Napriek tak trochu „kočovnému spôsobu života“ som prežila úplne rovnaké detstvo ako akékoľvek iné dieťa. Do mojich siedmich rokov cestoval za prácou iba ocino a mamina bola celý čas so mnou. Keď som nastúpila do školy, začala v zahraničí pracovať aj ona, aby mi vedeli zabezpečiť čo najlepšie detstvo. Práca na Slovensku sa už vtedy hľadala veľmi ťažko.
Dlho sa uvažovalo aj o tom, že sa odsťahujeme všetci, no nakoniec láska k domovu zvíťazila. Našťastie, rodičia neboli preč stále. A tak sa striedali týždne a mesiace, keď ma vychovávali rodičia a bola som s nimi, a čas, ktorý som trávila u starej mamy. Kamaráti mi sem-tam závideli, mysleli si totiž, že byť s babkou je super a všetko mi dovolí, kým rodičia sú tí prísni. Ona ma však držala nakrátko rovnako ako rodičia. Aj v pätnástich som mala napríklad vychádzky iba do deviatej :-).
Na rozdiel od mojich rovesníkov som však s babkou mala výnimočný vzťah. Oni svojich starých rodičov považovali za tých, ku ktorým prídu párkrát do roka na návštevu, porozprávajú sa o bežných veciach či „ako bolo v škole“. My sme boli (a stále sme) kamošky. Aj preto, že sme žili, ako sme žili, môj vzťah s rodičmi sa posilnil. Tým, že som jedináčik, vždy sme mali výnimočný vzťah a až do dospelosti mi zostalo to, že som s motýľmi v bruchu čakala, kedy prídu domov. Mama je moja najlepšia kamoška a otec je presný prototyp otca, na ktorého sa dcéra pozerá ako na svoj idol.
Napriek tomu, že rodičia cestovali, nebola som zvýhodňovaná alebo rozmaznávaná. Je pravda, že mi boli dopriate všetky podstatné veci ako teplo domova, každodenná strava a more lásky, no u nás nebolo v móde využívanie situácie: „Keď ste doma, kúpte mi toto alebo tamto, zoberte ma tam alebo tam.“ Nemala som vrtochy, jeden druhého sme si, samozrejme, oveľa viac vážili, tešili sa napríklad na spoločné dovolenky, ktoré moji rovesníci s rodičmi už odmietali absolvovať.
Pravdou je, že som rýchlejšie dospela. V pätnástich som sa zoznámila s mojím dnes už manželom. Je o 5 rokov starší a už vtedy patril k rozumnejším chalanom, naši mu dôverovali a v sedemnástich nám dovolili spolu žiť. Tak sa zo mňa stala „žienka domáca“, čo je však veľkým pozitívom. Naučila som sa veci, ktoré tínedžerov absolútne nezaujímajú. Už v tom čase som bola celkom slušnou kuchárkou a pekárkou. Až natoľko, že mi to dopomohlo k dnešnej kariére foodblogerky. Keby som sa tak skoro neosamostatnila, možno by sa môj život vyvíjal úplne iným smerom. Pri výchove svojich detí budem myslieť na to, že láska, dobrý vzťah a čas sú v živote dieťaťa to najpodstatnejšie. Materiálne veci sú až na druhej koľaji.
S odstupom času sa na celú situáciu pozerám inak. Ako mladšia som bola „sebecká“ v tom zmysle, že som sa o rodičov bála a bolo mi smutno, keď boli na cestách. Im však nezávidím tú bezmocnosť, nechať doma vlastné dieťa, i keď v tých najlepších rukách. Ale ak chce človek pre svoje dieťa len to najlepšie, musí priniesť aj nejaké obety. Dodnes obdivujem vytrvalosť mojich rodičov a to, že aj po toľkých rokoch tento „kočovný život“ zvládajú. Všetkým trom som vďačná vlastne za všetko!
Za to, akú osobu zo mňa vychovali, za to, že mi nikdy nič nechýbalo, že som bola obklopená láskou, ktorú mnohé deti nemajú napriek tomu, že majú rodičov stále pri sebe. Babka bola vždy modernou babkou, snažila sa ísť s dobou. Nikto by jej netipoval skutočný vek ani dnes. Veď predsa, nie každá babka je na sociálnych sieťach :-). A to tiež najmä kvôli nám. Aby mohla byť v kontakte so svojou dcérou a tiež vnučkou, keďže aj ja som vyrástla a mám vlastný život. I keď mám svoju babku veľmi rada, rodičov nikdy nikto nenahradí!
