Kto je Marek Herman (54)?
Populárny český pedagóg, prednáša na univerzite v Olomouci a VŠE v Prahe. Zameriava sa najmä na výchovu detí do šesť rokov a zaoberá sa aj psychológiou sebapoznania. Je autorom bestselleru Najděte si svého marťana a momentálne vydáva svoju druhú knihu s názvom...
Sú dnešní otcovia malých detí iní, ako boli naši?
Áno, sú. Zmizli takí tí naozaj tvrdí a neprístupní chlapi, ktorí boli veľmi prísni a z ktorých išiel strach. Ten model je našťastie preč. Na scénu teraz prišiel neistý otec. Dnešní otcovia si často nevedia rady: boja sa prikazovať, boja sa zakazovať, boja sa zvýšiť hlas. Nevedia vyžadovať. Nie sú dôslední. Veľký problém je tiež to, že niektorí muži vôbec nedozreli, nie sú to chlapi, ale skôr iba veľké deti. Chcú sa hlavne baviť. Chcú si užívať. Nechcú záväzky. Hrajú sa na počítačoch, dnes hovoríme o generácii takzvaných nepoužiteľných mužov, ktorí trávia päť, desať, dvanásť hodín hraním hier a strieľačiek. Akoby cieľ života bol „uhrať sa na smrť“. Nevedia byť oporou pre svoju ženu. Sú menej spoľahliví. Dvadsiate storočie dokonca označujeme ako storočie zlyhania otcov a na začiatku tohto storočia to bohužiaľ pokračuje. Existujú, samozrejme, aj dobrí otcovia, správni chlapi, „bombarďáci“, ale je ich málo. Veľmi málo.
Majú to dnešní otcovia jednoduchšie alebo zložitejšie?
Majú to oveľa zložitejšie. Predtým bol život drsný, ale bol prehľadný a jednoduchý, človek sa v ňom lepšie vyznal. Keď ste sa pred dvesto rokmi narodili do rodiny, tak bolo jasné, čo vás čaká a ako prežijete svoj život. Stačilo sa pozrieť na otca a na dedka a mali ste hneď jasno, ako to s vami bude o dvadsať, tridsať rokov. To už dnes neplatí. Žijeme síce v pohodlí a nadbytku, takže život je ľahký, zato je však neuveriteľne chaotický, je ťažké sa v ňom vyznať. Napríklad 70 percent zamestnaní, ktoré budú dnešní prváci robiť, ešte neexistuje. Ako mám na to svojho syna pripraviť? Svet sa nám doslova mení pred očami. Sme zahltení informáciami, ktoré si často protirečia. Sme odpojení od širšej rodiny, deťom chýba babka a dedko, sú väčšinou ďaleko, pritom kedysi vo výchove dosť pomáhali. Tiež sme odpojení od prírody, dnešné deti takmer vôbec nechodia samy von. Partia detí pobehujúcich vonku, to bola predsa skvelá výchova! Dnešné deti namiesto pobehovania vonku trávia čas pri počítačoch a sú od nich často závislí. Prevažná väčšina detí rozumie počítačom lepšie než ich rodičia. To je tiež veľká zmena, pretože kedysi to bolo naopak: rodičia ovládali nástroje a učili to deti. Ďalšia vec je, že sa dramaticky premenila pozícia dieťaťa v rodine, patrí mu miesto na tróne: dieťa ako malý boh, ktorý ovláda rodinu, to je šialený kotrmelec! Nie je to predsa tak dávno, keď sme boli v opačnom extréme a dieťa neznamenalo v podstate nič, bezcenná položka. Pred stopäťdesiatimi rokmi bola napríklad úmrtnosť detí do desať rokov na úrovni 60 percent. Viete si predstaviť, že by ste dnes ako mama mali desať detí a viac-menej by ste počítali s tým, že šesť z nich pochováte? Vtedy musela mať rodina úplne iný prístup k bolesti, chorobám, smrti. K tomu si pripočítajte chudobu, takže permanentný hlad a zima. Život bol z dnešného pohľadu nepredstaviteľne drsný a čeliť tomu všetkému učil svoje deti otec. Svojou prísnosťou, svojimi nárokmi. Deti bežne pracovali desať, dvanásť hodín denne. Dnešné nemajú oproti tomu zasa vôbec žiadne povinnosti. Zato majú milión práv. A otcovi za zadkom často stojí jeho žena a stráži, či je na ich malú dostatočne nežný a či jej dosť často hovorí, že ju má rád. A teraz sa v tom všetkom vyznajte. Dnešní otcovia to skrátka majú oveľa zložitejšie, než to bolo kedysi.
