shutterstock.com
StoryEditor

Je žiarlivosť negatívna vlastnosť, alebo skôr obranná funkcia nášho tela? Odpovedá odborníčka

30.03.2020, 19:00
Vzťahy
Je pre človeka prirodzená, alebo skôr inklinujeme k monogamii? A je žiarlivosť negatívna vlastnosť, alebo skôr obranná funkcia nášho tela?

Výskumom sexuality, žiarlivosti a nevery v evolučnom kontexte sa Mgr. KATEŘINA KLAPILOVÁ, PhD., vedúca výskumného laboratória Evolučnej sexuológie a psychopatológie v Národnom ústave duševného zdravia, zaoberá už viac ako desať rokov. Ako sa teda k nevere stavia evolúcia?

Sme evolučne predurčení žiť v monogamii?
Rozhodne je zvláštne, že nás evolúcia vybavila schopnosťou veľmi pevne sa pripútať k jednému človeku, ktorý je pre nás pôvodne úplne cudzí, a celkom dlhý čas s ním vydržať. Formovanie dlhodobých partnerských dvojíc je v živočíšnej ríši pomerne ojedinelé, preto pre nás a živočíchov, u ktorých sa objavuje, musí mať nejaké evolučné výhody. Z evolučného hľadiska sa ako najvýhodnejšia stratégia javí takzvaná sériová monogamia, čo znamená, že sa v priebehu života postupne zamilujeme do niekoľkých partnerov, s ktorými nejaký čas zotrváme.
Aký dlhý je ten čas?
Čas intenzívnej zamilovanosti trvá okolo dvoch až štyroch rokov. To, ako dlho však s partnerom jednotliví ľudia nakoniec vydržia, je rôzne. Niekto si naozaj nájde partnera na celý život, priľne k nemu natoľko, že bez neho nechce a nedokáže žiť. Niekto zase nenájde partnera, ktorý by mu vyhovoval, a preto ho o nejaký čas opustí a hľadá ďalej. Iní zase potrebujú zo svojej biologickej podstaty väčšiu sexuálnu pestrosť, takže si za svoj život nájdu viac partnerov, alebo majú viac partnerov naraz. Nie sme skrátka absolútne monogamní ako napríklad hraboš prériový, ktorý je naozaj verný až za hrob a po smrti partnera si už iného nenájde. Medzi primátmi však k tým najviac monogamným patríme. Preto sme všeobecne, aspoň vo fáze zamilovanosti, verní.

Čo sa deje s telom v čase zamilovanosti?
Telo „odmeňuje“ našu interakciu s vybraným partnerom vylučovaním látok, ako sú dopamín a oxytocín, ktoré nám pôsobia príjemné pocity, upevňujú našu väzbu k nemu, farbia nám spomienky na neho naružovo a zintenzívňujú naše pôžitky z orgazmov. V čase zamilovanosti sa nám doslova mení mozog a partner nám pevne vrastá do našej osobnosti a stáva sa človekom takým blízkym, ako sú naši príbuzní. Máme pocit, ako by sme boli sfetovaní láskou, čo vlastne tými „vnútornými drogami“ aj sme.
Prečo nás naše telo vo fáze zamilovanosti takto odmeňuje?
Zrejme preto, aby sme s vybraným človekom zvládli vychovať aspoň jedného potomka do takej fázy, aby bol schopný samostatnej existencie. Ak sa bavíme o evolúcii, hovoríme o vývoji v rámci tisícok a viac generácií. Rad adaptácií, ktoré si v psychike nesieme dodnes, sa u nás vyvinul už v období pleistocénu (doba ľadová, pozn. red.), teda pred miliónmi až desiatkami tisíc rokov, keď naši predkovia žili v pomerne malých lovecko-zberačských skupinách. V spoločnosti tohto typu sú medzipôrodné intervaly medzi dvoma potomkami práve také dlhé ako obdobie zamilovanosti. Po tomto období je dieťa viac-menej schopné fungovať, čo je aj v súlade s psychologickými teóriami, ktoré tvrdia, že okolo tri a pol až štyroch rokov je osobnosť dieťaťa v hrubých obrysoch vytvorená. Dieťa už má povedomie o vlastnom ja a svojej funkcii v spoločnosti, a aj keď ešte stále veľa vecí nevie, už má schopnosti a zručnosti potrebné na prežitie.
Monogamia je teda stratégia prežitia?
Skôr stratégia rozmnoženia, v evolúcii nejde len o prežitie, ale aj splodenie potomstva. Môžete zomrieť pomerne skoro, ale aj napriek tomu byť z hľadiska evolúcie úspešný. A aby to bolo ešte zložitejšie, nejde len o to, aby sa rozmnožil jedinec, ale aj jeho potomkovia.

