V ruke som nervózne obracala letenku do Londýna a pokúšala sa definitívne sa rozhodnúť. Na ľavom prstenníku mi svietil briliant, ako by ma chcel obmäkčiť a potešiť. Predovšetkým však aj prehlušiť môj vnútorný hlas, ktorý hovoril – nerob to. Zásnubný prsteň i jednosmernú letenku som uložila späť do zásuvky nočného stolíka a vybrala som sa do reštaurácie, kde už som mala stretnutie s kamarátkami. „Magdi, všetko najlepšie,“ hučali kamarátky zborovo a bozkávali ma na líca. Snažila som sa usmievať, ale veľmi mi to nešlo. „Tóno ma požiadal o ruku,“ šepla som. „Tóno? Váš rodinný známy, u ktorého si bývala v Londýne?“ spýtala sa Lenka. „Dievčatá, ja som ho videla, je to fakt fešák, síce trochu starší, ale šediny mu seknú a zarába veľa peňazí. Budeš sa mať ako v bavlnke,“ tvrdila Kamila. „Lenže ja si nie som istá, či to mám urobiť. Nie je to nijaká láska nebeská.“ „Lenže, lenže... fakt je, že takej lásky sa ani nemusíš dočkať,“ namietla Lenka a mala pravdu. S mužmi som sa doteraz len trápila. Veľmi dobre som vedela, že keď Tónovu ponuku odmietnem, je možné, že raz budem ľutovať. Ibaže to už bude neskoro. „Čo si budeme nahovárať, máš tridsaťštyri, takže nie je čas, aby si si preberala.“ Striedavo sme sa zahľadeli do rezignujúcich pohľadov a len ticho prikývli.
Plán vyšiel
Na druhý deň som šla na plánovaný obed u mamy a tá mi, samozrejme, radila, aby som sa okamžite spakovala a letela do Anglicka. Tóna s našou rodinou pôvodne zoznámil otec, keď sa v tom čase zaujímal o kone a stávky a tí dvaja sa stretli na nejakých dostihoch. Vnímala som ho ako fajn strýka, a hoci mal oveľa menej rokov ako otec, považovala som ich za jednu generáciu. Potom sa po rozvode odsťahoval do Londýna a ako by sa po ňom zľahla zem. Je však pravda, že mi vždy písal k narodeninám a na Vianoce a po čase sme si asi aj vďaka tomu začali písať. Po nejakom čase ma pozval k sebe na návštevu a ja sa potom niekedy po polroku rozhodla naozaj navštíviť Londýn. Tóno ma hneď na letisku prekvapil tým, ako dobre vyzerá. Už v prvej chvíli som si všimla, že sa na mňa pozerá tak akosi inak ako dovtedy. Rozhodne som si všimla, že sa mu páčim a vôbec mi to neprekážalo. Dokonca som si ten pocit krásne užívala a na druhý deň som s ním začala neskrývane flirtovať. Predĺžený víkend sa blížil ku koncu a ja som sa cítila ako princezná. Poslednú noc som sa vkradla do jeho spálne so zámienkou, že mám v izbe zimu, či by sa mohol pozrieť na kúrenie. A keď som si sadla na posteľ, nevdojak mi z pliec skĺzli ramienka nočnej košieľky. Potom sa už stačilo len pozrieť Tónovi odhodlane do očí, a bolo to.
Zarobila som si na problém
Na druhý deň ráno som mala trochu výčitky svedomia. Po prvé preto, že som mala už popoludní odlietať, po druhé ma tá noc trochu sklamala. Tóno bol možno výnimočný a galantný muž, ale ako milenec sa podľa mňa nevynímal nad slabý priemer. Z kuchyne voňali raňajky, Tónovi sa naša spoločne strávená noc zjavne zdala úžasná. Pobozkal ma na čelo a pri jedle aj cestou k letisku na mňa hľadel ako zaľúbený tetrov. Potom sme si písali, a keď som sa vrátila do svojej garsónky a osamelého života bez priateľa, začal mi Tóno vlastne tak trochu chýbať. Predstavovala som si, aký by bol život po jeho boku. Síce by nešlo o nijakú veľkú vášeň, ale náš vzťah by bol založený na dôvere a priateľstve, čo predsa tiež nie je zlé. A Tóno ako keby mi bol čítal myšlienky. Onedlho prišiel na návštevu. Stihli sme stráviť jednu spoločnú noc, lenže výsledok bol ešte horší ako minule. Tóno si to zrejme všimol, a preto ma pred odchodom prekvapil vyznaním. Dal mi snubný prsteň, povedal, že ma miluje a že ma čaká v Londýne. A ak jeho city opätujem, mám zariadiť všetko potrebné a priletieť za ním. Potom rýchlo nasadol do taxíka a odfrčal rovno na letisko. A mne nezostalo iné, len si dajako poradiť s miliónmi myšlienok, ktoré mi vírili v hlave.
Čo mám spraviť?
Vedela som, že moje pocity nie sú v poriadku. Namiesto toho, aby som sa radovala, som si robila starosti. Dôkazom toho bolo aj to, že som o tej novine nebola dlho schopná nikomu povedať. Nedokázala som sa totiž rozhodnúť, či ponuku prijať, dať zbohom svojmu doterajšiemu životu a zároveň sa rozlúčiť s predstavou toho pravého. Niečo mi napovedalo, že nemôžem žiť večne v snoch, ale radšej urobiť rozumný, dospelý krok. A tak som si kúpila letenku do Londýna a povedala o tom blízkym. Nič z toho mi však nepomohlo – jednoznačné rozhodnutie stále neprichádzalo. A čas ubiehal. Termín odletu bol o dva mesiace, a tak som dala výpoveď v práci a začala zháňať podnájomníka do svojho bytu. Ďalšie úvahy som pustila z hlavy aj vďaka nepríjemnému stretnutiu s bývalým partnerom a jeho manželkou. Kvôli tej žene ma opustil a ja som ich náhodou stretla v dave a zazrela jej tehotenské bruško. Idem a basta, pomyslela som si v tej chvíli. Dostanem vari ešte niekedy takú skvelú ponuku? V Londýne som sa navyše mohla venovať prekladaniu na voľnej nohe a aj redaktorskej práci. Potom sa však stalo niečo nečakané. Prihlásila som sa do kurzu varenia, aby som mohla Tóna pekne „ofukovať“. Na kurzoch sme boli samé ženy a sympatický kuchár. Volal sa Jonáš a doteraz verím tomu, že to bola láska na prvý pohľad. Len čo na mňa uprel svoje modré oči, hrklo to vo mne a začervenala som sa po korienky vlasov. Chémia medzi nami spôsobovala, že som rozbila dve misky, rozsypala nakrájanú cibuľu a nepekne si porezala prst. Postupom času sa ukázalo, že Jonáš má o mňa naozajstný záujem. A mňa preto ťažil snubný prsteň v zásuvke ako veľký balvan.
Pomohla babkina rada
Vzhľadom na to, že sme sa poznali mesiac a hlavne bol o niekoľko rokov mladší než ja, sotva by som bola mohla od Jonáša chcieť, aby mi sľúbil spoločnú budúcnosť. „Život je risk. Ty musíš ísť za svojím srdcom, Magduška. Nesmieš sa spoliehať na rozum, raz by si si to vyčítala,“ poradila mi stará mama, keď som ju bola navštíviť. Dala som na ňu a neľutujem. Po dvoch rokoch môžem potvrdiť, že je to vážne – budeme sa brať a ja som v piatom mesiaci tehotenstva.