Venujú sa otcovia súčasných malých detí svojim deťom viac, ako sa nám venovali naši?
Myslím, že áno. Zoberte si iba, koľko mužov sprevádza ženu pri pôrode. Dokonca hovoria o tom, ako im to zmenilo život. To nikdy predtým nebolo. Vidím dnes vo výchove dva extrémy: na jednej strane deti, ktoré ich rodičia zahlcujú absolútnu starostlivosťou a preháňajú to. Majú strach, aby sa na toho ich miláčika náhodou niekto škaredo nepozrel a z každej maličkosti robia vedeckú konferenciu alebo tretiu svetovú. Títo rodičia pritom kladú na svoje deti zároveň drsné nároky. Niekedy to už ani nevyzerá ako výchova, ale skôr ako štvanie divej zveri: známky v škole, krúžky, cudzie jazyky, športy, ten tlak je strašný. No a na druhej strane vidím deti, ktoré sú úplne zanedbané – rodičia ich doslova odkladajú k tabletom a telefónom. Sú také ubité, unudené, nič ich nebaví, tučnejú, hlúpnu, hrubnú. A do toho všetkého dnešní rodičia ešte trávia príliš veľa času v práci. A majú potom z toho dôvodu výčitky svedomia. Riešia to často peniazmi, svoje deti si jednoducho kupujú. Ale ono je to s tým otcom a časom pre deti vlastne všetko inak.
Ako?
U otca nejde ani tak o to, koľko času venuje deťom, ale aký je ten čas kvalitný. A neberte to ako frázu, prosím. Muž totiž pracuje s časom úplne inak než žena. Mama funguje v detskom svete, v tzv. dlhých časoch. Od rána do večera. Je stále niekde okolo. A deti tiež čakajú, že mama bude stále doma. Oproti tomu otec pracuje s časom v krátkych dávkach: objavuje sa a mizne. Veľkú časť dňa je mimo domu, a keď príde, venuje sa deťom rýchlo, intenzívne a krátko. A deti s tým nemajú problém. Takže otázka naozaj nie je, či by mal otec tráviť s deťmi viac času, ale ako kvalitný ho urobí. Najlepšie je, keď spolu budú niečo robiť. Niekedy stačí, keď deti len tak pozerajú, čo otec robí, keď sa okolo neho motajú. Otec sa má detí tiež pýtať, čo sa v priebehu dňa naučili, ako sa im darilo. A má im konkrétne povedať, čo sa mu na tom páči a čo nie. Práve toto je veľmi dôležité: pohľad otca na to, čo som robil, a jeho konkrétne hodnotenie. Otec je vlastne taký sústružník, ktorý opracováva, orezáva, pýta sa. A ak toto vie, tak stačia veľmi krátke časy. Niekedy iba pár minút denne.
Takže nepotrebujeme pol dňa v akvaparku, kino, zoo a desať zmrzlín?
Nepotrebujeme! Otec si vždy musí postrážiť, aby sa z neho nestala „cirkusová atrakcia“. Pretože v niektorých rodinách to prebieha presne tak, ako to opisujete: poobede výlet na bicykli, potom zmrzlina, zoo, bazén, večer si objednáme pizzu a hráme hry. Ohňostroj zábavy. To nie je na nič dobré. Dieťa potrebuje v dobrom zmysle slova obyčajný život. Praktické návody, ako si poradiť so záťažou, s výkonom, prekážkami, hlúpymi ľuďmi. Potrebuje sa naučiť čeliť životu. Takže je dobré, keď robíme spolu veci, ktoré patria do bežného obyčajného života. Nie je nič lepšie, než keď deti môžu byť s otcom napríklad na záhrade a pomáhajú mu rezať drevo a nosia jablká do pivnice.
Čo je najdôležitejšie z pohľadu otca pri výchove malého chlapca a čo pri výchove malého dievčaťa?
