Keď sme sa s Janom spoznali, začali sme spolu prakticky hneď bývať. Trecie plochy sme hneď vychytali a naše súžitie dostalo príjemný rytmus. Po dvoch rokoch sme si povedali, že by sme sa mohli vziať. Teda povedali – Jano ma, samozrejme, požiadal o ruku, a keď som vykríkla „ÁNO!“, od šťastia sme sa vznášali po našom neveľkom byte. Svadbu sme si naplánovali na začiatok leta. Chceli sme mať obrad a potom neformálnu slávnosť v záhradnej reštaurácii. Mala som trochu obavy z mojej matky, ktorá si predstavovala, že sa budem topiť v záplave bielych čipiek a závoj mi ponesie zástup vyfintených detičiek.
Matky šalejú
Myslela som aj na Jána, ktorý práve v rovnakom čase mal oznámiť svojim rodičom, že sa budeme brať a akú svadbu plánujeme. Predstavovala som si tú jeho upätú matku, ako besnie pri predstave, že počas obradu bude stáť niekde na trávniku v parku, a Janka mi bolo trochu ľúto. Ale naozaj len trochu, pretože aj ja som so svojou matkou práve prežívala peklo. Keď som jej oznámila, že matrikárka nás zosobáši na lúke neďaleko záhradnej reštaurácie, kde budeme popíjať a veseliť sa a kde nám zahrajú kapely zložené z našich kamarátov, dostala maličký záchvat. No onedlho sa takmer zrútila úplne. Bolo to vo chvíli, keď som jej ukázala, v akých šatách sa chcem vydávať (boli jednoduché, bavlnené, žiadna čipka, žiadny volán…). „Ja som si predstavovala, že budeš mať šaty s vlečkou a závoj. A ty si si namiesto toho vybrala takúto handru? Otec by sa od hanby prepadol, keby ťa v nich mal viesť k oltáru!“ lamentovala mama.
V priamej paľbe
S Jankom sme si potom večer otvorili fľašu vína, smiali sme sa, aké máme strelené matky a že je fajn, že my dvaja nie sme ako ony. Lenže vtedy sme netušili, že smiech nás čoskoro prejde. Svadba sa odohrala podľa našich predstáv. Cítila som, ako sa do našich chrbtov zabodávajú ostré pohľady našich matiek. „Aspoň si poprav tú kravatu!“ precedila medzi zuby moja mama smerom k Jánovi. Vtom však stála predo mnou tá jeho a oči sa jej zúžili len do dvoch maličkých čiarok. „Tie šaty ti šila mama, aby ušetrila?“ Bolo jasné, že od toho okamihu si pôjdu naše matky po krku a nič ich nezastaví. Naše drahé mamičky nevynechali jedinú príležitosť na to, aby sa do seba mohli „obúvať“ jedovatými poznámkami. Ja som bola podľa Jánovej mamy otrasná gazdiná a on podvyživený chudáčik. Podľa tej mojej bol zasa Jano babrák, ktorý sa vie vŕtať iba v počítačoch. Boli to skôr úsmevné situácie, ale až do okamihu, keď som otehotnela. Potom nastala mela. Matky začali znášať do nášho bytíku obrovské tašky s oblečením, plienkami a hračkami. Akoby medzi sebou tajne súťažili, ktorá toho prinesie viac. Nosili nám hromady jedla a radili a radili…
Súboj svokier