Je monogamia výhodnejšia pre mužov alebo ženy?
Aspoň dočasná monogamia je, a hlavne bola, výhodná pre jedincov nášho druhu rôzneho pohlavia i životného štádia. Ženy sa mohli podeliť o starosti s výživou a opaterou potomka. Zberačky samoživiteľky by toho s dieťaťom na rukách nenazbierali dosť ani pre seba, nieto ešte pre dieťa. Z hľadiska dieťaťa bola monogamia výhodná predovšetkým kvôli dostatku potravy. Navyše malo viac učiteľov, viac ochrancov a čas vstrebávať vzory správania oboch pohlaví v spoločnosti. Monogamia je však výhodná aj pre väčšinu mužov. Ak by totiž dominantnou stratégiou párovania bolo mnohoženstvo, znamenalo by to, že by najväčšiu časť ženskej populácie získali najkrajší, najsilnejší a najvyššie postavení jedinci. Veľká časť populácie mužov by zostala na ocot a nerozmnožila by sa vôbec. Keď už muž raz svoju partnerku zbalí a dokáže si ju udržať, nemusí ju dobývať ďalší rok znovu alebo sa zložito snažiť o nejakú ďalšiu. Stabilná partnerka znamená aj pravidelný prístup k sexu a uspokojeniu z neho v podstate bez práce.
Pravidelný sex je teda dôležitou zbraňou na udržanie monogamného vzťahu?
Asi áno. Veď my vlastne neustále súložíme alebo na sex aspoň myslíme. Z výskumu vyplýva, že stabilné partnerské dvojice súložia dvakrát až trikrát týždenne. U väčšiny ľudí sa myšlienky na sex objavujú každý deň, niekedy aj niekoľkokrát denne. V živočíšnej ríši je pritom sex niečo vzácne. Väčšinou sa realizuje len s cieľom splodenia potomstva, pretože je to vlastne nebezpečná a vysiľujúca záležitosť. V prírode hrozí, že aktérov pohlavného styku počas súlože niečo zožerie alebo mu predchádza dlhé obdobie dvorenia, ktoré spotrebúva veľmi veľa energie. U žien má sexuálny aspekt partnerstva asi o niečo menšiu dôležitosť ako u mužov. Pre ne sú dôležité predovšetkým vlastnosti partnera, ktoré súvisia s jeho vôľou investovať do partnerky a detí, ochraňovať ich a poskytovať im oporu. Ale ukazuje sa, že napríklad pravidelný orgazmus ženy partnerstvo veľmi posilňuje a zvyšuje aj ženinu celkovú spokojnosť v ňom. Preto sa predpokladá, že ženský orgazmus so vznikom monogamie najskôr úzko súvisí.

