyrimi rokmi je to 42 percent. Podobný výsledok je aj ohľadom plánovania detí.
Aký?
Len devätnásť percent ľudí medzi šestnástimi a štyridsiatimištyrmi rokmi si praje viacpočetné rodiny. Kríza sa bude priostrovať. Keď som žila v Nemecku, písala som o tom, že tureckých obyvateľov bude pribúdať, zatiaľ čo Nemci budú degenerovať. Už je to vidieť. Predovšetkým na severe Nemecka už sú triedy, v ktorých nie je jediný nemecký žiak, ale Turci, Vietnamci a ďalšie národnosti. Tu to bude trošku iné, ale spoločnosť k tomu tiež smeruje.
Spomenuli ste striedavú starostlivosť. Aký máte na ňu názor?
To je hrozná vec. Viete si predstaviť, že každý týždeň či dva bývate inde? Alebo že stále čakáte, kedy a či príde otec? To je úplne popretie pocitu istoty, dôvery, bezpečnosti. Popretie presne toho, čo deti od rodičov potrebujú. Chudáci tí, ktorí to musia vydržať.
Mali by teda rodičia vydržať v manželstve za každú cenu takzvane kvôli deťom? Predstierať, že sa majú radi, aj keď už nemajú?
Ja myslím, že by mali vydržať, než sú deti dospelé. Neodvažujem sa tvrdiť, že je potrebné spoločne žiť do deväťdesiatich rokov. Naozaj neviem, či sa to dá vydržať. Možno áno, možno nie, neviem. Ale pre deti sa to vydržať dá. Do doby, než budú natoľko dospelé, že odídu z domova a založia si ďalšiu rodinu.
Boli skôr ľudia, ktorí sa nerozvádzali, šťastnejší, alebo nešťastnejší než my, ktorí nezhody vo vzťahoch riešime radikálne a rýchlo?
Ja myslím, že boli šťastnejší. Žili vo väčšej istote. Teraz sa z života istoty a jednoznačnosť vytrácajú. To bola tisícročná zásada, že si ľudia pri svadbe povedali, že spolu budú až do smrti. A tak to ctili. Bol to akýsi vyšší zákon, a tak ľudia vedeli, že sa spolu musia nejako vyrovnať, naučiť sa robiť kompromisy, aby tú zásadu dodržali. Oni proste vydržali, pretože im záležalo na tom, aby vydržali. Robili spoločne všetko pre to, aby naplnili ten sľub, zvyk.
Ale mal by život spočívať v snahe naplniť nejaký prastarý zvyk? Nie sú mnohí po rozvode spokojnejší?
Nie sú. Chýba im totiž ponaučenie. Nevedia, že v živote je podstatné vedieť sa dohodnúť a problémy vyriešiť. A nevedia to ani ich deti, pretože nedostali vzor.
