„Je priam strašné pozorovať, ako mnohé dnešné deti nevedia urobiť nič. Ale je to preto, lebo ich rodičia nič doma nenaučili. Rodičia chcú mať dokonalé deti, ale zabúdajú vychovávať,“ hovorí pre denník ABC psychologička a vychovávateľka v škôlke Teresa Rosillo, autorka knihy Zdraví rodičia. Z rozsiahleho rozhovoru pre vás vyberáme tie najzaujímavejšie myšlienky.
Časy sa veľmi zmenili, ale aj výchova. No čím viac informácií rodičia majú, tým sú v nich stratenejší.
Tak veľmi nám záleží na výchove a na poskytnutí vedomostí, že nakoniec deti zabúdame naučiť hodnotám. Musia byť samostatné, musia sa podeliť s ostatnými, vedieť rešpektovať a byť veľkorysé. Ale to všetko im treba ukázať. Je chybou, keď na nich nakričíte: „Podeľ sa!“ ak ste im predtým ani neukázali, ako sa to robí. To sa totiž nedosiahne jedinou vetou, ale rôznymi metódami. A nejde to zo dňa na deň.
Prečo ako rodičia nedokážeme naučiť deti samostatnosti ?
Vo všeobecnosti deti túžia po samostatnosti. Ale mnohí rodičia nechcú, aby ich potomkovia prechádzali jednotlivými etapami. Páči sa im, keď sú deti na nich závislé. Páči sa im to až natoľko, že deťom nepomáhajú rásť a potom to ospravedlňujú najrôznejšími teóriami. Dnes totiž existuje toľko informácií, že vždy nájdete nejakú, ktorá zapadne do vašich predstáv. No pod povrchom stále buble strach matky či otca, že dieťa prestane byť na nich závislé a zabudne na nich.
Máte na mysli tých rodičov, ktorí sa nevedia odlepiť od dieťaťa?
Zvyknú to byť tí, ktorí sú neustále prítomní a nevedia sa oddeliť od detí. Tí, ktorí musia stále vedieť, kde je ich dieťa, majú ho pod kontrolou, strážia, aby nepadlo, aby si neublížilo. V krabičke majú nakrájané ovocie a v parku ho napichujú na vidličku a dieťaťu ho strkajú rovno do úst, zatiaľ čo sa ono hojdá na hojdačke.
Na druhej strane sme zabudli deťom pripomenúť, že rodičia rozkazujú a mali by ich rešpektovať. Môžu si síce vybrať medzi pomarančom alebo banánom, ale jesť ovocie musia.
Aké deti vlastne vychovávajú rodičia, ktorí im všetko uľahčia?
Deti, ktoré nevedia byť frustrované, ktoré netolerujú chyby, ktoré nie sú iniciatívne zo strachu, že sa zmýlia, ktoré sa nevedia vcítiť do kože toho druhého.
Ľudia tak veľa hovoria o sebavedomí, o emocionálnej inteligencii, o spoznaní samého seba...A zatiaľ naša spoločnosť vyrába skutočných narcisov, ktorí sa ani nevedia vcítiť do pocitov iných. Deti by mali vedieť robiť veci samé. Zdôrazňujem, že ak dieťa nevie robiť nič samé, ak nevie priviesť do praxe základné zdroje a nástroje, nakoniec sa vôbec nerozvíja.
Nikto sa však nenarodí s kapacitou vcítiť sa do kože druhého. Ako sa to má dieťaťu vysvetliť?
V súčasnosti mnoho rodičov verí, že je najlepšie dať svojim deťom všetko, byť vždy k dispozícii, ochotní plniť želania najmenších členov domácnosti. No obetovať bez hraníc deťom úplne všetko, bez výnimky, má za následok to, že dieťa sa nenaučí vcítiť do pocitov druhého. Nechápe, že jeho mama je príliš unavená, aby mu čítala rozprávky, alebo že ho nemôže vziať na ruky, lebo ju bolí chrbát. Preto, keď je človek unavený a niečo ho bolí, treba to jasne povedať.
Rodičia taktiež musia vysvetliť, čo sa im preháňa hlavou, nečakať, že na to deti prídu samé od seba. Napríklad im môžu povedať: „Dnes som sa v práci na niekoho nahnevala.“ - aby pochopili, že rodičia majú za sebou náročný deň a že majú život aj mimo toho, čo dieťa vidí. Je nevyhnutné, aby deti pochopili, že rodičia majú city, vlastné emócie, očakávania aj túžby. Že sú taktiež unavení, že ich niečo bolí a sú aj chorí. Ak to dieťa nepochopí, nikdy nedokáže vyjsť zo svojho prirodzeného egocentrizmu a vidieť ďalej ako za špičku nosa.
Odolnosť voči frustrácii je ďalšia z kompetencií, ktoré sa naliehavo objavujú vo vašej knihe. Ako môžeme pomôcť dieťaťu akceptovať nie ako odpoveď?
Dnešné deti majú veľmi malú kapacitu znášať frustráciu. Ide o deti, ktoré veľmi ťažko znášajú nie ako odpoveď. Neustále hľadajú, ako by sa mohli cítiť dobre a uspokojene, neznesú ani minútu nudy a nepohodlia. No to má nejaký dôvod. Dnešné rodiny majú zvyčajne vymodlené deti a zároveň im zostáva na ne veľmi málo času. Ako následok stojíme pred generáciou rodičov, ktorí nevedia, nechcú a nemôžu svojim deťom povedať nie. Nechcú ich frustrovať zo strachu pred ich reakciami. No s tým treba prestať. A musia v tom mať jasné predovšetkým rodičia: Netreba mať strach, ani cítiť vinu, keď sa deťom vraví nie! Ich budúcnosť a šťastie predsa závisia od nás.
Na druhej strane, hranice, ktoré deťom vytýčime musia byť logické a nemenné. Nedajú sa meniť v závislosti od prostredia alebo nálady dieťaťa. Napríklad nemôžeme dieťaťu povedať, že nemôže piť nápoje s kofeínom, lebo je dieťa a nie je to preňho dobré. A na druhý deň, len aby sa v parku nehodilo o zem a nerobilo scény pred kamarátkou, mu dať jeden taký nápoj vypiť.