Ako?
Ako by bol ženský orgazmus ďalším biologickým nástrojom na udržiavanie ženy v dlhodobom vzťahu, odmena, ktorú má žena k dispozícii. Dlho sa totiž špekulovalo o tom, prečo ho ženy vlastne majú, keď ho, na rozdiel od mužovho orgazmu, na reprodukciu nepotrebujú. Zdá sa, že existuje preto, aby ženu motivoval na pravidelný sex s partnerom, ktorý sa jej osvedčil. Dostatočný prísun sexu potom posilňuje tiež spokojnosť muža.
Ako ženy udržujú záujem mužov v období šestonedelia, keď s nimi sexuálne nežijú?
Po prvé ide o veľmi krátke obdobie a tiež neviem, do akej miery sa sexu v tehotenstve alebo šestonedelí vyhýbali naši predkovia. Tu sa totiž bavíme o súčasných medicínskych odporúčaniach, a nie o niečom, čo by bolo biologicky nemysliteľné. Po druhé sa o to, aby v tomto období došlo k zníženému sexuálnemu záujmu aj u mužov, tak trochu postarala evolúcia. Hoci muž nemá také silné hormonálne výkyvy ako žena v očakávaní, v priebehu partnerkinho tehotenstva a s narodením dieťaťa u neho dôjde napríklad k poklesu testosterónu, teda klesá aj jeho záujem o sex a iné ženy.
Na ako dlho?
To je individuálne a tiež veľmi záleží na tom, ako často s dieťaťom skutočne je. Všeobecne však platí, že sa hodnota testosterónu u mužov prvýkrát znižuje už v čase, keď si nájdu stálu partnerku, k ďalšiemu poklesu potom dochádza po narodení dieťaťa. Takže sú vlastne biologicky nastavené hodnoty na to, aby sa vzťah udržal. Ďalšia vec, ktorá potom v súvislosti s ich potomkom funguje, je rozpoznávanie ich vlastných rysov vo svojom dieťati. V tom sú muži naozaj dobrí.
Ako sa to prejavuje?
K potomkom, ktorí sú im podobní, sú oveľa láskavejší. Na túto tému sa robil rad zaujímavých výskumov. Vedci pred mužov napríklad položili fotky detí a do niektorých z nich vložili rysy ich vlastných tvárí. Potom sa ich pýtali, ako by ktoré dieťa trestali alebo odmeňovali, a vyšlo najavo, že viac nadržiavajú práve tým, ktoré s nimi majú spoločné tvárové rysy. V realite sa to môže prejaviť aj tak, že sú doma úplne podvedome o niečo láskavejší k deťom, ktoré sa im podobajú viac.

Funguje to aj u žien?
Asi nie. Táto schopnosť mužov totiž súvisí s možnosťou, že by dieťa nemuselo byť ich, čo u žien nehrozí. V každom prípade je zaujímavé, že sa po pôrode partnerky snažia podvedome rozptýliť mužovu možnú pochybnosť tým, že často upozorňujú na podobnosť otca a dieťaťa. Zo štúdií tiež vyplýva, že rovnakú stratégiu používajú starí rodičia z matkinej strany. Keď sa prídu na vnúča pozrieť, často upozorňujú na to, že dieťa je „celý otecko“.
Naozaj sa muži tak veľmi boja, že dieťa nemusí byť ich?
Samozrejme. Z biologického hľadiska evolúcie je ich cieľom rozmnoženie sa a odovzdanie génov. Prečo by mali investovať prostriedky a energiu do génov niekoho cudzieho? Z niektorých výskumov vyplýva, že až dve percentá detí majú v skutočnosti iného otca, než ktorý je matkou ako otec uvádzaný. Preto sa nie je čomu čudovať, že sa čoraz viac ľudí uchyľuje k testom otcovstva, ktoré sú v posledných rokoch aj finančne dostupnejšie. Ony však môžu byť aj fungujúcou obranou proti partnerovej žiarlivosti a podozrievavosti, veľmi žiarlivého muža môžu testy DNA upokojiť.
Keď nás teda evolúcia vybavila takými prostriedkami na zachovanie monogamie, prečo sú si ľudia neverní?
Z hŕby dôvodov je nezmyselné stavať vernosť do kontrastu s tvrdením, že monogamia je prirodzeným partnerským usporiadaním. Je neskutočné množstvo druhov a dôvodov nevier. Často sa odohrávajú vo vzťahu, kde niečo nefunguje, alebo u ľudí, ktorí k lipnutiu na jednom partnerovi nemajú také genetické dispozície. Môže k nej dôjsť aj z pomsty. S väčšou pravdepodobnosťou sa nevera objavuje u ľudí, ktorí s ňou majú skúsenosť z minulosti – či už im samým bol niekto v minulosti neverný, alebo to videli u rodičov či priateľov. Tiež sa ohromne líši, kto a čo za neveru považuje.