Otec je zdrojom sebadôvery detí, chlapca aj dievčaťa. V tom je jeho ohromný význam. Mama vás učí nájsť cestu k sebe samej. Keďže vás má rada, vás doslova zabalí do nehy. Otec vám však pomáha, aby ste raz obstáli v živote, aby ste sa presadili. A robí to tak, že vás zaťažuje, že od vás chce výkon a výsledok. Preveruje vás. Tým vás spevňuje. Tým vám buduje sebavedomie. Otec je doslova mostom do sveta mimo rodiny. Dieťa presne toto od otca očakáva. „Už to viem! Videl to otec?“ Otec rovná sa sebavedomie. A potom je tu ešte jedna mimoriadne dôležitá vec: otec buduje sebaúctu dcéry. To, akú hodnotu bude dcéra raz dávať sama sebe ako žena, to ovplyvňuje otec. Jednak priamo, podľa toho, ako sa k nej správa, aký majú spolu vzťah, preto je dôležité, aby sa k dcére správal ako k princeznej, budúcej kráľovnej. Možno ešte dôležitejšie je, že otec sebaúctu dcéry buduje tiež nepriamo, a to tým, ako sa správa k svojej partnerke. K matke svojich detí. Pretože práve to jeho dcéra neustále pozoruje. Dobrý otec svojej žene dopraje byť kráľovnou. Keď si ju váži a rešpektuje, keď jej pomáha. A keď to dcéra vidí, jej sebaúcta prirodzene stúpa. V tom je otec absolútne nezastupiteľný.
Otec teda vychováva z dcéry budúcu kráľovnú. Existuje niečo podobné pri budovaní sebaúcty aj vo vzťahu k synovi?
Zo syna vychováva otec rytiera. Rytier je ten, kto v sebe našiel svoju vnútornú silu a vie ju použiť na to, aby chránil a bránil. Hlavne svoju partnerku a svoju rodinu. Malý rytier je hrdý, že mama za neho nič nerobí. Že si poradí sám. To ho učí otec. Tým, ako sa k svojmu synovi správa, ako s ním hovorí, ako spolu robia veci, aký majú vzťah. To je priamy vplyv. Kľúčové je, aby ho viedol k samostatnosti. A zasa: nepriamo učí otec syna byť rytierom podľa toho, ako sa správa k svojej partnerke. Je tu však jeden podstatný rozdiel oproti dcére: keď sa otcovi so synom spolu nepodarí nadviazať vzťah, môže z neho urobiť rytiera iný muž. Jediná podmienka je, že syn toho iného muža uzná ako autoritu, musí si ho vážiť. To u dcéry nie je možné. U dcéry buduje a potvrdzuje sebaúctu len vlastný otec, žiadny iný muž.
Prečo?
Pretože keď cudzí muž povie mladej slečne, že jej to pristane alebo že sa jej niečo podarilo, tak tam vždy bude sexuálny podtext, a tým to bude skreslené. U otca to tak nie je. Preto je v tomto smere nenahraditeľný. Dôležité však je, aby bol spoľahlivý, aby „hovoril činom“ povedal by som. To znamená, že netára, nesľubuje, neodkladá, ale robí veci. Stará sa. Funguje.
Ako by mal vyzerať „ideálny otec súčasnosti“?
Chcete obraz dokonalého muža? (smiech) Tak tu je: má pevné a zdravé telo. Je v niečom dobrý, niečo naozaj dobre vie, je majster. Vie sa postarať o svoju rodinu, vie zaistiť zdroje. Má hoby, niečo ho baví. Je s ním zábava. Zo syna vie vychovať rytiera. Z dcéry vie vychovať princeznú. Je vzorom pre svoje deti. A to najdôležitejšie: vie so svojou ženou vytvoriť pevný pár. To znamená, že pochopil, aké dôležité je byť spoľahlivý. Že to, čo povie, platí. A že keď ho žena potrebuje, je tam, kde má byť. Vie zabrať, stará sa, rieši problémy. Doťahuje veci do konca. Nekňučí. A ešte jedna vec, o ktorej sme už hovorili, vie zo svojej ženy urobiť kráľovnú. Je to mozaika, ktorá vám dá dohromady zaujímavého chlapa, ktorého keď stretnete, viete, že to je on a chcete byť vedľa neho.
Je podľa vás v poriadku, aby zostal otec doma na materskej dovolenke a žena pracovala v prípade, že dokáže zarobiť viac?
