Slováci patria medzi tie národy, ktoré sú súdržné, vnuci poznajú svojich starých rodičov a tiež s nimi aktívne trávia čas. Áno, je to skvelé, a áno, má to aj druhú stranu mince. Niekedy sa nám zdá, že mamy príliš riešia náš život, že pchajú nos do vecí, ktoré sú naše intímne, a nech sa prihlási tá, ktorej nikdy nenapadlo, že sa mala radšej odsťahovať na druhý koniec zemegule :-).
Bola by to škoda.
Lebo tak by sme odišli od najdôležitejšieho človeka, ktorého máme. Prečo?
Lebo tak, ako sa venujete svojmu bábätku vy, sa venovala ona vám
Možno si ju tak celkom neviete predstaviť, ale keď ste mali dva mesiace, bola presne taká rozbitá, aká ste pri dvojmesačnom vy. Tiež bola nevyspatá, tiež riešila rutinu, tiež jej to niekedy išlo na mozog. A napriek tomu vás naučila všetko, čo bolo treba, venovala sa vám. Navyše keď si predstavíte, že nemala papierové plienky, internet, mobilný telefón a v telke len dva-tri programy – dala to dobre, nie?
Lebo vám odpustí, keď zabudnete na jej narodeniny
Stalo sa mi to, keď som robila ešte v Rock FM rádiu, ráno som vysielala a mama mala v kancelárii nahlas zapnuté rádio, aby všetky kolegyne počuli, ako jej budem gratulovať. Gratulovala som všetkým, ktorých mi vypľul internet, okrem vlastnej mamy. Došlo mi to až niekedy napoludnie, hanba ma fackala, ospravedlňovala som sa do telefónu asi päť minút. A mama bola v pohode. Lebo také sú mamy.
Lebo obetovala veľa zo svojich snov a túžob, aby ste sa cítili v bezpečí
Riešime seba, to, ako nám deti menia životy, niekedy sa aj poľutujeme, že nemáme čas na to, čo nás baví alebo čo by nás bavilo. A tak nejako prirodzene sa spoliehame, že mama príde a bude čo najviac pomáhať s výchovou našich drobcov, aby sme my mohli ďalej profesionálne rásť. Niektoré babky sa na to podujmú, ale sú aj také, ktoré sa do toho nehrnú a my nemáme ani najmenší dôvod sa na to hnevať. Svoje už obetovali pri nás. Pri vlastných deťoch. Možno by sme sa mohli spýtať na všetko, čoho sa vzdali, len aby sme my boli v pohode. Možno by sme boli prekvapené, aké zrkadlo by nám nastavili.
Lebo robila všetko pre to, aby sme necítili stres
Lebo stres nemajú len dnešné mamy. Asi je to iný druh stresu, to je jasné, možno je aj intenzívnejší, ale aj naše mamy si užili svoje. Za socíku sa zamestnávatelia s matkami nemaznali. Tá moja spomína na to, ako sa im v kanceláriách začínal pracovný čas o 7.00. S nami autobusom letela do škôlky, odtiaľ ďalším autobusom do roboty, a keď sa jej niekedy v zime počas kalamít podarilo meškať, povedzme, päť minút, našla si v zošite, kde sa museli zapisovať, červenú čiaru, ktorú šéf nakreslil o siedmej ráno a s hanbou sa podpísala pod ňu. Ja si nepamätám na žiadny stres z tých rokov. Vybavuje sa mi, ako po šmykľavom chodníku bežíme k autobusu, ktorý stojí na zastávke, ako ma mama pevne drží za ruku, ale baví ma to, lebo hráme hru, kto bude prvý a nespadne... :-)
Lebo vie robiť s technológiami a odpisuje na naše statusy na Facebooku
Nevieme si predstaviť, aké ťažké musí byť pre ne fungovanie na sociálnych sieťach, aké nepochopiteľné musia byť pre ne naše skratky, sarkazmy… Ako ich musia rozčuľovať hlúposti, ktorými sa zaoberajú dnešné mamy a ženy všeobecne. A aj tak sa snažia. Fotia si na svoj FB účet kvetinky, paradajky, ktoré vypestovali, a pod váš status z letného festivalu, kde na fotke držíte v jednej ruke pivo a v druhej cigaretu, napíše, aby ste sa večer dobre obliekli, lebo sa ten „močák“ môže znovu ozvať… :-)
Lebo nás podporovala, niekedy len tak, potichu
Čokoľvek sme si vymysleli, akýkoľvek krúžok alebo aktivitu, bola účastná. Nie tak, ako musíme byť účastné my, v dobe, keď menšie deti vozíme autom a MHD využívajú oveľa neskôr ako my. Chceli sme byť skautmi, vstávala ráno, aby nás nabalila čajom v termoske a chlebíkom so salámou. Chceli sme sa učiť hrať na klavíri, zháňala po známych niekoho, kto by lacno predal piano. To potom s otcom umiestnili v spálni namiesto komody, ktorú mala tak rada, lebo v byte naň nebolo miesto. Chceli sme sa učiť robiť palacinky, trpezlivo zbierala cesto z celej linky. Chceli sme ísť s prvým frajerom do amfiku, vydupala to u otca, celý večer od neho počúvala, aká je nezodpovedná, a keď sme prišli po večierke, len sa chápavo usmiala... Presne tak, ako to deťom robíme my.
Lebo chce byť s nami stále v kontakte
Telefonuje, píše. Niektoré mamy každý deň a nás to otravuje. Odpovedáme jedným slovom, pri rozhovore hľadíme na monitor počítača a často hovor ukončíme nervóznym – už musím ísť, mami. Možno by sme si to mohli obrátiť. Spomenúť si na večery, keď nám do nekonečna rozprávala rozprávku, hoci bola na smrť unavená, spomenúť si na to, ako sme v noci liezli do jej postele a ona nás tam pustila, hoci vedela, že práve dospala, spomenúť si na chvíle, keď sme jej dokola rozprávali nejaký zážitok a ona, hoci mala plnú hlavu úplne iných starostí, počúvala.
Lebo tolerovala všetky fázy nášho života
Tú depešácku, keď sme nosili len čiernu. Tú, keď sme sa s ňou nebavili, lebo nebola dosť cool. Tú, keď sme odmietali jesť mäso, lebo aj ostatné spolužiačky boli vegetariánky. Tú, keď sme si nezmyselne ostrihali alebo odfarbili vlasy, lebo tak sa nám to páčilo. Tú, keď sme skúšali fajčiť… Vždy tam bola, vždy čakala, kým to prejde, kým sa vrátime do normálu.
Lebo také sú mamy. Nielen my, ktoré už máme deti. Také sú mamy. Aj tie naše.