Sú vo vnímaní nevery rozdiely medzi mužom a ženou?
V priemere majú ženy hranicu nevery viac posunutú. Keď sa ich spýtate, väčšina z nich by za neveru vo vzťahu považovala už bozkávanie, a to tak u seba, ako aj u partnera, zatiaľ čo muži považujú za neveru bozkávanie u partnerky, ale u seba až sex. Hranice nevery sa tiež líšia v jednotlivých partnerstvách. Vnútri niektorých vzťahov napríklad sex nehrá žiadnu rolu a za neveru môžu partneri považovať návštevu divadla s inou osobou, zatiaľ čo náhodný sex ich vôbec nevyvedie z miery.
Takže je pre nás prirodzená monogamia aj nevera?
Vlastne áno, je nám prirodzená vernosť i nevera, ktorú skrátka v našom repertoári sexuálneho správania tiež máme, na rozdiel od už spomínaných hrabošov. Zároveň však máme dosť biologických prispôsobení na to, aby sme boli správnemu partnerovi nejaký čas verní a uspokojovalo nás to. Niekto k svojmu partnerovi priľne natoľko, že ho nepodvedie nikdy. To však neznamená, že nie je schopný postupom času partnera vymeniť. Každý je v tom inak nastavený. Niekto potrebuje väčšiu sexuálnu pestrosť a je promiskuitnejší alebo nie je schopný vytvárať také pevné vzťahy, čo môže byť do istej miery i geneticky podmienené. Je to však zároveň ovplyvnené tým, s čím sa kto v živote stretne, v akej kultúre a rodine žije.
Títo ľudia potom za svoje neverné správanie nemôžu?
Človek je, opäť vďaka evolúcii, vybavený schopnosťou nadhľadu nad svojím správaním a možnosťou voľby, takže to, či bude alebo nebude neverný, je len na ňom.
Ale niektoré typy ľudí sú na neveru náchylnejšie.
Nie na neveru, ale napríklad na potrebu väčšej sexuálnej pestrosti. Súvisí to s tým, že potrebujú viac vzruchu v sexuálnej oblasti, ale to sa dá riešiť aj inak ako neverou. Potom sú tu ľudia, ktorých tendencia k nevere bola ovplyvnená prostredím, v ktorom vyrastali, čo však zase priamo nesúvisí s ich biologickým nastavením. Napríklad ľudia, ktorí už neverní boli a zistili, že nevera ich partnerstvo nijako nezasiahla, nemajú taký problém zahýbať znovu. Ale pozor. Je to síce časté, avšak nie pravidlo. U niekoho totiž jedna nevera zafunguje úplne opačne.

