Je to vcelku zaujímavé a ako hovorím, irónia osudu. Bola som s mužom viac ako tri roky, všetko bolo super, až na to, že sem-tam mal veľmi veľa práce. Brala som to ako normálnu vec, tiež niekedy ťahám od nevidím do nevidím. Raz som išla domov, bol to taký ten deň, keď je týždeň do Vianoc, vonku mrzne, všade je sneh a šmýka sa.
Zastavila som pred prechodom, aby deťúrence prešli na druhú stranu, keď v tom úder do auta. Priamo dozadu. Prvé, čo mi napadlo, bolo – niekto nevie brzdiť. Vystúpila som teda z auta, uvidela dieru cez celý nárazník, skoro v mojom kufri červeného tátoša – a za volantom blondínu. Tú babu som roky evidovala, stretávala som ju sem-tam v okolí, tak, reku, fajn. Zapálila som si, že ideme spísať papiere. V tej zime, viete si to predstaviť.
Normálny postup, až kým z nej nevyliezlo: „Chcem sa ti ospravedlniť“. Ja som povedala, že sa to stáva, že sa to opraví, nech nerobí paniku. A ona na to: „Ja nemyslím auto, myslím jeho. Ja som nevedela, že ste boli spolu v lete“. Nechápala som. Ako v lete? Čo v lete? Veď my sme spolu doteraz. A oni boli tiež… Viete si predstaviť tie pohľady.
No, táto slečna mi auto asi rozbiť mala, mala mi urobiť dieru do prdele, aby som uvidela veľkú dieru v našom vzťahu. Tak som zistila, že si nás striedal podľa toho, akú mal náladu. Bolo mi z toho zle. Ale, našťastie, stalo sa to a celé sme to vyriešili. Milenka môjho chlapa mi rozbila auto. Alebo som bola milenka ja?
