Študentská nevinná láska
Štyridsaťsedemročná pedikérka Zuzka je veselá, pekne upravená a optimistická žena. Len málokto by na ňu povedal, že pred pár rokmi prešla pomerne náročným obdobím a žila v neustálom strese. Jej život však spočiatku vyzeral neuveriteľne idylicky. Svojho manžela Paľa stretla ešte počas strednej školy. „Chodili sme do rovnakej školy. Vôbec sme nemali k sebe blízko, nemali sme o seba žiaden záujem, boli sme len kamarátmi. Až po maturite, keď Paľo nastúpil na vojnu, sme sa stretli náhodne na hlavnej stanici. Krátko na to mi prišiel od neho list, v ktorom mi vyznával lásku. Vraj ma celé roky miloval,“ začína svoje rozprávanie Zuzana, ktorá dlho jeho slovám nemohla uveriť.
Začiatky ich vzťahu vraj boli pekné a príjemné. Zuzka čakala na Paľa, kým skončí vojnu, a potom to už celé išlo veľmi rýchlo. Študentská láska prerástla do svadby, manželstva a po krátkom čase sa im narodila dcérka Sandra.“Boli sme mladí a hlúpi. Spočiatku sme fungovali dobre. Kým som bola na materskej, a teda neustále doma, všetko bolo fajn. Môj muž bol starostlivý, pozorný a romantický. Kupoval mi darčeky, aj keď už vtedy mal svoje maniere. Na začiatku bola láska, hoci náš vzťah nebol úplne jednoduchý. Boli sme spolu neuveriteľných trinásť rokov,“ spomína sympatická Bratislavčanka. Keď však musela nastúpiť po materskej znovu do práce, jej manžel až taký ústretový nebol. Začal sa meniť, a nie práve tým správnym smerom.
Zo študentskej lásky psychický tyran
S odstupom času hodnotí svoje manželstvo ako nie veľmi ideálne. „Môj muž bol tak trochu psychický tyran. Boli dni, keď som k nemu pociťovala dokonca aj nenávisť. Bol dominantný, majetnícky a žiarlivý. Asi by bol najradšej, keby som nepracovala, nechodila medzi ľudí a sedela len doma. Jeho choroba tieto vlastnosti ešte znásobila,“ hovorí Zuzka.
Jej manžel jej vyčítal aj to, keď sa pekne obliekla, a upodozrieval ju, ak sa niekde dlhšie zdržala. Ich dcérka bola v tom čase malá a od partnerských problémov bola uchránená. Zuzane Pavol ubližoval najmä svojím správaním a rečami. Hoci ju nikdy nebil ani fyzicky nenapadol, ten psychický teror, ktorý prežívala v manželstve s ním, bol vraj horší ako facka. Zuzka je spoločenský typ, má rada ľudí, svoje priateľky a nie je domased. Pri svojom manželovi však bola potlačená jej prirodzená povaha a cítila sa veľmi zakomplexovane. Nebola skrátka šťastná.
Ťažká choroba všetko znásobila
To, že ich manželstvo nebolo ideálne, zistila hneď, ako nastúpila do práce. Keď jej mužovi diagnostikovali leukémiu, všetko bolo oveľa horšie. „Keď bol zdravý, bol dosť žiarlivý, ale keď ochorel, tak to bolo oveľa horšie. Psychicky ma týral. Všetko, čo som urobila, bolo pre neho zlé. Napokon negatívne reagoval aj na naše dieťa. Všetko mu zakazoval a nikam ho nepúšťal. Bol to teror, napriek ktorému by som ho nikdy neopustila. Jeho choroba trvala tri roky a veľmi zle to psychicky znášal. Bola som v jednom kole. Práca, starostlivosť o dcéru a o chorého muža. Bola som na tom tak, že som chcela vyhľadať pomoc psychológa či psychiatra,“ tvrdí úspešná pedikérka. Pavol zomrel, keď mala tridsaťtri rokov a jej dcéra dvanásť. „Správal sa ku mne hrozne a ponižoval ma. Moja láska k nemu neustále chladla. Jeho smrť bola pre mňa vykúpením. Doslova sa mi uľavilo,“ tvrdí Zuzka. Od manželovej smrti uplynulo už štrnásť rokov. Hoci zápasila s pocitmi strachu, zrazu bol pocit zo zmenenej situácie iný. Konečne zistila, čo znamená slovo sloboda.
Konečne začať žiť
Zuzana sa po smrti muža bála budúcnosti. Pociťovala veľký strach, ako všetko zvládne. Ako vdova sa stala samoživiteľkou rodiny, v jednom kuse pracovala a dcéra Sandra bola veľakrát sama doma či odkázaná na pomoc babky a dobrej susedky. Dnes tvrdí, že v ťažkej životnej situácii jej pomohla práve práca a kontakt s ľuďmi. „Nikdy som nemala problém o tom hovoriť. Nehanbila som sa za to, že som vdova. Táto téma nebola pre mňa tabu.“ Veľkou oporou jej, paradoxne, bola dcérka Sandra, ktorá bola pre Zuzku veľkou motiváciou.
„Dokázala som si dobre zarobiť. Konečne som mala svoje ženské sebavedomie. Nikto ma zrazu nekontroloval, nevypytoval sa, kam idem, a zrazu som mala väčšiu slobodu. Paľo nám chýbal skôr ako otec. Sandra znášala jeho smrť ťažko, lebo mala len pekné spomienky a v podstate ako veľmi malá prišla o kompletnú rodinu,“ hovorí dnes. Ľudia vraj do nej rýpali, že je sama, dokonca mala pocit, že jej trošku aj závidia. Nikto nevidel dlhé hodiny strávené v práci, ale len to, že si začala viac užívať život.
Život vo vlastných rukách
Po smrti muža začali s dcérou cestovať nielen po Slovensku, ale aj k moru. Radosť jej okrem cestovania robia aj verné kamarátky, s ktorými si navzájom nezávidia a majú rovnakú krvnú skupinu. Mnohé vdovy smútia za mužom roky, no toto nebol jej prípad. „Po štyroch mesiacoch od jeho smrti som išla s kamarátkou na diskotéku. Nemala som najmenšie výčitky. Aj ja som predsa musela začať normálne žiť. Nosila som čiernu, ale aj preto, že v nej vyzerám dobre, nie iba preto, že som bola vdovou.“ Po roku od smrti manžela stretla aj nového muža. Ten jej dodal potrebné sebavedomie a neustále ju chválil.
„Môj manžel ma neustále urážal, aká som chudera. Nový partner mi sebavedomie zvyšoval. Bola to príjemná zmena. Boli sme spolu desať rokov a stále sme v blízkom kontakte,“ tvrdí Zuzka. Pomohlo jej aj cvičenie a predovšetkým joga. Konečne môže bez výčitiek chodiť do spoločnosti a užívať si príjemné aspekty života. Jej prioritou bolo vychovať z dcéry dobrého človeka, a podarilo sa. Sandra úspešne ukončila vysokoškolské štúdium a našla si prácu, ktorá ju napĺňa. „Chcela som, aby moja dcéra bola kvalitným človekom. Učila som ju, aby si ľudí vo svojom okolí vyberala, a hlavne, aby robila to, čo chce a napĺňa ju. Nie, aby sa venovala niečomu, čo ju zaťažuje,“ uzatvára svoj príbeh žena, ktorá nemala celkom jednoduchý osud.