Nie je to v poriadku, je to číry nezmysel. Typický prejav súčasnosti, keď si myslíme, že všetci môžu robiť všetko a už naozaj nevieme, čo by sme ešte vymysleli. Keď sa na to pozriete pohľadom dieťaťa, tak je to jednoduché, mama je nikým a ničím nenahraditeľná. Nikým a ničím. Vzťah medzi mamou a dieťaťom je unikátny, je to diamant, nič podobné v prírode nenájdete. Je to krehká vzácnosť. Málokto si uvedomuje, že vzťah medzi mamou a dieťaťom je vrodený, dieťa sa rodí z tela matky. Navyše sa rodíme krehkí a bezbranní. Po narodení sa vlastne ešte rok dovyvíjame na tele mamy. Akoby sme boli v brušku, akurát v ňom nie sme. Neverím tomu, že keby mamy práve túto informáciu mali, že by odišli do práce. Neverím tomu!
Vykresľujete to veľmi nekompromisne, nepreháňate?
Naopak, ešte sa držím, aby som nebol ešte drsnejší! Nemôžeme predsa všetko postaviť na hlavu len preto, že sa nám chce! Pozrite, malé dieťa vníma seba a mamu ako jednu bytosť, nevie sa od nej oddeliť, to sa naučí až niekedy okolo troch rokov. Ja som bábätko, znamená, že ja som mama. To okrem iného znamená, že dieťa do troch rokov „nepozná“ pojem návratu, takže keď mu mama odíde, tak nevie, že sa mu vráti. A teraz si predstavte, že mama odíde do práce. Pretože viac zarobí. Fakt sú peniaze také veľmi dôležité? Vzťah otca a dieťaťa je komplikovaný, nie je predsa vrodený, je to získaný vzťah. To znamená v podstate neistý, obaja sa ho musia učiť. Pritom pre malé dieťa do troch rokov je práve pocit bezpečia úplne kľúčová vec. Jeho zdrojom je mama. Kto iný by to mal byť? Rola otca je najmä to, aby bol v prvých troch rokoch opora matky, v tom je veľmi dôležitý. Ale nerobme, preboha, z otca druhú mamu. Je to nezmysel. Je to také typické naivné presvedčenie, že niečo prikážeme prírode. Máme na všetko právo, takže slon bude ružový a v potoku bude tiecť malinovka. Tak to teda nie. Nepotečie a otec na materskej je fakt nebezpečná vec. Je to úplné nepochopenie roly muža v rodine.
Niektoré rodiny však hovoria, že otec zostal doma s dieťaťom a že to bolo dobré rozhodnutie. Naozaj by to chlapi nezvládli?
Nezvládli. A pokiaľ niektorí áno, tak len po chlapsky. A to je presne to, čo malé dieťa nepotrebuje. Dieťa potrebuje mamu. Jej vôňu, nehu, dotyky, hru pohľadov, rozmaznávanie. Veľa nehy. To žiadny chlap nezvládne. Dieťaťu potom to, čoho sa mu nedostalo od mamy, bude celý život chýbať. A bude to hľadať. Ale nikdy to nenájde. Zostane mu celoživotný hlad po nehe.
Z môjho pohľadu je to tak, že sme nešťastná generácia – chlapi si myslia, že by mali byť doma generáli, pretože to v minulosti tak videli možno doma, no keďže sa neustále rieši rovnosť pohlaví a emancipácia žien, tak navyše očakávajú, že žena bude nosiť domov rovnaké množstvo peňazí, z čoho mi vychádza, že dnešné 30- až 40-ročné ženy sú dosť preťažené.
Ženy sú preťažené, pretože my chlapi to dosť kazíme: vyberáme si zo života len to, čo sa nám hodí. Chceme, aby nás život v rodine stál čo najmenej námahy, aby to bolo pohodlné. Emancipácia predsa neznamená len to, že má žena právo dostať za rovnakú prácu rovnaké peniaze ako muž. To je jasná vec. Ale tiež to napríklad znamená chlapský postoj, že všetko, čo mám na sebe, som si vypral a vyžehlil. A že viem svojej žene povedať: odpočiň si. Že máme férový vzťah, že sme fakt parťáci, ktorí spolu držia pohromade a pomáhajú si. Že doma ako chlap nehrám presilové hry, že nemachrujem, že sa neulievam, že nefňukám, že neutekám z domu. Že som vedľa svojej ženy, keď to potrebuje, viem to spoznať, pretože ju vnímam a som pozorný. Že ju podržím, že sa jej zastanem. Dnešné mladé ženy totiž nie sú len unavené, sú vyčerpané. A to je oveľa horšie. Z únavy sa vyspíte, z vyčerpania nie. Ženy nasadili také šialené životné tempo, že mu my chlapi nestačíme. Preto len zbabelo mudrujeme.
