Čo je a v čom spočíva Montessori metóda?
Montessori metóda je v podstate filozofia výchovy, ktorá vychádza z pozorovania potrieb detí. Pomocou vhodne upraveného prostredia a vhodných pomôcok rozvíja ich potenciál. Dôležité je sledovať záujem dieťaťa a senzitívne obdobia jeho vývinu, počas ktorých je mimoriadne citlivé a pripravené na rozvinutie alebo osvojenie si nejakej schopnosti.
V čom sa líši od ostatných výchovných/vzdelávacích metód?
Väčšinu času z vyučovania tvorí samostatná práca detí podľa výberu, deti si vyberajú činnosť, miesto činnosti, formu činnosti a čas, ktorý jej venujú. Len menšiu časť času tvorí práca riadená učiteľom. Navyše, deti majú k dispozícii špeciálne pomôcky, vďaka ktorým sa dokážu samy skontrolovať, či úlohu urobili správne. Vždy majú možnosť opravy, ak je aktivita primeraná veku a schopnostiam, na riešenie sú schopné prísť samy, pretože každá pomôcka má v sebe zabudovaný mechanizmus chyby. Poučky a pravidlá takýmto spôsobom objavuje dieťa v práci s pomôckami, neprezentuje ich učiteľ. Montessori výchova nevyužíva metódu odmien a trestov alebo prehnané chválenie, ale zameriava sa na vnútornú motiváciu dieťaťa. Dieťa pracuje pre seba, preberá zodpovednosť za svoje správanie.
Čo je jej podstatou? Akých pravidiel by sa mali rodičia držať?
Podstatu vystihuje známy výrok Marie Montessoriovej: „Pomôž mi urobiť to sám!“ Deti od narodenia skúmajú svet a túžia po samostatnosti. Ak im to umožníme, veľmi skoro dokážu zvládnuť základné samoobslužné činnosti a vďaka tomu budú samostatné a sebavedomé. Tieto činnosti však zvládnu len vtedy, keď im to dospelí umožnia. Dôverujte deťom, nechajte ich skúmať a skúšať. Namiesto chválenia ich povzbudzujte. Nezakazujte im činnosti iba preto, lebo sa môžu zamazať alebo môžu niečo vyliať. Dajte im možnosť utrieť rozliatu vodu a prezliecť sa, ukážte im, ako môžu napríklad bezpečne zliezť z vysokej stoličky namiesto toho, že im budete „nebezpečné“ činnosti zakazovať.
Čoho by sa, naopak, mali vyvarovať?
Nepremeškať citlivé obdobia na vývin určitej schopnosti. Ak dieťa nemá možnosť vyvíjať sa podľa senzitívnych období, premrhá príležitosť rozvinúť danú schopnosť bez väčšej námahy. Túto schopnosť neskôr nadobudne oveľa ťažšie, často s veľkým úsilím, bez záujmu a vytrvalosti.
Kupujeme deťom príliš veľa hračiek?
Bohužiaľ, áno. Jednak hračky kupujeme, ale aj dostávame od príbuzných, kamarátskych návštev a podobne. Detské narodeninové oslavy, na ktorých dieťa dostane veľké množstvo hračiek, sú toho dôkazom. Výsledkom je, že deti sa ocitnú v chaose, nie sú schopné hrať sa, preskakujú od jednej hračky k druhej, prestávajú si vážiť veci, chcú čoraz viac.
V čom spočíva problém dnešných rodičov? Aké chyby robia vo výchove?
Rodičia zabúdajú počúvať vlastnú intuíciu vo výchove a naladiť sa na dieťa. Na jednej strane sa chcú vyhnúť direktívnemu spôsobu výchovy zažitému z detstva, na druhej strane nevedia dieťaťu nastaviť pravidlá a hranice. Niektorí majú toľko práce, že sa dieťaťu nestíhajú venovať, a aj keď sú s ním, mysľou sú niekde inde... Mnohí sú zas presvedčení, že úlohou rodiča je dieťaťu vyplniť každú voľnú chvíľu a neustále sa mu venujú, robia všetko zaňho, vozia ho na množstvo krúžkov, na úkor seba, ale aj dieťaťa... Je doba, v ktorej máme poruke množstvo rád, príručiek, hračiek, rozvíjajúcich prístupov, metód, „zaručených“ výchovných tipov a trikov... a rodičia sa v tom strácajú. Podliehajú tlaku okolia, a pritom stačí naladiť sa na vlastné dieťa, ľúbiť ho, počúvať ho, rozprávať sa s ním a dôverovať v jeho schopnosti.
