Na nástupišti sa tiesnilo neskutočné množstvo ľudí. Eliška sa ma držala za cíp bundy, aby sme sa jedna druhej nestratili. Bolo ťažké udržať lyže, palice a ešte ruksak a nedať sa uniesť davom. Nebolo sa čomu čudovať, vracať sa z predĺženého víkendu v horách práve v nedeľu v podvečer je istota, že nás pôjde do Bratislavy hojný počet. Vyzliekla som si oba svetre, pretože v kupé bolo teplo, a nevšímala si nenápadné pohľady dvoch chlapcov, ktorí sedeli oproti. Moja kamarátka Eliška, večná koketa, sa s nimi o chvíľu dala do reči. Keď sme dorazili do cieľa, tým dvom nenapadlo nič lepšie, než nás pozvať ešte na pivo. Lenže ja som sa už tešila do vane a do postele a bolo mi úplne jedno, či skazím zábavu.
Zavolá – nezavolá
„Netrhaj partiu, Tereza,“ prehovárali ma svorne Eliška s Jojom, ale ja som sa nedala. Nakoniec sme šli domov všetci, pretože Eliška predsa len nechcela sedieť niekde s cudzími chlapcami sama. Prekvapilo ma, že Janko vystúpil z električky na rovnakej zastávke ako ja a išiel ma odprevadiť. Niesol mi lyže a celkom príjemne sme sa pozhovárali. Vôbec nepôsobil vtieravo a veľmi milo sa usmieval, takže som mu rada nadiktovala svoje telefónne číslo, keď ma o to požiadal. No keď sa mi už tretí deň po stretnutí neozýval, znervóznela som. Piaty deň po našom rozlúčení som už cudzie číslo dvíhala s tlčúcim srdcom. „Ahoj, Tereza, tu Jano z vlaku. Napadlo mi, či by si nechcela zájsť do mesta?“ „Veľmi rada, vyzdvihneš ma popoludní?“
Bolo to ako sen
Len čo sme si dali s Jankom pusu na líce, spadla zo mňa všetka nervozita. Posedeli sme si spolu v zapadnutej útulnej kaviarni, ktorá nám poskytovala ideálny pocit súkromia. Domov som sa vracala plná tých najlepších dojmov, zvlášť po tom, čo ma Janko pobozkal nielen na líce. Všetko sa zdalo byť dokonalé. Janko si pamätal, akú mám rada kapelu, a kúpil nám lístky na koncert. Na druhú schôdzku mi priniesol zbierku básní z antikvariátu, ktorú som dlho nemohla nikde zohnať. Keď sme zistili, že obaja milujeme indickú kuchyňu, hneď pripísal na náš pomyselný program niekoľko reštaurácií a ja som začínala veriť tomu, že som stretla ideálneho muža. Bolo však zvláštne, ako Janko otáľal s intímnou stránkou nášho zbližovania. Hovorila som si, že to bude tým, aby na mňa zapôsobil. Raz dokonca sám povedal niečo v zmysle, že ma nechce do ničoho tlačiť. Ja som zase nemala veľmi guráž tlačiť na neho, a tak sme sa skrátka nemilovali a neviem, ako dlho by to ešte bolo trvalo, keby som neprišla na tu hroznú vec.
Nečakané odhalenie
Boli sme s Jankom v kine a ja som sa vracala z toalety, keď som zazrela Joja, ako sa zozadu vrhá na môjho poľakaného priateľa. Nepustil ho ani ku slovu a rovno spustil: „Tak čo tá tvoja Tereza? Už si ju pretiahol? Stávka je stávka a povedalo sa vážny vzťah so všetkým, ako má byť, a do mesiaca.“ Stála som už priamo pri nich s kýbľom pukancov a ústami dokorán. Neverila som vlastným ušiam. Janko sa chytil za hlavu a Jojo sa s ospravedlňujúcim výrazom okamžite vytratil. „Nevšímaj si ho, trepe nezmysly.“ „Chceš mi povedať, že šlo o nejakú hlúpu stávku?“ „Najskôr áno, ale...“ začal Janko, ale viac som nepotrebovala počuť. Vrazila som mu pukance do rúk a uháňala čo najrýchlejšie preč. Bola som v takom šoku, že som sa doma nezmohla na nič iba na plač, ktorý trval dlho do noci a spoľahlivo ma uspal. Prebudila som sa opuchnutá s rozmazaným mejkapom na tvári a pozrela sa na telefón. Neprijaté hovory a správy som jednoducho zmazala. Jankovi som nedala jedinú šancu sa k tomu vyjadriť a po pár týždňoch so snažením prestal.
Druhá šanca
Raz som našla pri dverách list, no roztrhala som ho. Eliška ho však „dala dokopy“ a proti mojej vôli mi ho nahlas začala čítať. V liste stálo, že Janko sa do mňa zaľúbil a už dávno chcel Joja poslať do hája, lenže sa nestretli. Váhal aj s tým, ako mi všetko povedať, a práve preto sa vraj so mnou zatiaľ nechcel milovať. Zavolala som mu, a sotva som začula jeho hlas, rozbúchalo sa mi srdce a do očí mi vyhŕkli slzy. Ešte v tú noc sme sa s Jankom milovali a zhovárali sa až do rána.