Zistí, že to bola chyba, ktorú už nebude chcieť opakovať?
Presne tak. Pre niektorých ľudí je nevera taký nepríjemný zážitok, že sa z neho poučia a už k nej nikdy nedôjde. Výčitky svedomia sú totiž veľmi častou reakciou na neveru. Vo chvíli, keď človeku na druhom záleží, po nevere pocíti taký silný strach, že by ho mohol stratiť, že to bude mať úplne opačný efekt a celý vzťah zase naštartuje.
Za tieto výčitky svedomia môže tiež evolúcia?
Áno, ale, samozrejme, záleží na tom, ako veľmi ste do druhého zamilovaní a či o partnerstvo stojíte. Ak je človek neverný iba kvôli momentálnej kríze, veľmi často sa stáva, že ho tieto výčitky vrátia k partnerovi, pretože sa ozve alarm, ktorý kričí: „Pozor! Hrozí strata partnera!“ Rozchod s blízkym človekom je veľmi nepríjemný stav, na ktorý telo nejakým spôsobom reaguje a v krajnom prípade môže spôsobiť aj depresívne reakcie. V evolučnej psychológii je však aj depresívny stav považovaný za jedno z prispôsobení, obrannú reakciu na stratu pozície v spoločnosti. Človek sa na nejaký čas akoby zakonzervuje v nečinnom stave, keď iba premýšľa a nekoná. Tým vlastne získava čas, aby sa s danou situáciou vyrovnal, šetril energiu a investoval ju správnym smerom, až bude schopný ísť ďalej.
Žiarlivosťou nás vybavila tiež evolúcia?
Áno, žiarlivosť je ďalšia evolučná adaptácia, ktorá nás drží pri blízkych osobách. Rovnako ako výčitky svedomia nás totiž varuje, aby sme druhú osobu nestratili.
Žiarlivosť sa pritom považuje skôr za negatívnu vlastnosť. Hanbiť sa za ňu teda nemusíme?
Prečo by sme sa za ňu mali hanbiť? Žiarlivosť nie je jedna emócia, ale celý komplex, ktorý sa objavuje vo chvíľach, keď má človek pocit, že jeho partnerstvo je nejako ohrozené. Môže v sebe ukrývať bezmocnosť, hnev, strach alebo napríklad ľútosť. Podľa toho, ktorá emócia v človeku prevláda, sa potom tiež správa. Niekto je natoľko paralyzovaný, že nerobí vôbec nič, a partner si to, že na neho druhý žiarli, ani nevšimne. Niekoho, naopak, žiarlivosť vyburcuje a začne na záchrane vzťahu pracovať. Ono negatívne vnímanie súvisí skôr s reakciami patologických žiarlivcov, ktorých správanie je druhým a aj im samým vlastne nepríjemné. Z hľadiska evolučnej psychológie je však žiarlivosť emócia, ktorá je prirodzenou obranou vzťahu, v ktorom chceme zotrvať.

Niektorí ľudia však žiarlia úplne bezdôvodne.
Áno, ide o takzvaný falošný alarm, ktorý sa objavuje aj pri iných adaptáciách. Keď má niekto napríklad strach z hadov, reaguje strachom aj na pohyb záhradnej hadice. Vo väčšine prípadov je tento strach prehnaný, ale raz sa môže vyplatiť. Rovnako to platí aj pri žiarlivosti. Ale opäť zdôrazňujem, že nesmie byť prehnaná.
Existujú pohlavné rozdiely aj v žiarlení?
Samozrejme. A opäť za to môže evolúcia. Ženám ide pri utváraní partnerstiev najmä o to, aby mali niekoho, kto ich bude sprevádzať životom, zatiaľ čo muži chcú hlavne sexuálnu partnerku, s ktorou splodia dieťa. Logicky si teda potrebujú postrážiť, aby im nebola neverná a nesplodila dieťa s niekým iným. Z toho teda vyplýva, že muži žiarlia oveľa viac na sexuálne avantúry alebo keď sa žena opakovane pochvalne vyjadruje o inom mužovi, zatiaľ čo ženy viac žiarlia na nejakú romantickú predstavu. Existuje veľa výskumov, kde si mali ženy predstavovať svojho muža pri romantickej večeri s inou ženou a potom tiež sex svojho muža s inou ženou. Po celý čas im bola snímaná srdcová reakcia a kožná vodivosť. Vždy pre ne bola viac rozčuľujúca romantická predstava ako tá sexuálna. Aj preto najčastejšia otázka žien pri prevalení nevery znie: „Miluješ ju?“ Ženy si tiež všímajú úplne iné náznaky nevery ako muži. Oveľa viac spozornejú, keď sa partner pochvalne vyjadruje o domácnosti inej ženy, ako keď o nej povie, že má napríklad pekné nohy.
Keď je žiarlivosť alarm dôležitý pre zachovanie vzťahu, ktorého hlavným cieľom je plodenie potomstva, prečo žiarlia aj homosexuáli?
To je zaujímavá téma. Z evolučného hľadiska tu naozaj priamo o plodenie potomstva nejde. Napriek tomu sa u nich žiarlivosť vyskytuje úplne rovnako. Len sú tu posunuté tie pohlavné rozdiely v type žiarlenia, homosexuáli sú citliví na romantické zamilovanie partnera, lesbičky viac ako heterosexuálne ženy žiarlia na sex. Homosexuálna komunita je navyše trochu odlišná, čo sa týka postojov k nevere a promiskuite – homosexuáli mávajú v priemere viac sexuálnych partnerov a nevera je u nich viac tolerovaná. To však neznamená, že sa menej zamilovávajú alebo že ich dlhodobé partnerské dvojice nemôžu byť rovnako stabilné ako u heterosexuálov. Povedala by som, že sa u nich miera žiarlivosti určuje hlavne vývojom jedinca.