Rodičia v súčasnosti súperia s časom a so svojou pohodlnosťou. Vo svojej knižke opisujete, ako sa dajú vyrobiť hračky z vecí, ktoré máme v domácnosti. Neprikláňajú sa však rodičia k tomu, aby edukatívne hračky kúpili radšej v obchode?
Predtým, ako som sa rozhodla napísať svoje knihy, niekoľko rokov som pozorovala deti v škôlkach. Veľa mi dali aj moji synovia. Keď sme pred desiatimi rokmi otvárali škôlku, nakúpila som tie najväčšie „vychytávky“ pre deti. Zároveň sme deťom ponúkali herničky, v rámci ktorých sa oboznamovali s predmetmi z reálneho života. Pripravili sme im aktivity, pri ktorých mohli prať, vyrobiť si bublifuk, presýpať ryžu, navliekať cestoviny. Obyčajné umelohmotné hračky deti zaujali na chvíľku, ale tieto aktivity boli schopné robiť stále dookola. Neuveriteľne ich zaujali. Ako psychologička som si uvedomovala, čo všetko si deti pri týchto aktivitách rozvíjajú. Aj to, že každé zaujíma v určitom období niečo iné. V praxi som sa stretla s tým, že rodičia ani nevedeli, ako ľahko si aktivitu doma pripravia. Napríklad jednoduchá aktivita na koordináciu oka a ruky – vhadzovanie pokrčeného papiera do vedra alebo vhadzovanie vrchnáčikov z PET fliaš do prázdnej fľaše od ľadového čaju. V knihe ponúkam na rozvíjanie schopností u detí množstvo aktivít, ktoré rodičia pripravia za okamih. Pre tých náročnejších aj aktivity, ktoré si vyžadujú viac času a zručností. Verím, že si každý nájde to svoje.
Potrebuje dieťa pre svoj vývoj hračky z hračkárstva?
Som presvedčená, že si vystačí s bežnými predmetmi a materiálmi z domácnosti, ale nie som zástanca zakazovania bežných hračiek z hračkárstva. Netreba to však s hračkami preháňať a rodič by sa mal zamyslieť, či je hračka pre dieťa vhodná a v čom bude pre dieťa prospešná.
Vo svojej knihe opisujete, že už dieťa do pol roka môže byť „preťažené“ z množstva podnetov. Ako sa to prejavuje?
Určite áno. Deti, ktoré sú zahlcované veľkým množstvom hračiek a aktivít, môžu byť preťažené. Z preťaženia môžu byť unavené, nervózne, a navyše môžu mať problémy s pozornosťou. V každom období života dieťaťa zaznamenávame rozkvet určitej funkcie či schopnosti. Napríklad, pozornosť sa intenzívne rozvíja v prvom roku života dieťaťa. Ak bude dieťa preťažené veľkým množstvom zrakových alebo sluchových podnetov, bude pozornosť vypínať, a tá sa mu vyvinie nedostatočne, bude oslabená. To, že je dieťa preťažené, vidíme na jeho správaní. Môže byť mrzuté, plačlivé, odvracia hlavičku, nevie zaspať a má problém upokojiť sa.
Čo by ste na záver odporučili mamičkám, ktoré podliehajú tlaku dnešnej spoločnosti?
Všímať si záujem a potreby svojich detí. Naladiť sa na seba a na vlastné deti, dôverovať im a počúvať svoju intuíciu a vnímať ich. Keď ich budeme počúvať a vnímať, ony nás už povedú tým správnym smerom.