Po oznámení, že čakáme dievčatko, obom doslova preplo… Doslova začali súťažiť, ktorá prinesie ružovejšie vecičky. Doma sa nám vŕšili hory oblečenia, ale matky si nedali povedať. Začala som sa báť, čo sa bude diať, keď sa Magdalénka narodí. „Čo by sa malo diať? Obe budú z malej také pokakané, že zabudnú na hádky medzi sebou,“ upokojoval ma Jano. Lenže matky na hádky nezabudli… „Čo to má na sebe? To jej kúpila ona?“ povedala moja mama, keď sa po mojom návrate z pôrodnice skúmavo zahľadela do postieľky. „Nič proti tvojej matke, Helenka, ale ak niečo naozaj nemá, tak je to vkus. Kto to kedy videl, uštrikovať dievčatku čistobiely kabátik, veď v tom vyzerá, akoby mala ťažkú anémiu!“ rýpala zasa inokedy svokra. Takže keď jedna alebo druhá ohlásili návštevu, musela som dbať na to, aby som malú obliekla do toho, čo ktorá kúpila. Úprimne, bolo to dosť náročné. Po šestonedelí sa začal boj o „venčenie“ Magdalénky. „Ona ju mala vonku v utorok, stredu a v nedeľu a ja si ju vezmem von tiež na tri, a nie na dve popoludnia!“ hašterila sa so mnou moja mama. Začala som byť z toho unavená a mala som oboch babičiek plné zuby. Raz som zvonku začula príšerný krik. „Daj ju sem! Ja ju mám dnes voziť. Okamžite pusť ten kočík, lebo uvidíš!“ Tie vysoké hlasy sa mi prekričali až do kuchyne, kde som práve varila obed. Potom som zmeravela. Čo je dnes vlastne za deň? Utorok! Mala si pre malú prísť moja mama. Lenže, ja som si myslela, že je streda a že „voziaci“ deň má moja svokra… Pribehla som k oknu. Pod ním stáli obe babky a handrkovali sa o kočík a príšerne si pri tom nadávali. Vybehla som na ulicu.
Posledná kvapka
„Ako si mi to mohla spraviť? Dať maličkú v môj deň jej?“ so slzami v očiach na mňa kričala moja mama. „Asi preto, že som lepšia babka!“ Skočila do toho svokra. „Čo si to povedala?“ okríkla ju moja mama a zahnala sa kabelkou. Už-už ju išla udrieť, no zarazila som ju. „Zmiznite! Obidve!“ skríkla som, schmatla kočík a šla domov. Tam som sa rozplakala. Keď sa Janko vrátil z práce, porozprávala som mu, čo sa stalo. Bola som unavená, precitlivená a hlavne som nevidela nádej na zlepšenie ich vzťahov. Naše matky sa stále hádali, robili si naschvál a ja som sa triasla, čo bude, keď Magdalénka vyrastie. Potom však zasiahol osud. Janko prišiel jedného dňa domov a oznámil mi, že dostal skvelú pracovnú ponuku, ale znamenalo by to, že by sme sa museli presťahovať na dva roky do Švajčiarska. A vtedy som ani na sekundu nezaváhala. „Ber to!“ vypadlo so mňa. Naše drahé matky túto informáciu oplakali, hádzali na nás vyčítavé pohľady a obviňovali nás, že im chceme vziať ich jediné vnúča. „Odchádzame tak trochu aj kvôli vám! Už sa to s vami nedá vydržať! Vy by ste tu tú malú úplne skazili,“ vyjadril sa konečne aj môj muž. Musím povedať, že aj ja som zostala hľadieť ako vyoraná myš. Mamičky sa rozplakali, ale už bolo rozhodnuté. Odišli sme.
Konečne idylka
A verte, že sa stal malý zázrak. Pri prvej návšteve nášho nového domu vo Švajčiarsku, ktorej som sa tak trochu bála, sa obe svokry správali priam ukážkovo. „Pokojne si ju popestuj prvá, ja počkám...“ povedala Janova mama. „Ale nie, nie, ja viem, ako veľmi si sa na malú tešila!“ odpovedala moja mama. To odlúčenie nám všetkým náramne prospelo. Naše drahé mamičky si uvedomili, že kvôli svojim nezmyselným hádkam takmer prišli o vnučku a v podstate aj o nás. Čerstvý švajčiarsky vzduch nám prospel, keďže krátko po návrate sa nám narodil malý Janko. Naše deti majú dve skvelé a obetavé babky, z ktorých sa navzdory počiatočným vojnám stali kamarátky.
