Keď máme rešpekt
K jeho rodine, práci, záľubám. Keď dokážeme rešpektovať, že občas potrebuje tráviť nedeľu u rodičov, najlepšie spolu s nami, lebo veď, aj my tam už patríme, alebo mať pánsky večer so svojím bratom, pretože majú pekný vzťah. Keď vieme pochopiť, že občas trávi dlhé večery v práci, aby sa niekam posunul, alebo jednoducho preto, že to pokladá za dôležité. Aj vtedy, keď sme mali práve iné plány. Keď vieme tolerovať, že namiesto večerného kina ide hrať futbal so skupinkou kamarátov alebo chytať ryby... Mám kamošku, ktorá svojmu manželovi dala na výber – buď futbal každú stredu večer alebo ich manželstvo. Natvrdo, nech si vyberie... Jasné, že tam prestal chodiť. Aj tak mu po futbale, keď šli na pivo, každých 15 minút vyvolávala a bolo mu to trápne. Ostatné manželky to nerobili, pekne čakali doma a boli rady, že majú chvíľu pre seba. Ja práve kvôli takej chvíli toho svojho niekedy z domu vyháňam :-). A nemusím vám hovoriť, čo je lepšie...
Keď ho vieme počúvať, ale aj s ním hovoriť
Tak naozaj, so záujmom. Keď ho necháme hovoriť a neskáčeme mu do reči len preto, že si myslíme, že máme niečo dôležitejšie... Keď s ním zdieľame nadšenie aj smútok, radosť aj hnev. Keď cíti našu podporu a odhodlanie byť po jeho boku, to, že chápeme jeho pocity. Že pri ňom stojíme, nech už mal akýkoľvek deň, zažil životnú facku alebo uznanie, na ktoré tak dlho čakal. Keď spolu s ním hľadáme riešenie problému alebo plánujeme oslavu úspechu, ktorý sa konečne dostavil. Nemusíme robiť nič, len poriadne počúvať a rozprávať veci, ktoré sa nám pri tom tlačia na jazyk. Prirodzene, z lásky. Presne tie, čo potrebuje počuť, a my presne vieme, ktoré to sú. To úplne stačí.
Keď sa staneme mamou
Pamätám si, ako mi dobrý kamarát hovoril, že sa bojí, že to s ním vôbec nepohne, keď sa mu narodí dieťa. Že ho, samozrejme, bude ľúbiť, ale že asi nebude mať taký ten splín, keď uvidí svoju ženu držať ho v náručí. Lebo je vraj citový egoista, nevie prejavovať emócie, ale dúfa, že s tým jeho žena rána. A potom, už keď bola tehotná, bol ako výbuch srdcovej sopky. Neustále jej hladkal brucho, rozprával sa s tým malým človiečikom, ktorý v nej rástol, a ustavične ju obskakoval, aby jej bolo dobre. A keď sa im narodila dcérka a on ich obe uvidel prvýkrát, rozplakal sa ako malý chlapec. Neskôr, keď mi o tom rozprával, používal slová, o ktorých som ani nevedela, že ich tento človek pozná. Hovoril o svojej žene s takou láskou, že som vtedy mala chuť plakať aj ja. Lebo tak to je. Keď mužovi porodíme dieťa, staneme sa preň niekým, kto zvládne všetko na svete. Bojovníčkami, ktoré prekonávajú bolesť vo všetkých jej podobách, vytvárajú domov ešte viac ako predtým a sú neprekonateľné v starostlivosti o tých, ktorí doň patria. A to je pre nich viac ako čokoľvek, nech si hovoria, čo chcú...
Keď máme zmysel pre humor
Minule som mala možnosť sledovať párik, ktorý sa očividne našiel niekde v strede medzi dvoma odlišnými galaxiami. On milý vtipkár, ona vzťahovačná fúria. Teda, aby som nekrivdila jednej z nás, je dosť možné, že práve trpela mužmi často vyťahovaným predmenštruačným syndrómom, ale aj tak to bolo trochu cez... Zrejme už poriadne dlho niečo hľadali, ona tvrdila, že presne tu to miesto bolo, a on jej na to šarmantným vtipom odvetil: „Tak tá budova asi dostala nohy a proste odišla. Presne ako tvoj orientačný zmysel.“ Povedal to milo, s láskavým smiechom v hlase, takým tým, čo ani trochu neznie ako výčitka, no ona spustila taký krik, že som normálne od údivu automaticky otvorila ústa. Mala sa na tom zasmiať, akože nahnevane, potom by sa ešte raz zasmial on, dal by jej pusu na čelo a odkráčali by ďalej, v objatí a veselí. Namiesto toho mu vykričala jeho prešľapy ešte z predminulého storočia, odutá sa zvrtla a odišla sama. Pozerala som na toho muža, ktorý si máličko povzdychol a pohol sa pomaly za ňou. Chcela som mu povedať, že ja som vedela, že to bol vtip, že si ju len tak doberal, že ja som ho úplne pochopila... ale nechala som to tak. Možno som verila, že to bola hlúpa zhoda okolností, že mala zlý deň a že doma sa spolu smejú stále. Lebo presne to majú muži radi – ženy, ktoré sa s nimi vedia smiať. Aj samy na sebe, aj to, ak im to vedia milo vrátiť, keď je to tak na striedačku. Lebo tak je to fajn.
Keď máme v hlave
Lebo to naozaj nie je len o peknom zovňajšku, aj keď existujú muži, vďaka ktorým si to myslíme. Lenže všetkým to nestačí. Teda, aspoň nie na dlhodobý vzťah. Naše vlastné názory, ktoré majú hlavu a pätu a ktoré s hrdosťou prezentujeme, nebojácne, s istotou, a zdravé sebavedomie k tomu, z nás robí sexy ženu tak ako nič na svete. Ženou, ktorú sa nehanbí vziať medzi svojich priateľov, pretože jej IQ je dopĺňané aj o všeobecné poznatky z kníh či reálneho života, z ktorého si berie to podstatné. Tou, čo sa nezosype len preto, že niečo nevyšlo podľa určitej predstavy, lebo život takto nefunguje. Takou, čo zvláda situácie, vie reagovať, je spravodlivá, občas tvrdá, ale pritom stále krásne ženská. Vie, čo jej pristane, ako sa správať, ako elegantne obchádzať určité veci i ľudí, aby sa jej neplietli do života, keď ich tam nepotrebuje. Múdru ženu, na ktorú sa môže spoľahnúť, na ktorú môže byť hrdý... A ktorú je preto hodné NAOZAJ milovať.