Ako sa to vlastne stalo? Kedy sa to začalo?
Začalo sa to pred stopäťdesiatimi až dvesto rokmi, v období priemyselnej revolúcie. Vtedy sa skončil taký ten každodenný život, keď sme od rána do večera boli spolu. Muž odišiel do továrne a žena zostala doma na všetko sama. A potom prišla 1. svetová vojna a chlapi odišli na front. A žena zasa zostala s deťmi sama doma, tentoraz už nielen od rána do večera, ale celé roky. A potom 2. svetová vojna a chlap ide znova na front a žena opäť zostáva doma. A musí čeliť životu. Nesmierne ťažkému životu. A zvládla to! Keď sa potom muži vrátili, chceli späť svoje postavenie uctievanej hlavy rodiny. Ten model však bol nenávratne preč. Vojna bola vlastne totálny kolaps mužského sveta. So všetkým vraždením a znásilňovaním sme totálne sklamali. A žena si po všetkých otrasných skúsenostiach povedala: dosť, beriem to do svojich rúk. A vzala! Každý máme v sebe kus ženy a kus muža. A ženy za posledných stopäťdesiat rokov neskutočným spôsobom rozvinuli svoju mužskú stránku. Vedia podávať výkony. Dokážu sa vyrovnať mužom. Už dávno nie sú „domáce puťky“, ktoré potrebujú dovolenie od svojho manžela, aby mohli žiť. Riadia si svoj život! Študujú, cestujú, pracujú, sú z nich manažérky, učiteľky, právničky, sudkyne. A okrem toho sa, samozrejme, starajú o rodinu a deti. A zatiaľ čo idú životom, my chlapi sme zostali na mieste, stojíme stále niekde pred tými sto až dvesto rokmi a pýtame sa: „Kde mám ponožky? A čo bude dobré na obed?“ Musíme vás dobehnúť. Musíme v sebe rozvinúť svoju ženu. Empatiu, spoluprácu, toleranciu. Musíme sa prestať správať ako veľké deti. Tiež potrebujeme, aby sa vrátila zdravá mužská sila. Poriadok. Limity. Požiadavky a nároky. Ale zdravé. Nenásilné a neagresívne. Potrebujeme, aby sa muži zase stali chlapmi. Iba tak budeme mať šancu byť partnerom svojej ženy.
Je šanca, že súčasní malí chlapci vyrastú v chlapov, ktorí budú ochotní doma viac spolupracovať?
Šanca je, ale nie príliš veľká. Pretože v prvom rade by chlapci ako malí sami potrebovali v rodine vidieť zdravé vzorce a zdravé vzťahy. Keď ich na vlastnej koži zažijú, keď vyrastú, prirodzene ich zopakujú. Musia ich nasávať ako špongia každý deň, taký ten každodenný poctivý obyčajný život. A v ňom musí byť nežná mama a pevný otec. A aby dohromady spolu tvorili pevný pár. Potom je šanca, že to bude fungovať. Problém však je, že dobré a spokojné rodiny sú skôr vzácne. Žijeme síce v nadbytku ako nikdy, všetko by vlastne malo byť v poriadku, ale nie je. Rodina ako taká sa nám rozpadá. Vzťahy nefungujú. Rodina, to je totiž kus práce. A to sa dnes nikomu veľmi nechce. Nový boh sa volá pohodlie. Ľudia by boli najradšej, keby všetko bolo na vypínač, keby aj rodina bola na vypínač, vypnem a je to. Keď ma niečo bolí, zjem pilulku a je to. Keď niečo potrebujem vedieť, dvakrát kliknem a je to. Ak niečo nefunguje, tak to vyhodím a je to. Tieto princípy pohodlnosti začíname uplatňovať aj vo vzťahoch, nech je všetko hneď, tak ako chcem ja, a keď nie, vykašleme sa na to. Tento prístup vás však neprivedie k spokojnému životu. Toto vás privedie v lepšom prípade do plytkosti a nudy. V tom horšom do samoty, prázdna a k nikdy sa nekončiacemu nakupovaniu.
