Keď pustili slaďák, prišiel k nášmu stolu sympatický chlapec a požiadal ma o tanec. Predstavil sa ako Jozef. Pretancovali sme spolu celý večer. Mala som vtedy osemnásť a on vyzeral tak na dvadsať. Pri lúčení sme si chceli dohodnúť stretnutie, no on mohol len doobeda, pretože popoludní vraj pracoval. A tak som v pondelok šla namiesto do školy na rande.
Len doobeda
Jozef bol môj prvý frajer a bláznivo som sa do neho zaľúbila. Stretávali sme sa často, ale vždy len v dopoludňajších hodinách. Chodili sme do lesa. Keď to malo byť cez víkend, povedala som našim, že sa idem učiť ku kamarátke. Učňovské skúšky som spravila s odretými ušami a takmer ma k nim kvôli vymeškaným hodinám ani nepustili. Raz, keď sme sa na mäkkom machu domilovali, som sa ho spýtala: „Jožko, čo to máš vždy poobede na práci?“ Namiesto odpovede ma však zasypal bozkami. Na ďalšie stretnutie už neprišiel a nebral mi ani mobil. Nevedela som ani to, aké má priezvisko a kde býva.
Šťastná náhoda
Po pár dňoch mi začalo byť zle. Márne som čakala na „svoje dni“. Keď som sa konečne odhodlala zájsť ku gynekologičke, bolo na interrupciu neskoro. Doma som to nemala ľahké. Mama plakala a otec kričal. Na nadstavbu s maturitou som už nenastúpila a v januári sa mi narodil synček. Rodičia sa s tým zmierili a s malým mi pomáhali. V lete som sa vybrala s kočíkom za kamarátkou do tri kilometre vzdialenej dedinky. Práve tam mali hody. S Lenkou sme sa prechádzali medzi kolotočmi a ja som zrazu vykríkla: „Jožo!“ Zbadala som svoju minuloročnú lásku, ako púšťa veľký reťazák. „Ahoj, Vlaďka, ako sa máš?“ usmial sa a dodal smerom k Lenke, že má pekného synčeka. „Ale, Jožko, to je tvoj syn,“ povedala som. „Zmizol si a ani si sa nerozlúčil. Vôbec som nevedela, kde bývaš, ani nič ďalšie.“ Chvíľu na mňa prekvapene pozeral, chvíľu pozeral na malého. „Bál som sa, že ma opustíš, keď zistíš, čo robím. A chcela si ísť na školu... Tak som sa vytratil. Ale nemohol som na teba zabudnúť, ver mi,“ povedal a objal ma. Neskôr povedal, že si ma chce vziať a z malého má veľkú radosť.
Tri roky na výjazdoch
Keď som to povedala doma, zasa bol oheň na streche. Naši ani nechceli otca svojho vnuka spoznať. „Ako si to predstavuješ? Chceš aj s tým malým bývať v maringotke a kočovať po republike? A čo keď pôjde malý do školy?“ plakala mama. Otec bol úplne nepríčetný. „Na to zabudni! Za nejakého kolotočiara sa vydáš len cez moju mŕtvolu!“ reval na mňa. Nepomohlo, že Jožkova rodina má dom v Bratislave a on cez zimu pracuje ako stolár. Naši si nedali povedať, a tak som sa aj napriek ich protestom zbalila a aj s malým odišla. Ani nám neprišli na svadbu. Tri roky som s Jožkom a jeho rodinou chodila kade-tade. Bolo to romantické, bavilo ma to a dalo mi to veľa skúseností. Keď mal malý začať chodiť do školy, usadili sme sa v Bratislave. Jožko sa nastálo zamestnal ako stolár a ja som nastúpila ako predavačka do supermarketu.
Normálna rodina
Naši boli stále neoblomní. Až keď som čakala dcérku, mamu som obmäkčila a ona prišla. Keď videla, že žijeme ako normálna rodina, rozplakala sa. Bolo jej ľúto, že s nami tak dlho nebola v kontakte. Nakoniec si dal povedať aj otec. Zistil, že moje deti majú najlepšieho otca a ja skvelého muža. Pochopili, že posudzovanie človeka bez toho, aby ho spoznali, bola tá najhoršia vec, akú v živote urobili. Poprosili ma o odpustenie a odvtedy si všetci spolu nažívame ako veľa šťastná rodina.