Takže s výchovou súvisí aj miera žiarlivosti?
Áno, mieru žiarlivosti, ale aj to, aké budeme mať v budúcnosti vzťahy, ovplyvňuje jednak naše genetické predurčenie, jednak aj to, čo zažijeme v ranom vývoji v primárnej rodine. Vzťahy s rodičmi ovplyvňujú do veľkej miery to, ako budeme na niekom lipnúť a dôverovať ľuďom alebo aká bude naša schopnosť zamilovať sa. Preto nerada hovorím, že je niečo geneticky dané. Ľudia si potom totiž myslia, že za to, čo majú v génoch, nemôžu a že je to nemenné, ale ono to tak úplne nie je. Genetické nastavenie nás iba predurčí na to, že by sme mohli mať k prehnanej žiarlivosti alebo promiskuite väčšie sklony, ale tie sú s ďalším vývojom modifikovateľné. Pri žiarlivosti napríklad záleží aj na tom, koľký v poradí sa človek ako súrodenec narodí a aký dlhý čas si užíval absolútnu rodičovskú starostlivosť.
Akým spôsobom ho to ovplyvní?
Výskumy sú v tomto dosť nejednoznačné, ale v zásade záleží na tom, aký dlhý je čas, počas ktorého sa prvorodený nemusí o rodičovskú lásku deliť. Prvorodení by podľa niektorých teórií mali žiarliť na svojich partnerov menej ako ďalší súrodenci v poradí, pretože zažili dlhý čas exkluzívnu lásku zo strany rodičov a cítia sa v nej istí. Väčšinou sa to však týka tých s väčším časovým odstupom. Druhorodení a ďalší sa musia deliť o rodičovskú lásku od začiatku a sú zvyknutí reagovať na výkyvy v nej žiarlivosťou, ktorá sa môže preniesť aj do partnerskej žiarlivosti. Podľa tejto logiky by najmenej mali žiarliť jedináčikovia. Ale ako hovorím, nie je to také jednoduché, dáta túto teóriu spoľahlivo nepodporili.
Skúsenosti z dospievania v tom už žiadnu rolu nehrajú?
Samozrejme, že hrajú. Jednak záleží na tom, ako vyzerajú naše prvé sexuálne a partnerské zážitky, a potom tiež na tom, čo sme videli v primárnej rodine v puberte. Či sa v tom kritickom období rodičia hádali, podvádzali a žiarlili na seba. Ako veľmi budú ľudia stabilní a do akej miery budú žiarliť, sa vlastne učia v priebehu celého života, ale tieto dve obdobie sú také najkritickejšie a najviac rozhodujúce.
Môže nás dnešná doba, keď viac fungujeme ako individualisti, nejako geneticky premeniť?
Tak, aby nám niečo výrazne v psychike „prepísala“ v našej DNA, nie. To totiž trvá státisíce aj milióny rokov. Doba, v ktorej žijeme a na ktorú sa pýtate, je z evolučného hľadiska veľmi krátke obdobie. Veľmi čoskoro sa zase, čo sa napríklad postojov k partnerstvu a zvyklostí v spoločnosti, premení. Prostredie, v ktorom žijeme, však naše správanie, samozrejme, ovplyvňuje, a ak žijeme v dobe, keď sa nevera nijako výrazne netrestá a sme voči nej viac-menej benevolentní, naše správanie modifikujeme tak, ako je pre nás výhodné v súčasnom prostredí. Ak však budú naše deti žiť v inom prostredí, budú sa správať zase trochu inak, ale vždy v rámci mantinelov, ktoré nám dovoľuje naše biologické nastavenie.

menuLevel = 2, menuRoute = magazin/vztahy, menuAlias = vztahy, menuRouteLevel0 = magazin, homepage = false
25. február 2024 10:45